Herec ROMAN POLÁČIK: Milujem kočíkovanie a detské ihriská
Sympatický muž, ktorému v žilách koluje „ochotnícka“ krv. Hrdý Oravčan je otcom syna Filipa a svoju otcovskú rolu berie so všetkou vážnosťou a radosťou, ktorá jej prináleží. Vášnivý čitateľ miluje dlhé rozhovory s manželkou Katkou a ak sa dá, relaxuje na workoutovom ihrisku.
Vaša tvár sa spája so známym televíznym seriálom Oteckovia, v súkromí ste sa už tiež zhostili tejto úlohy. Viac ako rok ste oteckom syna. Už vám aj povedal – ocko?
Áno, už viac ako rok. Je až neuveriteľné, keď to takto poviete. Ale napriek tomu to „neubehlo ako voda“, pretože každý deň je aj vďaka Filipovi nový, jedinečný a zapamätateľný. Slovo ocko ešte nevie, zatiaľ sme preňho mňam-mňam, ale Katka už raz bola poctená jedným konkrétnym „mama“.
Filipko sa na vás veľmi podobá, vidíte sa v jeho tvári aj vy?
Keď sa narodil, sestrička v pôrodnici okamžite povedala, že vyzerá ako Ondro z Oteckov. A to ešte nevedela, že má pravdu. Našťastie, má veľa z nás oboch, takže u nás na Orave je to malý Romanko a v Partizánskom je to malá Katka. Všetci sú spokojní.
Podieľajú sa starí rodičia z oboch strán na starostlivosti oňho? Koľký je to vnúčik v poradí?
Samozrejme. Môžeme sa na našich rodičov úplne spoľahnúť. Keďže bývame v Bratislave, je nutné vždy vycestovať, či už my tam alebo oni sem, ale každá cesta stojí za to. Keď vidíme, akú majú radosť, tešíme sa aj my. A, samozrejme, to aj využijeme – môžeme sa stretnúť so známymi, posedieť pri pohári vína, alebo sa len normálne vyspať. Filip je na Orave štvrté vnúča z piatich a v Partizánskom je to zatiaľ premiant.
Vyzerá to, že si túto rolu vychutnávate. Keď mal syn rok, vyznali ste sa, že „už rok je tento svet najkrajším svetom“. Čo sa narodením Filipa u vás zmenilo?
Vďaka korone sme spolu trávili v podstate všetok doterajší čas. Takže som bol od začiatku otec, ktorý prebaľoval, kŕmil, vstával, kúpal... A najmä, denne sledujeme jeho postupný vývoj. A čo sa zmenilo? Myslím, že najvýraznejšie rebríček hodnôt. A, samozrejme, prišiel strach, taký ten rodičovský, ktorý nás poháňa vpred a drží nás v strehu. A všetko je to vyvážené láskou, ktorej páru nenájdete.
Anna Jakab Rakovská: Dieťa vzťah preverí
Ako ste s Katkou zvládli a zvládate napäté situácie, ktoré musíte ustáť ako rodičia aj ako manželia?
Nooo… to je zaujímavý rozmer. Občas sa veru pochytíme na drobnostiach, o ktorých má každý svoju predstavu. Ale musím povedať, že v mnohom sa oplatí počúvnuť čerstvú maminku, pretože nielen naštudované informácie, ale aj intuícia a materinské puto sú dobrým radcom. Filip nás, popravde, v mnohom šetrí, čo sa týka bežných prejavov, ako sú kolika či reflux. Dokonca sme na základe rozhovorov s našimi „detnými“ kamarátmi zistili, že on vlastne aj dobre spáva. Za to mu veľmi ďakujeme.
V čom ste ako ocko absolútne top?
Jednoznačne vyhrávam ako zdroj zábavy. Ale ono to je vlastne obojstranné. Fascinuje ma, ako sa dieťa pozerá na svet. Vidí veľkoleposť aj v úplne bežných veciach. Každé ráno, napríklad, keď varím čaj, Filip príde, vypýta sa na ruky a s úžasom štyri minúty sleduje kanvicu, v ktorej sa varí voda. Ale pri všetko ostatnom sa s Katkou striedame, dopĺňame a snažíme sa riešiť tých sto maličkostí denne s najväčším ohľadom na dobro pre nášho syna.
Veľa otcov argumentuje tým, že ich čas príde, keď dieťa vyrastie a budú môcť spolu športovať, hrať sa ap. Vás vidíme často s kočíkom.
Môj čas prišiel v deň, keď som si ich vyzdvihol z pôrodnice. Neviem si predstaviť, že by všetka práca zostala na manželke a ja by som čakal, kým mu budú dobré kopačky. Neustále sa k nemu správame ako k seberovnému. Zapájame ho do každej činnosti.
Zdá sa, že bude mať rád aj knihy, denne mu ich musíme niekoľko prečítať. Rozprávame sa s ním, brávame ho všade so sebou, komentujeme prechádzky atď. Zamiloval som si kočíkovanie, ale keďže už chodí, prišiel nový level – ihriská, pieskoviská, dokonca preliezačky. Rád sledujem, ako sa podujme niekam vyliezť alebo odniekiaľ zliezť či skočiť, a vždy si pri tom overí, či sme nablízku. Je z toho cítiť, že má v nás oporu a to dáva rodičovi potrebnú energiu, aby prekonal hoci aj tú prebdenú noc.
Ste najstarší z troch súrodencov, tí bývajú aj najzodpovednejší. Uplatnili ste niektoré zo svojich skúseností „najstaršieho“ aj pri Filipkovi?
Obaja moji súrodenci majú dostatočnú dávku zodpovednosti, tiež majú deti. V tomto nás rodičia vychovali dobre. Nepamätám sa, že by sme niekedy museli doma zostať sami a naozaj sa o seba starať. Takže tú pravú skúsenosť, starať sa o niekoho, získavam až teraz. A myslím, že sa učím rýchlo.
S narodením dieťaťa príde nielen obrovská radosť, ale aj nikdy nekončiace obavy – čoho sa najviac bojíte ako otec?
Okrem tých bežných vecí, ktorých sa bojí každý rodič – zranenia, choroby, socializácia, budúcnosť – nemám strach z niečoho konkrétneho. Skôr verím v to, že náš vzťah sa bude vyvíjať vo vzájomnej dôvere, rešpekte a že ma vždy bude považovať za otca – priateľa, za ktorým môže prísť s akýmkoľvek problémom a spoločne budeme hľadať riešenie.
Mali ste takýto vzťah aj so svojím ockom?
Myslím, že môj vzťah s ockom určila trochu aj doba, keď bola otcova úloha najmä zabezpečiť rodinu. Ale vždy sa staral aj o to, aby nás učil praktickým veciam. Zapájal nás do práce a snažil sa v nás rozvíjať zručnosť. Práce okolo domu je vždy dosť. Či už pílenie dreva, obrábanie poľa, murovanie a ďalšie. Dnes však môžem povedať, že náš vzťah je oveľa vrúcnejší.
Viete, chlapi si niekedy nevedia povedať tak na rovinu, že „mám ťa rád“. A my to už vieme. A hlavne viem, že moji rodičia sú tu pre mňa kedykoľvek.
Ktoré tri dobré veci, či rady, rituály, by ste si od svojich rodičov preniesli do vlastnej rodiny?
1. Byť vždy pripravený pomôcť
2. Dať dieťaťu potrebnú slobodu nevyhnutnú pre rozvoj
3. Bojovať za úplnú rodinu
Aktuálne ste členom umeleckého súboru Činohry SND, máte za sebou veľa seriálových aj filmových postáv. Ale vraj z Romana Poláčika mohol byť aj kňaz?
Mohol. Ale ten pocit vychádzal viac z okolia než zo mňa. Som vďačný za to, že som sa stal hercom a mám možnosť byť kýmkoľvek. Aj kňazom.
Láska k herectvu je u vás v rodine zrejme prenosná, vaši rodičia ochotníčili dlhé roky... Na doskách ste zrejme nestáli prvýkrát až počas VŠMU?
To je pravda. Prvýkrát som „stál“ na javisku pár mesiacov pred svojím narodením. Mamina aj ocko pôsobia v dedinskom ochotníckom súbore a nikdy som si nenechal ujsť ich premiéru. Všetky tie stopy v mladosti (jasličkové pobožnosti, moderovania plesov, hra na akordeóne, písanie scenárov pre potreby stužkovej atď.) vlastne viedli k tomu, že som poslal prihlášku na VŠMU.
Ale to môžem zhodnotiť až teraz. Spätne. Prvýkrát som naozaj hral, keď som mal 17 rokov. U nás doma. Bola to hra od Viliama Klimáčka, kde som hral syna svojej maminy. Takže kruh sa uzavrel, mohol som sa pohnúť ďalej.
Adam Ďurica: Svoju rodinu považujem za veľký dar
Čo robí Roman Poláčik, ak nepracuje a syn spinká? Zahráte si ešte niekedy na akordeóne?
Veľmi rád pozerám filmy. Venujem enormné množstvo času, kým si nejaký vyberiem, lebo za tie roky sa zo mňa stal skutočne náročný divák. Akordeón už veľmi vo voľnom čase do ruky neberiem. Je to už len zručnosť, ktorú rád vyžijem pri práci. Takže na ňom cvičím len pre potreby javiska.
Samozrejme, snažím sa udržať aj v kondícii, takže workoutové ihriská sú „moje pieskoviská“. Nerobím to síce zbesilo, ale na dobrý pocit to stačí. A keď večer Filip zaspí, väčšinou (pokiaľ nie som v práci) si s Katkou sadneme na lodžiu a dlho-dlho sa o všetkom rozprávame. A, samozrejme, knihy. To je vášeň, ktorá ma sprevádza odmalička.
Akú knihu máte aktuálne rozčítanú?
Dočítal som nový román od Michela Houelebecqua Možnosť ostrova a teraz sa zabávam Zabijakom Andersom od Jonasa Jonassona.
Aká je ideálna dovolenka pre rodinu Poláčikovcov?
Spolu. Kdekoľvek. Akokoľvek dlho.
Fotogaléria