S prvou dcérkou prišiel aj rozpad manželstva

Janina, spracovala Marika Koscelníková | 27. jún 2021
Príbeh snažilky

Šanca na tehotenstvo? 5%. Trikrát som dokonca o dieťa prišla. Nádej však nezahanbuje a ja som ju stále mala.

Keď žena otehotnie, spozná bezpodmienečnú lásku. Svoje dieťatko ešte nemôže vidieť a ani ho pohladiť, zahľadieť sa do jeho očí, či si ho privinúť. Dokonca ho ešte nemôže ani cítiť vo svojom lone, len vie, že sa niečo zmenilo. A od tej chvíle miluje svoje dieťa. To je bezpodmienečná láska. Svoje o tom vie aj snažilka Janina.

Vždy som chcela veľkú rodinu

V otázke materstva som mala vždy jasno – chcem veľkú rodinu, najmenej tri a najviac tak päť detí. Ale ani po 1,5-ročnom snažení dieťatko neprichádzalo. Nepanikárila som, ale predsa som len zašla k lekárovi. Z toho, čo mi povedal, mi v ušiach znelo iba niečo o zle uloženej maternici a nakoniec „máte tak 5 % šancu, že otehotniete“. 

"Máte tak 5 % šancu, že otehotniete“

Ani neviem, či som to vtedy povedala manželovi. Bola som ako omráčená. Zrazu boli ulice akoby naschvál plné mamičiek s kočíkmi. Sama seba som sa pýtala – prečo ony áno a ja nie? A tak som začala premýšľať čo ďalej.

Boli úvahy aj o adopcii, ale než sa stihli rozvinúť, stal sa zázrak – otehotnela som. Lekári ma dlho presviedčali, že sa nemôžem cítiť tak, ako sa cítim, ale keďže som bola neodbytná, predsa ma len poslali na ultrazvuk. A vypukla panika. „Ona je v 12. týždni tehotenstva!“ 

Paradoxne, v tejto situácii sa začalo moje manželstvo rozpadávať a každodenné stresy si vybrali svoju daň. Bruško mi často tvrdlo a takmer som o dieťatko prišla. Posledné týždne pred pôrodom som strávila v nemocnici. Ono však bojovalo rovnako ako ja. Keď som konečne držala v náručí svoju dcérku, vedela som, že už nič nebude ako predtým. 

Trikrát som sa s deťmi rozlúčila predčasne

A tak sme začínali odznova, ja a moja dcérka vo vzdialenom meste. Tam som spoznala svojho terajšieho manžela, ktorý nás obe s láskou prijal. Keď som zistila, že som tehotná, veľmi sme sa tešili. Ale dostala som vysoké horúčky, ohlásila sa chrípka a naše dieťatko tíško odišlo. Nebudem klamať, poplakala som si, ale kto vie, ako by to celé dopadlo, keby...

Nevzdali sme sa a za nejaký čas som bola znovu tehotná. Žiaľ, cez hranicu 1. trimestra som sa nedostala a dieťatko opäť odišlo. Tretí raz mi sestrička s nadšením oznámila „ste tehotná“, na čo som jej ja do telefónu odpovedala „už nie som“. A aj keď sa manžel vždy držal, tentoraz plakal so mnou.

Netlačili sme „na pílu“

Nasledovali vyšetrenia bez výsledku – všetko bolo v poriadku. Až napokon prišlo zistenie, že mi chýba dôležitý hormón. Umelé oplodnenie neprichádzalo do úvahy. A to bol moment, keď som sa rozhodla v tejto veci úplne dôverovať Bohu. To bolo najlepšie rozhodnutie, ktoré som nikdy neoľutovala. Zrazu bolo všetko trápenie preč. 

Mohla som brať bábätká kamarátok do náruče a užívať si to bez akejkoľvek ľútosti. Vravievala som, že si robím víziu, aj keď lekári tvrdili, čo tvrdili, ja som verila, že otehotniem a moje dieťa sa narodí donosené, živé, zdravé. A než sa tak stane, dáme domov dieťatku z detského domova. Len to sme už nestihli. Otehotnela som bez akejkoľvek liečby a vôbec som nemala v hlave myšlienky „čo ak sa to stane znova?“ Práve naopak, tešila som sa a moju radosť mi nikto nemohol vziať. 

Lekári ma naháňali kvôli veku na genetické testy, ja som však súhlasila iba s odberom krvi a ultrazvukom. Rovno som im povedala, že nech by boli výsledky akékoľvek, ja svoje dieťa nezabijem. No výsledky boli dobré. Tiež som musela absolvovať predoperačné, ak by došlo na cisársky rez, lebo veď je to 12 rokov od prvého pôrodu. To mi lekár zahlásil: „viete, to bude ako prvý pôrod“. Ja som sa len smiala: „Ako môj prvý pôrod? Nech je!“ 

Moje deti 

Pri prvom pôrode som mala bolesti 30 minút. To beriem, všetkými desiatimi. Tentoraz to bolo 6 hodín, ale v pohode. Narodil sa nám krásny, zdravý syn. Bolo to obrovské víťazstvo. Také veľké, že sa nám o 20 mesiacov neskôr narodila dcéra. Dnes mám svoju vysnívanú veľkú rodinu – tri deti a už aj dve vnúčatá, a to je dohromady päť.

príbeh snažilky

Ak ešte stále bojujete, bojujte s pohľadom upretým do budúcnosti na to, čo je cieľom a neobzerajte sa späť za tým, čo sa stalo. Neexistuje uspokojujúca odpoveď na otázku PREČO? Nádej nezahanbuje, môžete mi veriť. Poznám to.

Janina

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: