Skutočný príbeh: Dvakrát dvojičky? To sa hádam len mne môže stať
Emmka, Sára, Viktória a Sofia – to sú štyri princezné jednej statočnej mamy Evky. Život každej mamy je pestrý. Ale s toľkými deťmi? To hrá naozaj všetkými farbami.
Evka priznáva, že nie vždy to bolo ľahké a nebyť jej mamy a pomoci, ktorej sa jej dostalo po prvom pôrode, bolo by to pre ňu veľmi náročné. S deťmi by zostala sama. Dnes sú jej malé ženy oporou a radosťou. Tak, ako ju prekvapili bublinky na sone u lekára, tak ju prekvapujú každý deň. Pomáhajú si a vedia, že majú jedna druhú. Tu je jej príbeh.
Skutočný príbeh: Pokazíš si život!
Dvom čiarkam na teste som ani neverila
Nikdy nezabudnem na ten deň, keď som si na tehotenskom teste našla dve čiarky. Bola to neuveriteľná radosť, keď som zistila, že som konečne tehuľka, ale na druhej strane – a asi to má každá mama – aj veľký strach. Budem v poriadku? Udrží sa dieťatko? Bolo mi povedané, že s deťmi to v mojom prípade nepôjde tak ľahko...
Aj preto som čakala tri týždne, kým som išla za svojím gynekológom po verdikt, či som naozaj tehotná a hlavne, či je všetko v poriadku. Zobrala som si so sebou aj svoju mamičku. Potrebovala som oporu, nech už bude správa akákoľvek.
Lekár sa milo usmieval, cítil moju neistotu, ktorá ešte viac narástla, keď som ho sledovala pri vyšetrení. Oblieval ma horúci pot, lebo monitor skúmal nejako dlho. Keď sa zrazu s úsmevom otočil na mňa so slovami: „Gratulujem, sú tam dve bábätká a sú dvojvaječné.“ Ešte mi stihol odporúčať pokojový režim a vitamíny pre tehotné a letela som z ordinácie za mamkou, ktorá ma čakala vonku.
Poplakali sme si od šťastia a prekvapenia zároveň, a verili sme, že všetko dopadne dobre. Tehotenstvo bolo, našťastie, úplne bezproblémové, akurát som už mala ku koncu veľký problém chodiť aj ležať. Mamičky, ktoré čakajú dvojičky, asi vedia, o čom hovorím. Lekár ma preto už v 35. týždni tehotenstva poslal do nemocnice.
Na dvojičky som zostala sama
Potiahli sme to ešte chvíľu, ale nie dlho. Baby sa narodili v 36. týždni cisárskym rezom. Emmka mala neuveriteľných 3 300 g a Sárka 2 700 g. Dievčatá boli odmalička bezproblémové. Krásne spinkali aj papali. To bolo moje šťastie prvorodičky, inak by som asi mala väčšie problémy zotaviť sa, keby nespali a riešili sme zdravotné ťažkosti.
Neviem si však predstaviť, že by som pri sebe nemala svoju mamku. Je pre mňa nielen mamou, ale aj kamarátkou. Spolu sme nakupovali všetko dvojmo a naozaj to bol občas problém. Našla som však internetovú dvojičkovskú stránku a tam sme zaobstarali kočík, autosedačky a veľmi nám to pomohlo.
Prežívala som turbulentné obdobie, keďže pol roka po narodení dcér som sa rozišla s ich otcom. Ale žena zvládne veľa...
Jednovaječné sestričky? Nežartujte, pán doktor
Baby mali dva roky, keď som si začala písať s mojím terajším priateľom. Poznali sme sa už od mojich 13 rokov a vzťah sa časom vyvinul tak, že sme zatúžili po spoločnom dieťati. Rok a pol sme sa snažili o bábätko, ale nedarilo sa nám. V istom období, keď som to pustila z hlavy (tak to už býva), som tušila, že sa zíde tehotenský test.
Keď som sa objednala k lekárovi, ešte sme s priateľom žartovali, že to hádam nebudú opäť dve, s tým sme totiž vôbec nerátali. Môj lekár ma privítal so slovami: „Ideme sa pozrieť na ďalšie dvojky?“
„Nežartujte, pán doktor,“ pomyslela som si a oblial ma horúci pot už len pri pomyslení na túto možnosť. A BUM! Dve krásne bublinky, no tentoraz jednovaječné! Nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. Od lekára som letela za priateľom s fotkou zo sona oznámiť mu túto novinku. Najprv sa díval, jasné, že na sone nič nevidel, ale pomaly a zrozumiteľne som mu vysvetlila, že tam „vidí“ dvojičky. Rozdýchavali sme to týždeň.
Skutočný príbeh: Dvakrát dvojičky? Mamy zvládnu veľa a ešte viac
Komplikácie ma od bábätiek odlúčili
Veľa vecí som dokupovať nemusela, keďže som si ich odložila po prvých dcérach. Tehotenstvo bolo bezproblémové, ku koncu som akurát cítila väčší tlak na brušné orgány. Lekár ma posielal na častejší monitoring bábätiek a napokon sme to spolu dobojovali až do 38. týždňa tehotenstva. Na svet prišli opäť krásne baby, Viktória s hmotnosťou 3 100 g a Sofia 2 700 g. Objavili sa však komplikácie.
Dievčatká museli previezť do Trenčína, keďže si nevedeli regulovať kyslík. To bola tá najhoršia správa, nemať pri sebe deti a vedieť, že nie sú v poriadku. Po troch dňoch som podpísala reverz, nemohla som to už bez nich vydržať. To je pre mamu po pôrode najhoršie.
Dievčence sme chodili každý deň navštevovať a nosili sme im moje materské mlieko. Našťastie, krátko na to sa dievčence pekne rozdýchali. Návrat domov bol plný radosti a šťastia.
Malé ženy držia spolu - všade spolu, všetko spolu
Veľké dvojičky sa už nevedeli dočkať, kedy prídeme so sestričkami. Musím povedať, že pomáhali od samého začiatku, nosili plienky, plnili práčku s bábätkovskými dupačkami a neskôr pomáhali s kŕmením z fľašky. Keď som potrebovala navariť, vždy svoje mladšie sestry zabávali a pomáhali mi.
Nikdy by som ich nevymenila. Aj keď sú niekedy starosti a problémy, a je to ťažké, hlavne, že sú zdravé a šťastné. Vedia sa spolu pekne zahrať, sú parťáčky. Čo sa týka ich pováh, sú úplne rozdielne. Veľké sú každá iná vo všetkom – v učení, správaní, športe. Malé, tie sú ako vajco k vajcu. Všade spolu, všetko spolu.
Sú to skvelé dcéry. Sme veľká rodina a potrebujeme toho vždy dvakrát dva, keď chodíme na výlety, berieme si rovno tri izby... Ale nesťažujem sa. Som rada, že to moje telo zvládlo a priviedlo na svet krásne malé ženy.