O Nataške, ktorá sa z bruška poponáhľala...
Každá mamička, ktorá nosí pod srdcom svoje dieťatko, akosi podvedome dúfa, že všetko bude v poriadku. Nielenže sa bábätko narodí zdravé, ale najmä, že do plánovaného termínu pôrodu stihne všetko, čo si naplánovala. Ono to tak ale niekedy nemusí byť, pretože príroda je stále silnejšia. Martina si svoju Natašku „ponosila“ v brušku len 31 týždňov...
Nataška je naše prvé dieťa
Tehotenstvo sme s partnerom neplánovali, nechali sme veci plynúť. Keď to malo prísť, tak to prišlo. Dokonca som so 4-týždňovým drobčekom v brušku odbehla s tatkom aj polmaratón v Košiciach. Až pár dní po tom som sa na preventívnej prehliadke dozvedela, že som tehotná.
Boli sme šťastní. V rodine zavládla eufória radosti a náš prvý snímok zo sonografického vyšetrenia dostal názov Fazuľka. Obaja s partnerom sme športovci a aj prvé týždne tehotenstva sme viac-menej trávili v relaxačnom tempe v horách. Moje tehotenstvo sprevádzala do 20-teho týždňa neustála nevoľnosť, tvrdnutie bruška.
Od 24. týždňa sa mi začal skracovať krček maternice a pridružilo sa tiež krvácanie. Bola nutná hospitalizácia. Vtedy som bola v 28. týždni tehotenstva. Pred otehotnením som vážila 56 kg a v deň pôrodu, keď mi odtiekla plodová voda, to bolo 58 kg. Nestihla som ani pribrať, ani sa pripraviť na pôrod, pretože predpôrodná príprava sa začína od 32. týždňa tehotenstva.
Skutočný príbeh: Ležím v nemocnici a čakám vzácne dvojičky
Už sa nedalo nič robiť. Odtiekla mi plodová voda...
Mala som strach, nevedela som, čo sa deje, čo mám robiť. Jediné, čo som po odtečení plodovej vody urobila, bolo, že som zavolala otcovi dieťaťa, teda môjmu partnerovi Martinovi, aby za nami prišiel do pôrodnice. A tak sa po 3 týždňoch kontrakcií a stekaní gyprinolu a magnézia do žily, narodila na tento svet naša Nataška. Bol 16. apríl 2017 a upršaná Veľkonočná nedeľa.
Konštelácia hviezd naklonená na pôrod dieťaťa. O 4.37 hod., po spontánnom pôrode v 31. týždni tehotenstva, nastalo ticho. Opýtali sa ma na dievčenské meno dieťaťa a len záblesk z momentu, ako zabalili telíčko do termofólie a zavreli sa dvere na sále. Ticho... Pôrodník mi oznámil, že dieťatko má 1 710 g a 40 cm a je na oddelení jednotky intenzívnej starostlivosti neonatologického oddelenia.
Život po pôrode – bez bábätka
Žije? Dýcha? Ako vyzerá? Čo prvý dotyk matky a dieťaťa? Plač? Všade prázdno, len moje otázky bez odpovede. A partner.
Štyri hodiny po pôrode – bolo to, ako žiť v pekle...
Mamička, s ktorou ma dali na izbu, rodila zhruba v rovnakú hodinu ako ja. Keď sa ako-tak zotavila, priniesli jej dieťa na izbu.
A ja? Čakala som na informáciu, či môj uzlíček šťastia žije. Tá informácia ale stále nechodila. Slúžiaca sestrička ma neustále uisťovala, že doktori robia všetko pre to, aby Nataške zachránili život. Mám čakať...
Premýšľala som nad množstvom vecí. Mám informovať mamu, že je starká, sestru, že je teta? Mám vôbec niekomu dať vedieť, že som už porodila? Veď termín pôrodu bol 15. jún 2017. Tieto ťažké chvíle mi spríjemňoval a snažil sa odľahčiť partner Martin, ktorý bol aj pri pôrode.
Ale, keď sme ani tri hodiny po pôrode nepoznali Nataškin stav, začal byť nervózny aj on. Pýtali sme sa stále, ale bez odpovede. Až po pár hodinách nám prišla sestrička povedať, že môžeme ísť k Nataške. Martin ma na vozíčku odviezol na oddelenie a sestrička k inkubátoru, kde ležalo naše dievčatko.
Žila, dýchala, bojovala!
Malé, nahé, nehybné telíčko, napojené na hadičky, prístroje s prilbičkou na hlavičke, plienkou väčšou ako ona sama. Napriek tomu žila, dýchala a bojovala. Nataška mala anémiu a „nenafúknuté“ pľúca. Plakala som. Od šťastia? Od strachu? Neviem.
Pristúpila k nám doktorka a zhodnotila dcérkin stav. Verte mi či nie, nepamätám si ani jedno slovo, čo povedala. Sedela som a hľadela na Natašu, na naše dieťa. Veľmi som plakala a bola zlomená. Ešteže ma Martin držal za ruku.
Keď nemôžete svoje novorodeniatko ani objať
Štyri dni v nemocnici boli pre mňa ako zlý sen. Videla som Natašku vždy ráno, poobede a podvečer, na pár minút. Iniciačný dotyk hlavičky cez steny inkubátora (volali sme ho domček či akvárium) bol neopísateľný, ale stále to nebolo objatie ani bozk. Snažila som sa odsávať si materské mlieko, no nedarilo sa. Bez objatia sa to akosi nechcelo spustiť.
Prítomnosť šťastia matiek, ktoré mali svoje deti na izbách, ma doslova deptala. Ale sila lásky Martina, podpora mojej rodiny a túžba byť v objatí s Natašou, obliecť, či prebaliť ju, posúvala moje myšlienky inam. Brány nemocnice som opúšťala sama, ale s vedomím, že Nataška bojuje v domčeku a starajú sa nám o ňu sestričky, ktoré jej na chvíľku robia druhú mamu.
Domov bez bábätka
Od tohto momentu nám začalo desať týždňov chodenia do nemocnice. Noci boli dlhé a ťažké a dni v určitý okamih krásne a potom smutné. Návštevné hodiny 2-krát do dňa a čas strávený s Nataškou nebol taký dlhý, ako by som chcela.
Vždy maximálne trištvrte hodiny. Keď už bola mrzutá, unavená alebo klesala saturácia, musela som sa rozlúčiť. Stalo sa aj to, že nás za ňou ani nepustili, alebo sme mohli iba stáť pri inkubátore a nerušene sa na ňu pozerať. Pípanie prístrojov bolo mojou nočnou morou... To malé telíčko bojovalo, i keď bolo ťažko, nevzdávalo sa. Vyvíjala sa nám priamo pred očami.
Deň za dňom bol lepší a lepší, ale boli aj dni, keď boli opäť potrebné antibiotiká a stav sa zhoršoval. No postupne sa zbavovala prilbičky, hadičiek, infúzií, plienka už nebola až po prsia. Ostala nám už len sonda na kŕmenie a nastal deň D.
Môj najkrajší narodeninový darček
Bol spontánny, neopísateľný a perfektne načasovaný. Môj narodeninový darček (nik na oddelení nevedel, že mám narodeniny) prišiel otázkou sestričky, či by som chcela Natašku skúsiť klokankovať. V tom momente má zachvátila panika a nesmelo som odpovedala „áno“. Bolo to dojemné, dokonalé, neopísateľné, úžasné... Po dvanástich dňoch iba ja a moje dievčatko.
Od tohto momentu to bolo opäť pre nás o niečo lepšie. Nataška napredovala a po troch týždňoch ju presunuli na oddelenie, kde sú detičky už v stabilizovanom stave. Tu sme strávili sedem týždňov.
Sestričky sa stali našou druhou rodinou, nemocnica prechodným domovom
Oddelením vládol náš smiech, džavot a hlas, najmä, keď Martin čítal rozprávky. Najdokonalejší bol kontakt s Nataškou, pretože bol intenzívnejší a bez obmedzení návštevných hodín. Prišlo prvé prebaľovanie. Nataška dostala vyhrievanú postieľku, odstránili jej sondu na kŕmenie, po ťažkom boji papala po troške z fľašky. Začali sme cvičiť Vojtovou metódou.
Po deviatich týždňoch chodenia do nemocnice ma opäť hospitalizovali. Museli sme obidve zvládnuť svoju rolu, aby nás pustili domov. Bol to už len krôčik k tomu, aby sme išli všetci traja domov. Prepustili nás po dvoch mesiacoch s hmotnosťou 2 860 g.
Na tento deň nikdy nezabudnem. Od tohto momentu som sa stala matkou a Martin otcom, v pravom slova zmysle.
Život s predčasniatkom prináša množstvo úskalí
Po polroku môžem skonštatovať, že život s predčasne narodeným dieťaťom nie je vôbec ľahký. Nie kvôli samotnému dieťatku. Nataša je úžasná, neskutočná bojovníčka, usmiate slniečko a bez akéhokoľvek zdravotného problému. Je však veľmi málo literatúry o predčasniatkach.
Mamičky zdravých detí nájdu všetko, čo ich zaujíma, ale mamičky predčasniatok majú zdroje informácií veľmi obmedzené. Po prepustení z nemocnice nás najviac potrápili občasné výpadky v pravidelnosti dýchania, nezrelosť tráviacej sústavy, bolesť bruška a zlá stolica. Nataška musela papať špeciálne umelé mlieko na koliky. Vyšetrenia, ktoré je potrebné naďalej absolvovať, zo mňa vysávajú neskutočne veľa energie.
Po prepustení z nemocnice podstúpila Nataška sono vyšetrenie hlavičky, očné vyšetrenie, chodili sme polroka na chirurgiu, navštívili sme ortopédiu, pneumológiu, kardiológa, neurológa... Okrem toho absolvujeme rehabilitácie. Začali sme s cvičením Vojtovej metódy, ale tá Nataške nevyhovovala. Bola ospalá, po cvičení grckala, odmietala papať. Našli sme alternatívu v podobe Bobath metódy, ktorú cvičíme s fyzioterapeutkou priamo u nás v Martine.
Po dvoch mesiacoch úsilia, každodenného cvičenia, prišlo vytúžené ovocie a Nataša začala napredovať v motorike a doháňať dvojmesačný sklz. Momentálne má sedem mesiacov, korigovaných päť mesiacov a bez problémov sa prevalí z chrbta na bruško. Má 6 900 g a 62 cm, takže pomerne drobček, ale šťastný. Je vnímavá, neustále usmiata, štvornožkuje a má dva zúbky.
S istotou viem, že predčasniatka sú najväčší bojovníci a jedného takého máme doma. Milujeme ju nadovšetko, je to náš uzlíček šťastia.
Moja veľká vďaka patrí najmä lekárom a sestričkám z UNM v Martine (ext. zdroj UNM). Na neonatologickom oddelení nám „vypiplali“ a zachránili našu Natašku. A tiež môjmu partnerovi Martinovi, za podporu, obetavosť a neskutočnú lásku k Nataške.
Martina