Nemám traumu z pôrodu
Na obrazovke bola malá machuľka a mihotajúce sa srdiečko. Naše dieťa. Domov som išla nabalená liekmi a kľudovým režimom. Lenže ako zachovať pokoj? Prepadla ma panika. Taká (asi) normálna mamičkovská panika a des. Tehotenstvo - ok, ale ako porodím?
Po dlhom čase vytúžené dve čiarky veštili len jedno: Tehotenstvo.
Prvé minúty radosti a prekvapenia vystriedal nie priaznivý zdravotný stav a keď som sa ledva dostala z práce na stanicu vlaku a lapala po dychu, tak mi nebolo všetko jedno.
Zo života: Traja chlapci do troch rokov a štvrté dievčatko
Som tehotná - ako ja len porodím?
Na druhý deň mi bolo ešte horšie a teplota cez 38 stupňov neveštila nič dobré. Večer sme s horúčkou bežali na pohotovosť. Po pár hodinách čakania, po krvných testoch a “ zjavne ste tehotná,” ma poslali na reverz domov. Ráno sme išli k môjmu gynekológovi. Na obrazovke bola malá machuľka a mihotajúce sa srdiečko. Naše dieťa. Domov som išla nabalená liekmi a kľudovým režimom. Lenže ako zachovať pokoj?
Prepadla ma panika. Taká (asi) normálna mamičkovská panika a des. Tehotenstvo - ok, ale ako porodím? Zrazu mi docvaklo, že tá malá škvrnka vyrastie na veľkosť melóna a mne sa v tom momente do hlavy nahrnuli všetky tie hrôzostrašné príbehy o pôrode. Záver bol: "Ja to asi neprežijem". Existenčný strach o seba, o dieťa, o všetko, čo príde... Nebyť môjho muža s rakúskou mentalitou a bez náznaku poznania slovenského pôrodníctva ( a príbehov s ním spojených), by som sa tak ľahko neupokojila. Ubezpečil ma, že to zvládnem a prinajhoršom porodím cisárskym rezom. A bude tam on, nebudem sama. Na to som sa chytila a držala svoju hlavu a fantáziu na uzde, napriek nekončiacim nevoľnostiam, hormónom a prichádzajúcej pandémii.
Zostala som doma, ako všetci a čakala na pôrod
Keď som konečne mohla byť doma na rizikovom s príznakmi preeklamsie, tak zostal doma cely svet. A mne sa vrátili a znásobili moje obavy a stavy som mala ako na hojdačke, zrazu nemohol byť pri mne skoro nikto. Mala som enormne veľké brucho, po 32. týždni sa pridali komplikácie s tlakom a opuchy. Lieky prestávali účinkovať. Pripravovala som sa na pôrod. Začala som cvičiť s epinom (či aniballom) a to mi postupne pridávalo centimetre tam dole a uberalo strach tam hore v hlave. Výsledky som reportovala mužovi ako prípravu na olympiádu. Pila som čaje, sledovala dianie v nemocnici a spoznávala prostredie. Zrazu som sa na pôrod začala tešiť. Bol tam strach, ale nie o seba, o dieťa. Keď som sa spýtala lekárky v nemocnici, čo si zabaliť a opísala, ako sa na Slovensku nosia dva kufre vecí, tak pozerala, že o čom točím.
Môj pôrod bol v procese. Keď mi ponúkli vyvolávanie, tak som tomu chcela dať ešte deň čas. Išli sme na večeru a poslednýkrát boli dvaja. Na ďalší deň som si zbalila veci, vzala obľúbenú kabelku, nahodila sa a išla do jamy levovej. Vyvolaniu pôrodu som sa nevyhla a keď praskla voda, bolo to ako z filmu. Bolo to rýchle a "zbesilé".
NEKOMPATIBILNÍ: Príbeh mamy Alexandry a jej bojovníčky Miloty
Nemám traumu z pôrodu, aj keď to naozaj bolelo
Kontrakcie bez pauzy, zvracanie. Nemala som epidurál, nebol čas. Tlačenie bolo dlhé, to nebolo šup ako z filmu. Tam zabral môj muž a povedal mi: “ Keď si prešla taký kus cesty, už to nevzdáš”. A malý bol na svete. Cítila som sa ako víťaz, vyhrala som zlato, naozajstné zlatíčko. Porodila som bez nástrihu, bez traumy na psychike a bolo to dobrodružstvo. Cez bolesť, ale tá je cestou. Niekedy aj cestou k samej sebe.
Materstvo nie je jednoduché, je aj o väčšej bolesti, ako je pôrod a je najmä o hľadaní samej seba. Ako ženy, ako matky. Pre mňa je táto cesta pokračovaním dobrodružstva. Lebo zábava sa začína s dieťaťom, ale nebudem strašiť budúce mamičky...
Čitateľka Kristína Kubalová.
Máte aj vy svoj príbeh? Napíšte nám ho na: koscelnikova@orbisin.sk