Žiarlivosť: besnota v srdci

Žiarlivosť: besnota v srdci
13.9.2016 v kategórii Mama, autor Jitka Hinková Literatúra: Miroslav Plzák: Othelon (Moto), Tomáš Novák: Žiarlivosť – ako ju zvládnuť (Grada), Pascale de Lomas: Žiarlivosť (Grada)., foto: istockphoto.com

Žiarlivec neustále vyžaduje od milovaného partnera dôkazy lásky, oddanosti a bezmedzného obdivu. Praje si, aby s ním dotyčný neustále bol – fyzicky aj v myšlienkach. Preto mu taktiež pod najrôznejšími zámienkami telefonuje, kontroluje ho, sleduje, obmedzuje, vypočúva... Aké ďalšie podoby má v našich životoch?

Občas žiarlime všetci

Odborníci popisujú rôzne druhy žiarlivosti – zažiarliť si podľa nich môže sem-tam v živote každý z nás, aj keby sme patrili medzi tie najvyrovnanejšie osoby pod slnkom. Ak nás mrzí, že druhí žijú v spokojnom manželstve ako my a že sa im po materiálnej, pracovnej aj citovej  stránke darí lepšie, ide o žiarlivosť zo závisti. (Žiarlivosť a závisť sa navzájom prelínajú, niekedy je veľmi ťažké vystopovať hranicu medzi nimi.) Ale pokiaľ nás rozruší nie veľmi vhodné správanie človeka, ktorého milujeme (napríklad ak zistím, že sa môj priateľ cíti veľmi príjemne v spoločnosti nejakej príťažlivej ženy), ide o milostnú žiarlivosť. Filozof d´Alembert vystihol tento rozdiel vo svojej slávnej vete: „Žiarlime na to, čo máme, a závidíme to, čo majú druhí.“

Milostná žiarlivosť býva zvyčajne spojená so strachom, že stratíme toho, kto k nám patrí.

Je možné, že po svete chodia ľudia, ktorí v živote nepocítili žiarlivosť? Psychoterapeuti zhodne so Sigmundom Freudom tvrdia, nie je to bežné. Žiarlivosť je preto úplne prirodzený jav, ktorý pociťujeme v okamihu, keď sme presvedčení, že prichádzame o toho, na kom nám veľmi záleží. Ak je náš milostný vzťah ohrozený, ale my na túto skutočnosť nereagujeme, znamená to, že je hlboko v našom podvedomí zábrana, ktorá nám nedovoľuje prejaviť svoje city. Zvyčajne ide o nejaký významný vzťahový problém z detstva.

Žiarlim, pretože si šťastnejší ako ja

Pavlína je mamičkou osemročnej Karolínky. Od rozvodu uplynul už takmer rok, ale napriek tomu sa stále nedokáže vnútorne zmieriť s manželovou neverou a jeho následným odchodom od rodiny. Začalo sa to banálne (všetky veľké životné prešľapy majú celkom triviálnu zápletku): Pavlína sa chystala prať. Tak ako vždy kontrolovala vrecká nohavíc, aby ich nevhodila do pračky aj s papierovými vreckovkami. Z manželových nohavíc vypadol účet z akéhosi penziónu. Pozrela na dátum – vtedy mal manžel predsa uzávierku v práci! Strelila mu, jemu sa asi uľavilo a už o niekoľko dní sa presťahoval k svojej novej priateľke. Poznal ju pomerne krátky čas, ale „to vieš, ona mi vo všetkom rozumie, nenudím sa s ňou, je akčná a neustále sa usmieva. A v posteli sa nespráva akoby trpela...“ Svoju dcéru si, samozrejme, exmanžel pravidelne každé dva týždne zoberie (priateľka ho čaká dole v aute) a berie „obe“ svoje dievčatá na rôzne výlety za kultúrou. Oboje zrejme organizuje akčná partnerka, pretože Pavlína si nepamätá, že by sa oni ako rodina zabávali podobným spôsobom. Skôr len tak leňošili a nudili sa – a ani si to pritom poriadne neuvedomovali. Dnes by sa snažila robiť všetko inak, ale bohužiaľ, už je neskoro. Teraz sa doma zožiera ľútosťou a predovšetkým neskutočnou žiarlivosťou. Žiarli na manžela, na jeho energickú priateľku, plnú života, na ich zážitky... Žiarli v podstate na všetko, čo je spojené s ich novou existenciou. Žiarlivosť, miesto aby postupne slabla, naberá na sile, je ako lavína. A čo je najhoršie – pridáva sa k nej aj pocit márnosti a hnev. Veľa hnevu. A ten si, bohužiaľ, po zmienených víkendoch vylieva na jedinej osobe, ktorá sa nevie brániť: na malej Karolínke.

„Žiarlivosť, to je umenie pôsobiť sebe viac zla ako druhým.“  
Alexandre Dumas mladší

Žiarlim, aj keď ťa nemilujem

Môžeme žiarliť a pritom nemilovať? Máte pocit, že je táto otázka absurdná? Nie, nie je. Francúzsky psychológ Ayala Malach Pines definuje žiarlivosť ako obavu z toho, že stratíme vzťah, ktorý sa pre nás stal výhodným. Žiarlivosť teda nemusí zbytočne sprevádzať len milostné vzťahy. Aj keď už pre nás ten druhý po citovej stránke nemusí vôbec nič znamenať, vzťah s ním je pre nás dôležitý predovšetkým z finančných alebo spoločenských dôvodov (manžel, veľavýznamný politik alebo herec, podnikateľ už môže dávno žiť s priateľkou a mať s ňou dieťa, ale prečo mu kývnuť na rozvod, keď sa môžem vyhrievať na výslní ako veľavýznamná pani politiková, hercová, podnikateľová...). Síce nemilujeme, ale žiarlime. Strach, že prídeme o výhody, ktoré nám zo vzťahu s partnerom majúcim peniaze, moc a slávu či spoločenskú prestíž vyplývajú, môže u nás vyvolať silné záchvaty žiarlivosti. Silno žiarliť ale môžeme aj na svojho „ex“ (ktorého sme síce po zrelej úvahe opustili a po rozchode sme dokonca cítili nesmiernu úľavu), a to len preto, že si vybudoval nový vzťah skôr ako my: síce ho nemilujeme, ale napriek tomu sa cítime byť zranení a podvedení.

„Na ceste k naozajstnej láske ležia tri veľké kamene, ktorými sú sebaláska, márnomyseľnosť a žiarlivosť. Pokiaľ ich neodvalíš z cesty, nedostaneš sa dopredu.“
Walter Benjamin

Chorobné žiarlenie

Žiarlivosť má mnoho tvárí – žiarliť na seba môžu spolužiaci súperiaci o post premianta, žiarliť na seba môžu prarodičia vo vzťahu k vnukovi, žiarliť na seba môžu súrodenci... Žiarlivosť je nesmierne plastická, najvýznamnejšie sa ale predsa len prejavuje v rámci milostných záujmov.

Východiskové body nezdravého žiarlenia

  • Milovaná bytosť patrí mne!

Žiarlivec si chce svojho partnera privlastniť, praje si s ním splynúť, praje si, aby sa z dvoch bytostí stala jediná.

  • Milovaná bytosť mi musí svoju lásku dokazovať

Žiarlivec neustále vyžaduje od milovaného partnera dôkazy lásky, oddanosti a bezmedzného obdivu. Praje si, aby s ním dotyčný neustále bol – fyzicky aj v myšlienkach. Preto mu taktiež pod najrôznejšími zámienkami telefonuje, kontroluje ho, sleduje, obmedzuje, vypočúva... (Kde si bol? Kam ideš? Prečo tam ideš? Ako dlho ti to bude trvať? Prečo si to nezariadiš inak? Kto tam ešte bude? Čo máš na sebe? Prečo radšej nezostaneš doma? Atď., atď.)

  • Milovaná bytosť ma musí bezpodmienečne milovať

Žiarlivec chce podvedome znovu prežívať rovnakú lásku, akú mu kedysi dávali rodičia, aj keď si ich cit často idealizuje. Vyžaduje preto, aby jeho partner bezvýhradne miloval bez ohľadu na to, čo on sám robí alebo ako sa správa.

  • Som na milovanej bytosti úplne závislý

Žiarlivec si nedokáže predstaviť svoj život bez milovanej osoby, ktorú s posadnutosťou sebe vlastnou urobil stredobodom svojej existencie. Bez svojho partnera nikým nie je a nič neznamená.

„Najväčším besnením je žiarlivosť, o to krutejšia, že v mene lásky nemá zľutovania.“
François de La Rochefoucauld

Carmen očami psychológa

Psychológ Tomáš Novák v knihe Žiarlivosť – ako ju zvládať (Grada) okrem iného píše: „Bizetova Carmen je nádherná opera, ale zároveň odstrašujúci príklad, ako nehovoriť so žiarlivým partnerom. Vaša polovička sa vôbec nemusí nazývať Don José, nemusí to byť muž a takmer určite to nie je toreador. Ale povedať: ´Milujem iného (inú) a pateticky dodať: Zabi ma, alebo ma nechaj odísť!´ je jednoznačne riskantné aj kdekoľvek inde. Chápem a rešpektujem pocit bezmocnosti smerujúceho k zúfalým gestám typu: ´Len si udri, ty úbožiak!´ Rozumiem, že zúfalá a nešťastná žena podrobená niekoľkohodinovému žiarlivému výsluchu s hrubými urážkami nechá v sebe prehovoriť diabla a konštatuje: ´Áno, vyspala som sa s ním! Aspoň raz v živote som poznala, čo je to chlap!´ Besniaceho Golema ale ani napriek všetkej emancipácii a rovnoprávnosti provokovať netreba. Nie je taktiež možné spoliehať sa na jeho rozum.“ Vlastne, monštrá rozum nemajú...

„Žiarlivosť nikdy neponechá rozumu toľko voľnosti, aby videl veci také, aké skutočne sú.“
Miguel de Cervantes

Skutočný príbeh

Seď doma a bude pokoj!

Katka má dvadsaťdeväť, svojho manžela Dávida spoznala na vysokej škole. Pracoval tam ako asistent a medzi všetkými obdivovateľkami si vybral práve ju. Ju – podľa jej mienky absolútne nezaujímavú bytosť. Spolužiačky Kataríne o dvanásť rokov staršieho priateľa spočiatku závideli – bol sympatický, vtipný a pozorný. Priveľmi pozorný... Chcel byť svojmu dievčaťu nablízku, zaujímal sa o to, s kým aj kam si skočila na kávu, čo sa tam preberalo, kde bola predtým, kde potom... Katka to pokladala za prejavy hlbokej lásky – jej bystrého priateľa zaujímajú jej postrehy, názory aj zážitky, vlastne ho zaujíma úplne všetko, čo je s jej osobou spojené, veľmi mu na nej záleží. To jej vo vzťahoch vždy chýbalo – pocit spolupatričnosti...

Počas pomerne krátkeho času začala študentka so svojím starším partnerom bývať. Trávila s ním čoraz viac času. So spolužiačkami už takmer nikam nechodila a pozývať ich domov si priveľmi netrúfala. Dávid túto tému raz a navždy zmietol zo stola. Jeho argument – „za mnou taktiež žiadni kamaráti nechodia a je mi dobre“ sa jej síce zdal trochu postavený na hlavu, ale rešpektovala ho. Katka dokončila vysokú školu, svojho priateľa si hneď po promócii vzala a pomerne hladko si našla zaujímavé zamestnanie. Nadšene o ňom doma hovorila. Čakala, že Dávid bude zdieľať jej radosť – predsa sa o ňu vždy tak zaujímal... Ale opak bol pravdou. Katka sa osamostatnila, začala slušne zarábať a bola obklopená ľuďmi, ktorých Dávid nepoznal. Všetky tieto zmeny ho hnevali, parádne hnevali. Ťažko znášal, keď si zašla manželka s kolegami na obed – a dať si s nimi niekde v kaviarni po práci pohárik? Nemysliteľné! Vyčítal by jej, ako už po niekoľkokrát, že niekoho má a potajomky sa s ním schádza. Raz sa zdržala na vianočnej oslave. Keď sa vrátila okolo desiatej večer domov (odchádzala ako jedna z prvých), začal na ňu manžel kričať, dokonca ju schmatol za rameno tak surovo, že na ňom ráno našla modriny.

Na chvíľu ich problémy vyriešilo dieťa. Katka síce nechcela otehotnieť tak skoro, ale Dávid argumentoval svojím vekom. Nechala sa presvedčiť... S Aničkou bolo dosť práce aj zábavy, Katka bola zo začiatku šťastná, aj keď si pripadala osamelá – jej svet tvorili tri body: dieťa, domácnosť, manžel. Nikam nechodila – len do obchodu a na prechádzku s kočíkom, nesmela sa s nikým zhovárať, návštevy detskej poradne pre ňu boli vrcholom spoločenského zážitku. Po psychickej stránke na tom bola čím ďalej tým horšie, pripadala si priveľmi izolovaná. Preto sa po viac ako roku odhodlala a konečne začala konať – našla si kontakt na materské centrum a s dcérkou sa vydala medzi ostatné mamičky. Bola nadšená. Anička sa batolila medzi ostatnými deťmi a ona mohla konečne s mamičkami prebrať spoločné problémy. Keď to celá nadšená večer hovorila manželovi, už bol oheň na streche. Začal byť veľmi nepríjemný. Nechápe, prečo by mala niekam chodiť a nechať dcérku loziť medzi cudzími deťmi – „určite sú choré, všetky deti v tomto veku bývajú neustále choré“ a ako si to predstavuje, zanedbávať domácnosť – a ktovie, či to „nie je len divadlo a neschádza sa s bohvieakým milencom“. (Nedávno u nich večer zazvonil telefón, pevná linka a nejaký mužský hlas sa Dávidovi ospravedlnil, že ide o omyl. Ten sa prirodzene chopil príležitosti a takmer do rána na Katku reval, že je šľapka, ktorej volajú chlapi bez hanby už aj domov. A priamo pred ňou si začal prezerať jej mobil. Nenašiel pochopiteľne nič, čo ho ešte viac vytočilo – „ja viem, že si šikovná a hneď si každý hovor aj správu vymažeš, ale neboj sa, príde chvíľa, keď zabudneš...“. A mnoho ďalších nezmyslov liezlo z jeho úst.) Žena sa obrnila a hovorila si, že sa nenechá pripraviť úplne o všetko a materské centrum začala pravidelne navštevovať. Od toho času jej manžel telefonuje napríklad aj trikrát za hodinu a pýta sa: „kde je, čo tam robí, kto je tam s ňou, ako je možné, že sa radšej nestará o dieťa, prečo má neustálu potrebu kvákať so sliepkami, či je vôbec tam, kde hovorí, a neťahá sa niekde s chlapmi“... Manželove neustále telefonáty jej pobyt medzi mamičkami tak znechutili, že seriózne začína uvažovať o tom, že kvôli pokoju rezignuje a opäť sa zavrie medzi štyri steny... Napríklad až do konca materskej. Ale pomôže to vôbec? Čo bude potom? Bude sa teror žiarlivosti stupňovať? Zatiaľ si Katka nie je schopná odpovedať ani na jednu otázku. Čas ukáže...

„Žiarlivosť sa pozerá okuliarmi, ktoré robia z trpaslíkov obrov a z podozrenia pravdu.“
Miguel de Cervantes

Kde sa končí láska a začína sa paranoja

Spisovateľ Christian Bobin v jednej zo svojich kníh vysvetľuje, prečo ľudia tak často zamieňajú lásku za žiarlivosť a žiarlivosť za lásku: „Žiarlivec verí, že svojím krikom a slzami presvedčí druhého o veľkosti svojej lásky. V skutočnosti ale ukrýva túžbu vlastniť. Žiarlivosť verí v práva, ktoré mu dáva jeho láska. City, ktoré prežíva, by mali byť pre milovanú osobu večným záväzkom. Žiarlivec je schopný sa neskutočným spôsobom trápiť len preto, že v živote svojho partnera nebol prvým, a teda ani jediným, koho ich vyvolený miloval.“ Podľa psychológov sa chorobní žiarlivci vyznačujú nízkou sebadôverou, labilnou sebaúctou, neustále sa stretávajú s pocitmi neistoty a pochybností o sebe samom.

„Muži žiarlia na svojich predchodcov, ženy žiarlia na tie, čo prídu po nich.“
Marcel Achard

Existuje mužské a ženské žiarlenie?

Podľa psychológa Tomáša Nováka a jeho knihy Žiarlivosť – ako ju zvládať „skôr muži robia také tie naozaj veľké žiarlivé akcie, premyslené do najmenšieho detailu a spojené s angažovaním ďalších ľudí. Ženy zase o niečo častejšie robia systematické, relatívne drobné „pohotovostné“ žiarlenie – slang má pre takto žiarliaceho človeka označenie stíhačka. S patetickosťou typu ´nič než vernosť nemá na svete cenu´, sa stretávame zase predovšetkým u mužov“. Pokiaľ ide o intenzitu utrpenia, ktorú žiarlivci prežívajú, tá býva u mužov aj žien rovnaká – líši sa len rozuzlením tejto životnej drámy. Žiarlivé ženy potom, čo prekonali štádium hlbokej depresie, spravidla svoj vzťah ukončujú, zatiaľ čo zo žiarlivých mužov sa môžu stať násilníci – pretrvávanie chorobnej žiarlivosti je u mužov oveľa závažnejšie ako u žien. Kedykoľvek končí osudovo: z trpiaceho žiarlivca sa stáva besniaci Othello. O zločincoch z vášne sa písalo v čiernych kronikách odjakživa. Láska, vášeň, žiarlivosť, posadnutosť, závisť, nenávisť... Hranica medzi nimi je tenká, tenučká. Zásadný rozdiel medzi pohlaviami býva ale v akceptovaní pocitov žiarlivosti. Ženy sa k svojmu žiarleniu priznajú oveľa ľahšie ako muži – tí, naopak, svoju žiarlivosť úzkostlivo taja. Skrývané pocity sú ale ideálnou živnou pôdou pre najrôznejšie fantazmagorické predstavy, ktoré vo svojich dôsledkoch vedú k premene obyčajnej žiarlivosti v žiarlivosť patologickú.

Kto nežiarli, nemiluje? Zákerný mýtus!

Asi najzákernejším partnerským mýtom je tvrdenie – „kto nežiarli, nemiluje“. Už psychoanalýza 30. rokov minulého storočia ale tento mýtus vyvrátila. Žiarlivci nie sú podľa psychoanalytikov schopní hlbokej lásky k žiadnemu objektu. Milujú narcisticky – teda predovšetkým seba samých. Preto sa tak desia straty lásky. Narušilo by to ich sebaúctu. Jedným z argumentov pre to, že žiarlivosť nemôže byť dôkazom lásky, je rozbor oboch zmienených pocitov. Láska je cit jednoznačne kladný, človeka povznášajúci. Žiarlivosť je cit jednoznačne záporný. Čím viac žiarlivec premýšľa o svojej polovičke, tým viac myslí na seba. O partnera ako o osobnosť nejde. Ide len o to, či ho bude žiarlivec vlastniť, alebo nie.

Kam s chorobným žiarlivcom? Na liečenie!

Peter Novák spieval svojho času o tom, že „ žiarlivosť je choroba nie veľmi ľahká“. Mal úplnú pravdu. Ak sme ochotní nechať si od odborníka predpísať antibiotiká na angínu a disciplinovane sa liečiť, prečo by sme sa nemali obrátiť na profesionála v prípade, ak sme my, alebo náš partner chorobne žiarliví a naše alebo jeho správanie citeľne narúša vzťah? Žiarlivosť je nebezpečná choroba. Nedopusťme, aby nás zožrala zaživa...