Žiarlivosť je ako BESNOTA v srdci
Neustále "dôkazy" lásky, oddanosti a obdivu. Kontroluje , sleduje, obmedzuje, vypočúva... Aké ďalšie podoby má žiarlivosť v našich životoch?
Občas žiarlime všetci
Odborníci popisujú rôzne druhy žiarlivosti – zažiarliť si podľa nich môže sem-tam v živote každý z nás, aj keby sme patrili medzi tie najvyrovnanejšie osoby pod slnkom. Ak nás mrzí, že druhí žijú v spokojnom manželstve ako my a že sa im po materiálnej, pracovnej aj citovej stránke darí lepšie, ide o žiarlivosť zo závisti. (Žiarlivosť a závisť sa navzájom prelínajú, niekedy je veľmi ťažké vystopovať hranicu medzi nimi.)
Pokiaľ nás rozruší nie veľmi vhodné správanie človeka, ktorého milujeme (napríklad ak zistím, že sa môj priateľ cíti veľmi príjemne v spoločnosti nejakej príťažlivej ženy), ide o milostnú žiarlivosť.
Filozof d´Alembert vystihol tento rozdiel vo svojej slávnej vete: „Žiarlime na to, čo máme, a závidíme to, čo majú druhí.“
(NE)Nalejem ti alebo Ako alkohol ničí vzťahy
Milostná žiarlivosť býva zvyčajne spojená so strachom, že stratíme toho, kto k nám patrí
Je možné, že po svete chodia ľudia, ktorí v živote nepocítili žiarlivosť? Psychoterapeuti zhodne so Sigmundom Freudom tvrdia, nie je to bežné. Žiarlivosť je preto úplne prirodzený jav, ktorý pociťujeme v okamihu, keď sme presvedčení, že prichádzame o toho, na kom nám veľmi záleží. Ak je náš milostný vzťah ohrozený, ale my na túto skutočnosť nereagujeme, znamená to, že je hlboko v našom podvedomí zábrana, ktorá nám nedovoľuje prejaviť svoje city. Zvyčajne ide o nejaký významný vzťahový problém z detstva.
Zo života: Žiarlim, pretože si šťastnejší ako ja
Pavlína je mamičkou osemročnej Karolínky.
Od rozvodu uplynul už takmer rok, ale napriek tomu sa stále nedokáže vnútorne zmieriť s manželovou neverou a jeho následným odchodom od rodiny.
Začalo sa to banálne (všetky veľké životné prešľapy majú celkom triviálnu zápletku): Pavlína sa chystala prať. Tak ako vždy kontrolovala vrecká nohavíc, aby ich nevhodila do pračky aj s papierovými vreckovkami. Z manželových nohavíc vypadol účet z akéhosi penziónu. Pozrela na dátum – vtedy mal manžel predsa uzávierku v práci! Strelila mu, jemu sa asi uľavilo a už o niekoľko dní sa presťahoval k svojej novej priateľke.
Poznal ju pomerne krátky čas, ale „to vieš, ona mi vo všetkom rozumie, nenudím sa s ňou, je akčná a neustále sa usmieva. A v posteli sa nespráva akoby trpela...“ Svoju dcéru si, samozrejme, exmanžel pravidelne každé dva týždne zoberie (priateľka ho čaká dole v aute) a berie „obe“ svoje dievčatá na rôzne výlety za kultúrou. Oboje zrejme organizuje akčná partnerka, pretože Pavlína si nepamätá, že by sa oni ako rodina zabávali podobným spôsobom. Skôr len tak leňošili a nudili sa – a ani si to pritom poriadne neuvedomovali.
Dnes by sa snažila robiť všetko inak, ale bohužiaľ, už je neskoro. Teraz sa doma zožiera ľútosťou a predovšetkým neskutočnou žiarlivosťou. Žiarli na manžela, na jeho energickú priateľku, plnú života, na ich zážitky... Žiarli v podstate na všetko, čo je spojené s ich novou existenciou. Žiarlivosť, miesto aby postupne slabla, naberá na sile, je ako lavína. A čo je najhoršie – pridáva sa k nej aj pocit márnosti a hnev. Veľa hnevu. A ten si, bohužiaľ, po zmienených víkendoch vylieva na jedinej osobe, ktorá sa nevie brániť: na malej Karolínke.
Zo života: Sklamaná v láske, primladá na materstvo
Žiarlim, aj keď ťa nemilujem
Môžeme žiarliť a pritom nemilovať? Máte pocit, že je táto otázka absurdná? Nie, nie je. Francúzsky psychológ Ayala Malach Pines definuje žiarlivosť ako obavu z toho, že stratíme vzťah, ktorý sa pre nás stal výhodným.
Žiarlivosť teda nemusí zbytočne sprevádzať len milostné vzťahy. Aj keď už pre nás ten druhý po citovej stránke nemusí vôbec nič znamenať, vzťah s ním je pre nás dôležitý predovšetkým z finančných alebo spoločenských dôvodov (manžel, veľavýznamný politik alebo herec, podnikateľ už môže dávno žiť s priateľkou a mať s ňou dieťa, ale prečo mu kývnuť na rozvod, keď sa môžem vyhrievať na výslní ako veľavýznamná pani politiková, hercová, podnikateľová...).
Síce nemilujeme, ale žiarlime. Strach, že prídeme o výhody, ktoré nám zo vzťahu s partnerom majúcim peniaze, moc a slávu či spoločenskú prestíž vyplývajú, môže u nás vyvolať silné záchvaty žiarlivosti. Silno žiarliť ale môžeme aj na svojho „ex“ (ktorého sme síce po zrelej úvahe opustili a po rozchode sme dokonca cítili nesmiernu úľavu), a to len preto, že si vybudoval nový vzťah skôr ako my: síce ho nemilujeme, ale napriek tomu sa cítime byť zranení a podvedení.
Chorobné žiarlenie
Žiarlivosť má mnoho tvárí – žiarliť na seba môžu spolužiaci súperiaci o post premianta, žiarliť na seba môžu prarodičia vo vzťahu k vnukovi, žiarliť na seba môžu súrodenci... Žiarlivosť je nesmierne plastická, najvýznamnejšie sa ale predsa len prejavuje v rámci milostných záujmov.
Východiskové body nezdravého žiarlenia
- Milovaná bytosť patrí mne!
Žiarlivec si chce svojho partnera privlastniť, praje si s ním splynúť, praje si, aby sa z dvoch bytostí stala jediná.
- Milovaná bytosť mi musí svoju lásku dokazovať
Žiarlivec neustále vyžaduje od milovaného partnera dôkazy lásky, oddanosti a bezmedzného obdivu. Praje si, aby s ním dotyčný neustále bol – fyzicky aj v myšlienkach. Preto mu taktiež pod najrôznejšími zámienkami telefonuje, kontroluje ho, sleduje, obmedzuje, vypočúva... (Kde si bol? Kam ideš? Prečo tam ideš? Ako dlho ti to bude trvať? Prečo si to nezariadiš inak? Kto tam ešte bude? Čo máš na sebe? Prečo radšej nezostaneš doma? Atď., atď.)
- Milovaná bytosť ma musí bezpodmienečne milovať
Žiarlivec chce podvedome znovu prežívať rovnakú lásku, akú mu kedysi dávali rodičia, aj keď si ich cit často idealizuje. Vyžaduje preto, aby jeho partner bezvýhradne miloval bez ohľadu na to, čo on sám robí alebo ako sa správa.
- Som na milovanej bytosti úplne závislý
Žiarlivec si nedokáže predstaviť svoj život bez milovanej osoby, ktorú s posadnutosťou sebe vlastnou urobil stredobodom svojej existencie. Bez svojho partnera nikým nie je a nič neznamená.
Zo života: Jeho bývalá mi už poriadne lezie na nervy
Kde sa končí láska a začína sa paranoja
Spisovateľ Christian Bobin v jednej zo svojich kníh vysvetľuje, prečo ľudia tak často zamieňajú lásku za žiarlivosť a žiarlivosť za lásku: "Žiarlivec verí, že svojím krikom a slzami presvedčí druhého o veľkosti svojej lásky. V skutočnosti ale ukrýva túžbu vlastniť. Žiarlivosť verí v práva, ktoré mu dáva jeho láska.
City, ktoré prežíva, by mali byť pre milovanú osobu večným záväzkom. Žiarlivec je schopný sa neskutočným spôsobom trápiť len preto, že v živote svojho partnera nebol prvým, a teda ani jediným, koho ich vyvolený miloval.“ Podľa psychológov sa chorobní žiarlivci vyznačujú nízkou sebadôverou, labilnou sebaúctou, neustále sa stretávajú s pocitmi neistoty a pochybností o sebe samom.
„Muži žiarlia na svojich predchodcov, ženy žiarlia na tie, čo prídu po nich.“
Marcel Achard
Kto nežiarli, nemiluje? Zákerný mýtus!
Asi najzákernejším partnerským mýtom je tvrdenie – „kto nežiarli, nemiluje“. Už psychoanalýza 30. rokov minulého storočia ale tento mýtus vyvrátila. Žiarlivci nie sú podľa psychoanalytikov schopní hlbokej lásky k žiadnemu objektu. Milujú narcisticky – teda predovšetkým seba samých. Preto sa tak desia straty lásky. Narušilo by to ich sebaúctu.
Jedným z argumentov pre to, že žiarlivosť nemôže byť dôkazom lásky, je rozbor oboch zmienených pocitov. Láska je cit jednoznačne kladný, človeka povznášajúci. Žiarlivosť je cit jednoznačne záporný. Čím viac žiarlivec premýšľa o svojej polovičke, tým viac myslí na seba. O partnera ako o osobnosť nejde. Ide len o to, či ho bude žiarlivec vlastniť, alebo nie.
Kam s chorobným žiarlivcom? Na liečenie!
Peter Novák spieval svojho času o tom, že „ žiarlivosť je choroba nie veľmi ľahká“. Mal úplnú pravdu. Ak sme ochotní nechať si od odborníka predpísať antibiotiká na angínu a disciplinovane sa liečiť, prečo by sme sa nemali obrátiť na profesionála v prípade, ak sme my, alebo náš partner chorobne žiarliví a naše alebo jeho správanie citeľne narúša vzťah? Žiarlivosť je nebezpečná choroba. Nedopusťme, aby nás zožrala zaživa...
