Príliš mladá na materstvo?

Príliš mladá na materstvo?

5.7.2016 v kategórii Tehotenstvo, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

„Už mesiac po svadbe som bola nešťastná a plakala som do vankúša. Keby nebolo dcérky, neviem, ako by to so mnou skončilo. Ženie ma dopredu. Je môj elixír života,“ zverila sa mi Simona, mamička 2-ročnej Laury a v príjemnej kaviarni mi rozpovedala svoj príbeh.

Usadili sme sa v malej kaviarni. Tešila som sa na horúcu horkú kávu a rozprávanie mojej mladej spoločníčky. Jej príbeh mal všetky farby a chute. Neprestáva ma udivovať, koľko sa toho do našich dní zmestí. „Som najstaršia zo 4 súrodencov,“ rozhovorila sa Simona. „Často som opatrovala aj cudzie deti. Mala som pocit, že v dvadsiatke som pripravená na materstvo. Keď som sa vydala, zrazu som si uvedomila, že vlastné dieťa je navždy. Uvedomila som si, že už ho nemôžem nikomu vrátiť. Spočiatku som z toho bola vyľakaná. Možno som mala aj depresie, keď som otehotnela.“

Simona sa chcela vydať. S bývalým manželom sa po necelom roku chodenia zasnúbili.  Ďalší rok sa pripravovala na svadbu. Verila, že je ten pravý. Získal si ju trpezlivým prístupom. Dokázal v nej prelomiť bariéru, ktorú si v detstve vybudovala voči mužom. „Keď som mala asi 12 rokov, naháňal ma pedofil. Vtedy som sa veľmi zľakla. Neublížil mi, ale tento nepríjemný zážitok sa mi dostal príliš hlboko pod kožu. Bála som sa bližších vzťahov. Môj nastávajúci bol dobrý kamarát a hlavne dobrý psychológ. Pomohol mi. Náš vzťah postupne prešiel do priateľstva. Mala som 19 rokov. On bol o 7 rokov starší. Rodičia ma vychovali vo viere, náš vzťah bol čistý. Po skončení obchodnej akadémie som študovala na nadstavbe cestovný ruch. Môj priateľ vyštudoval dve vysoké školy: teológiu a sociálnu prácu. Bol zabezpečený, mal vlastný byt. Po niekoľkých mesiacoch chodenia ma požiadal o ruku. Myslím, že vtedy to bolo pre mňa také „woau“, bolo to úžasné.“ Simona spomína, že spolu s ňou sa tešili aj jej rodičia. Možno si mysleli, že je to trochu skoro, ale jej priateľ sa po všetkých stránkach zdal byť ideálnym. „Venoval sa sociálnej sfére, hrával v kresťanských kapelách a, hlavne, mali sme kde bývať. Väčšinou je práve bývanie u mladých párov problém. Preto sa hranica vstupu do manželstva odsúva. Ja som predtým žiadny vzťah nemala. Myslela som si, že to, čo prežívam, je pravá láska. Určite som bola veľmi zamilovaná a cítila som voči nemu úctu a vďačnosť.“

Po roku príprav sa blížil veľký deň, ktorý si vo svojich predstavách idealizovala. „Celú prípravu na svadbu som strašne prežívala. Premyslela som každý detail a to bola možno chyba. Bola som do toho príliš ponorená a možno som trochu zanedbala náš vzťah. Popri škole som pracovala, aby som si zarobila na svadbu. Večer sme spolu strávili hodinku-dve. V podstate sme sa nepoznali. Chodili sme na predmanželskú prípravu, ale to bolo len tak narýchlo. Nevšimla som si určité náznaky v jeho povahe. Začínal žiarliť, že nie je na prvom mieste, že mám aj iné záujmy. Vadil mu môj blízky vzťah s rodičmi. Nástojil, aby som konečne prestrihla pupočnú šnúru. Už vtedy mi začínal hovoriť do mojich osobných vecí.“

Odrazu som sa musela rozhodnúť

Hoci bola svadba podľa jej vysnívaných predstáv, nechýbalo veľa a vôbec by sa nekonala. „Svadbu som mala krásnu. Zabávali sme sa do siedmej ráno, ale pár dní predtým som veľmi váhala, či si mám partnera zobrať. Moji rodičia ma svojím postojom prekvapili. Povedali mi, že aj keď už je všetko zaplatené a pripravené, o nič nejde. Nech sa rozhodnem akokoľvek, majú ma radi a budú stáť pri mne. Odrazu som sa musela rozhodnúť sama. V kútiku duše som čakala, že mi rodičia niečo povedia.“ – Že rozhodnú za vás? – spýtala som sa. Súhlasila. „Napokon som svojho nastávajúceho za jeho nemiestne chovanie voči môjmu otcovi ospravedlnila. Myslela som, že to bol skrat pred svadbou. Zobrali sme sa a ja som už mesiac po svadbe plakala do vankúša, že som nešťastná.“

Po svadbe sa vyhrotené hrany neobrúsili. Simona priznáva, že ich spolužitie nefungovalo. „Veľmi som sa snažila. Piekla som, varila, chcela som náš vzťah vypestovať, ale nedarilo sa mi. Snažila som sa mu vo všetkom vyhovieť. V obliekaní, obmedzovala som vzťah s mojimi rodičmi, jeho kamaráti sa stávali mojimi kamarátmi, ale nestačilo to.“ Olej do blčiaceho ohňa priliala, keď si našla zamestnanie. „Odmalička som sa hrala na sekretárku. Predstavovala som si, že budem nosiť „štekle“, kostýmčeky. Práce bolo veľa, ale bavilo ma to. Manžel s mojím výberom súhlasil. Neskôr mu začalo vadiť, že som v práci dlho. Bolo to moje prvé zamestnanie a ja som chcela ukázať, že viem robiť. Verila som, že sa to časom zlepší, ale on sa ma nesnažil pochopiť, pokračoval vo výčitkách. Začali sme sa jeden druhému vzďaľovať. Vtedy som zistila, že som tehotná. Potešila som sa. Dúfala som, že to náš vzťah zmení, posunie k lepšiemu.“

Simona opäť prežíva svoj príbeh. Z jej tváre čítam rozčarovanie, sklamanie, zradu.
„Chýbal mi z jeho strany akýsi citový prejav, bozk, pohladenie. Bol tam iba chlad. Ja som sa mu snažila odovzdať celá, dávala som mu všetku lásku, ale od neho som dostávala iba výčitky. Ubíjalo ma to. Stále sme sa hádali.“
   
Ich manželstvu dala ďalšiu šancu. Verila, že sa všetko zmení, keď sa narodí dieťa.
 „Pôrod som mala veľmi dobrý, bez komplikácií. Manžel bol pri mne. Dúfala som, že sa budeme spolu už len tešiť z dcérky, ale v podstate som s ňou bola stále sama. Chýbala mi jeho opora. Mala som pocit, že ma neberie ako partnera, ale ako dcéru, ktorú treba stále poučovať. Spočiatku som pri našich sporoch brala chybu vždy na seba, lebo som sa nevedela dlho hnevať, ale postupne sa to obrátilo proti mne. Náš vzťah bol veľmi napätý. Podozrieval ma už zo všetkého. V tom čase som diaľkovo študovala na vysokej škole. Raz keď som sa trochu pozabudla u spolužiačky, situácia sa vystupňovala. Ostal agresívny. Už som nevládala. Bola som psychicky na dne. V ten večer, keby nebolo mojej dcéry, tak už tu asi nie som. To bola posledná kvapka. Rozhodla som sa od neho odísť do krízového centra. Zobrala som si len osobné veci, ale nemali pre nás miesto. K rodičom som nechcela ísť... Pre mňa to bol najhorší deň v mojom živote... Prichýlila ma rodinná známa. Zostala som tam dva týždne.“

Simona hovorí, že až keď bola mimo jeho dosahu, uvedomila si, ako veľmi ju obmedzoval. „Keď som od neho odišla, mala som pocit, že sa môžem konečne nadýchnuť. Nechýbal mi. Určitý čas som potom bývala u rodičov, ale keďže som veriaca, vrátila som sa k manželovi. Chcela som, aby nám niekto nestranný pomohol náš vzťah riešiť. Nesúhlasil. Po čase som podala návrh o rozvod. Myslela som, že to bude trvať dlho a že sa možno ešte niečo medzi nami zmení. Bola som na dne. Rozviedli nás rýchlo. Možno by to bolo aj na prvom pojednávaní, ale manžel si vyžiadal poradňu. Tam mi psychológ poradil, že si mám stáť za svojím rozhodnutím a rozviesť sa. Na druhom pojednávaní sa tak stalo. Odsťahovala som sa spolu s dcérkou do podnájmu.“

Nebojím sa

Stíchli sme. Mladá žena si odpila z kávy, ktorá sa už ani nesnažila tváriť teplo. Napadlo mi, že krátku prestávku – nádych pred ďalšou etapou – teraz prežíva aj vo svojom živote.

„Manžel sa s dcérou stretáva. Nechcem, aby bola stredobodom našich problémov. Ja sa  snažím riešiť anuláciu nášho manželstva. Som kresťanka, brali sme sa v kostole, cirkevne by som sa už nemala vydať a mať iného partnera. Aj keby sa mi to nepodarilo a celý život by som už mala ostať sama, s ním by som už nechcela žiť. Niekedy si poviem, že keby som nemala dcéru, tak odídem do sveta a zabudnem na tento starý život, ale ona je tu a je úžasná, bystrá, rozdáva lásku. Keby jej nebolo, neviem ako by sa to so mnou skončilo. Ženie ma dopredu. Musím sa pozviechať, naučiť sa o ňu sama postarať. Dáva mi elixír života.“

– Myslíte si, že nie na materstvo, ale na manželstvo ste boli v 20-ke nezrelá? – Hľadám správnu odpoveď.

„Prvé tri mesiace tehotenstva som mala krízu. Vlastne celé tehotenstvo som mala v dôsledku nášho nepokojného vzťahu krízové, ale keď som ju porodila a pocítila som nový život, ktorý vyšiel zo mňa, bolo to úžasné. Možno, keby som mala iného partnera, tak by som neľutovala, že som sa tak skoro vydala. Som rodinne založená. Ale už by som lepšie pozerala, koho si beriem. Dnes viem, že nestačí to, že je veriaci, že má rád deti a že nám pán Boh dajako pomôže. Záleží na tom, aký je, ako sa správa v krízových situáciách. Myslím si, že tí čo spolu žijú pred manželstvom, majú výhodu, lebo sa viac poznajú. Bola som naivná. Myslela som si, že láska všetko zmení. Ona zmení, ale musia chcieť obidvaja.“

Iba Simona a možno jej najbližší vedia, ako veľmi bojovala s tým, či sa má rozviesť.
„Možno som prešla nejakým prerodom aj vo viere. Bola som vychovaná, že partner je na celý život. Dodržala som sľub čistoty. Občas som Bohu vyčítala, prečo ja...“

Bolestná životná skúsenosť ju nezlomila. Mladá žena po mojom boku sršala životom. Vedela som, že ju už len tak niečo neprekvapí. Možno to nebude tak rýchlo, ale verím, že raz si svoj sen splní.

„Chcem ukázať, že aj žena sama s dieťaťom môže niečo dokázať. Raz by som chcela spraviť niečo veľké, niečo viditeľné. Neviem presne, čo by to malo byť, je to ešte niekde v diaľke a neviem to pomenovať, ale nebojím sa.“

Komentáre