Že budem slobodná matka, bolo mojím vlastným rozhodnutím
Markéta má dnes dcéru Sáru zo vzťahu, a hlavne spôsobom, nad ktorým mnohí z nás budú krútiť hlavou. Bolo to však jej rozhodnutie, ktoré dodnes neľutuje.
Hľadala som otca, nie partnera
„Keď som oslávila tridsiate narodeniny, došlo mi, že na to, aby som čakala na toho pravého a jedinečného muža, som už príliš veľký pragmatik, alebo skôr skeptik. Jednoducho poučená životom. Moje kamarátky sa povydávali, niektoré aj porozvádzali, väčšina z nich už dieťa mala, alebo po ňom aspoň túžila. A ja som sa rozhodla, že proste dieťa chcem. Nehľadala som teda ani tak partnera, ako skôr otca svojho dieťaťa.“ Týmto jasným konštatovaním odpichla naše rozprávanie Markéta.
V pôrodnici so mnou nezaobchádzali pekne. SOM slobodná matka.
Dcéra Sára sa jej nakoniec narodila vďaka tomu, že Markéta svoju životnú lásku stretla. Vlastne sa s otcom Sáry poznala už niekoľko rokov – bol to jej blízky kamarát. Nikdy predtým jej ale nenapadlo, že by práve s ním mohla mať dieťa.
„Pracovala som niekoľko rokov v jednom regionálnom rádiu a tam sme sa asi pred pätnástimi rokmi spoznali. Spolu s ďalšími ľuďmi sme vymýšľali kopec akcií, hrali sme amatérsky divadlo, mali sme dokonca kapelu. Vyrastala som v umeleckej rodine – otec bol herec a mama keramička, takže som ku kumštu mala vždy tak nejako blízko,“ vysvetľuje Markéta, ktorá sa dnes živí prácou pre reklamné agentúry.
„Šimon bol vždy pohľadný muž, na ktorého baby leteli. A on si to patrične užíval. Spolu sme sa ale vždy len priatelili, dokonca jeden čas to bol môj najlepší kamarát, akého som kedy mala. Jednoducho parťák do pohody aj nepohody. Keď som sa ale kvôli novej práci presťahovala, vídali sme sa už len málo a potom sme sa o sebe dozvedali už len z občasných SMS.“
Ženatý a deti? Nevadí...
Onedlho potom, čo si Markéta uvedomila tikanie svojich biologických hodín, sa so Šimonom po rokoch stretla. A nielen s ním. „Jeden z našich kamarátov oslavoval štyridsiatku vo veľkom štýle, takže sa samozrejme musela zísť celá stará partia. Bolo zvláštne, že sme si so Šimonom padli do náručia skôr ako bývalí milenci, než ako veľkí kamaráti. Aspoň ja som mala z toho taký pocit. Oslava to bola veľkolepá a trvala celý víkend, ktorý nás všetkých vrátil o niekoľko rokov späť, do bezstarostných časov. Perfektne sme si to užili.“
Aj keď Markéta vedela, že Šimon je ženatý a má dve malé deti, celkom podľahla momentálnemu pocitu, že práve on je tým, s kým by si dokázala predstaviť svoj život.
Som Ivana. Matka dvoch detí a žena, ktorá opustila mrzáka.
„Bolo to ako vábenie sirén, akoby nás niečo očarovalo – aj keď dnes mi to teda znie hlúpo. Akoby sme si len vtedy uvedomili, že medzi nami celé tie roky bolo ešte aj niečo iné než skvelé priateľstvo. Nehovorili sme o tom nahlas, bolo to jednoducho tak.“ Tomu očareniu potom Markéta so Šimonom podľahli natoľko, že sa začali potajomky schádzať, čo bolo vzhľadom na to, že každý žil niekde inde, síce dosť komplikované, ale – láska hory prenáša...
„O jeho žene a deťoch sme nehovorili. To sa nás vo chvíľach, keď sme boli spolu, netýkalo. Keď viete, že niečo úžasné môže trvať len presne daný čas, chcete si to naplno užiť. Aspoň mne to tak pripadalo. Nerobila som si žiadne nároky, len som chcela byť občas s ním. Nič viac.“
Asi to odo mňa nebolo fér
Po pol roku Markéta otehotnela – plánovala si to predsa už nejaký čas, takže nemala byť z čoho zaskočená. Šimon však zaskočený bol. „Hovorila som mu, že od neho nič nechcem. Ale on vtedy úplne spanikáril. Asi to odo mňa nebolo fér, uznávam. Je mi ľúto, že som prišla o priateľa, ale aj tak som rada, že je otcom Sáry práve on.“ Ako sa s tým Šimon nakoniec vyrovnal?
„Bol z toho nešťastný, ale neutiekol od toho. Svojej žene pochopiteľne nič nepovedal a žije ďalej s ňou a s deťmi. Niekto si môže myslieť, že som chybná, keď mi to takto vyhovuje. Ale ja som hlavne spokojná, že sa to takto urovnalo a že spolu celkom dobre vychádzame, keď občas príde za Sárou. Má ju rád. To je vidieť. Nosí jej darčeky, ale pravidelné alimenty som od neho nechcela.“
Nebavilo by ma starať sa o muža
Šimon nie je uvedený ani v rodnom liste dievčatka. Dohodli sa, že to tak bude lepšie. Pri Sárinom narodení otec nebol, ale strávil s Markétou a bábätkom niekoľko dní po ich návrate z pôrodnice. Pre niekoho je to možno nepochopiteľné, ale Markéte taký život slobodnej matky vyhovuje.
„Tým, že žijeme každý v inom meste, je to všetko jednoduchšie. Nikto nám nehľadí na prsty. Sú asi traja ľudia, ktorí vedia, ako sa veci majú, ale tí to neriešia. Nikomu som inak nepovedala, kto je Sárin otec, ani svojim rodičom. Povedala som len toľko, že to bola náhodná známosť. Je to moje rozhodnutie a môj život. A vlastne ani neviem, či by som so Šimonom chcela žiť – to poblúznenie tak nejako pominulo zároveň s mojím otehotnením. Máme sa svojím spôsobom radi, veď sa poznáme veľa rokov, ale niečo sa medzi nami definitívne pokazilo.
Vôbec mi nevadí, že som so Sárou sama, ale je to určite aj tým, že nemám problém s peniazmi. Bola som finančne celkom slušne zaistená už v dobe, keď som sa rozhodla stať sa slobodnou matkou. Mám svoj pokoj a myslím, že si žijeme pekný a pestrofarebný život. Len mi niekedy napadne, že by to chcelo ešte súrodenca. Sama som jedináčik a z toho mi v detstve bývalo dosť smutno.“
Žijem si spokojný život ako slobodná matka a neľutujem
Markéta rozpráva svoj príbeh a nikde ani náznaku, že jej život s úplnou rodinou chýba. „Ja si skutočne myslím, že by ma dlho nebavilo sa starať o muža, variť mu, prať, žehliť, donekonečna upratovať... Asi som príliš netvárny samorast.
Každý môj vzťah vlastne vždy stroskotal na tom, že som sa nedokázala úplne prispôsobiť tomu, čo tí muži považovali za štandard, a im zasa vadilo, že som tak strašne sebestačná. Nepotrebujem, aby sa o mňa niekto staral. Som takto naozaj spokojná, aj keď viem, že príde doba, kedy sa Sára bude pýtať, prečo s nami otec nežije. To ale teraz riešiť nemienim, pretože teraz sa nepýta...“
