Na vlastnej koži: Keď mama ostane sama...

Na vlastnej koži: Keď mama ostane sama...
3.2.2019 v kategórii Príbehy, autor Martina/spracovala: Dagmar Balúchová, foto: istockphoto.com

Zmení sa všetko, i ona... Plány do budúcna zmiznú. Ostane len bolesť, strach a neistota... Kto sa o ňu postará? A kto jej pomôže s deťmi? Navyše, keď sú to dvojičky a majú iba pár mesiacov...?

„Odkedy som si začala uvedomovať, čo je to rodina, vzťahy, láska, od tej chvíle som mala vysnívaný svoj príbeh,“ hovorí Martina. Život si však občas ide inou cestou, ako by sme chceli...

„Milujúci manžel, dve krásne,  zdravé deti, domček so záhradou niekde na okraji mesta... O tom som snívala...“ No môj príbeh skončil tak rýchlo, ako rýchlo spadne domček z karát pri fúknutí…

Rozvod po roku a deštruktívne vzťahy 

V živote som si už prešla všeličím. Po strednej škole som sa hneď vydala, po roku bol rozvod. Problémom boli peniaze. Potom som mala dva vzťahy, v jednom som prišla takmer o všetok majetok, lebo partner hral na automatoch. V druhom som takmer prišla o psychické zdravie. Alkoholik a prehnaný žiarlivec…  

Dala som láske ešte šancu...Na inzerát som si hľadala chlapa

Zaregistrovala som sa na internetovej zoznamke a dúfala som, že tentokrát to už vyjde. S novým priateľom sme si písali pár týždňov, kým sme sa stretli. Musím priznať, že to malo skutočne rýchly spád. Už počas písania sme si veľmi rozumeli a tak nám obom stačilo len pár stretnutí, aby sme sa do seba zamilovali.

Bol ideálny chlap. Mal svoje zásady, ktoré sa mi páčili. Ale najpodstatnejšie pre mňa bolo, že neznášal klamstvá. To som ešte nevedela, že práve to skončí ďalšiu z mojich rozprávok... Po pár mesiacoch chodenia sa nasťahoval ku mne, resp. k mojim rodičom. Našiel si prácu, bolo nám spolu dobre. Obaja sme začali mať myšlienky na svadbu, rodinu... V septembri som aj napriek užívaniu antikoncepcie ostala u svojho gynekológa zaskočená informáciou, že som tehotná! A aby toho nebolo málo – dvojmo! V mojom brušku sa usadili dve malé zrniečka šťastia, aspoň tak som im začala hovoriť. 

Správa o mojom tehotenstve ho prekvapila

„Po opustení ambulancie som hneď volala priateľovi: ,,Mám pre teba dve dobré správy. Prvá – budeš otcom!”“

Bol zaskočený, nadšený, rozplakal sa mi do telefónu. No nechápal, čo bude tá druhá dobrá správa. 

,,Budeš otcom.“

,,Ale to už predsa viem,“ nechápal. 

,,Čakáme dvojičky!“

Ostalo hrobové ticho a zložil…

Doma však bolo všetko inak. Veľmi dlho sme sa spolu tešili, objímali sa, rozprávali. Povedať to rodičom som sa odhodlala až v novembri, keď som už mala väčšiu istotu, že je to skutočne pravda. Mamina sa potešila, ocino ostal pár dní v šoku. Nebol veľmi nadšený, nakoľko sa to stalo po 8 mesiacoch vzťahu. Ale priateľ mu sľuboval, že sa o nás postará, spravíme svadbu a že nikdy nedopustí, aby nám niekedy niečo chýbalo. 

Tehotenské hormóny sa začali hlásiť o slovo

Bola som protivná na všetkých, čo si uvedomujem až s odstupom času. No, aby toho nebolo málo, priateľ do mňa začal rýpať za každú hlúposť, následkom čoho sme sa často hádali a nebavili sa spolu. Postupne sme sa úplne odcudzili, nerozumeli sme si.

Zlom nastal na konci decembra, kedy som sa dozvedela, že si od môjho brata požičal peniaze. Možné finančné problémy ma vydesili, obzvlášť v mojom stave, tak som sa ho na to začala pýtať. Odpovedi som sa však nedočkala... Neviem, kde dával celé svoje výplaty, nakoľko som všetko platila ja. Táto situácia bola posledným klincom do rakvy nášmu vzťahu. Klamal mi, a to v tej najpodstatnejšej veci. Na konci januára mal zbalené veci a odišiel...

Opustená a zúfalá som chcela dať deti na adopciu

S veľkou podporou rodičov som sa vzdala myšlienky dať deti na adopciu po narodení. Tých pár mesiacov ubehlo ako voda. Dni šli rýchlo, boli plné plánovania, nakupovania výbavičky, každý večer debaty o tom, čo bude. Taký večer bol aj 31. máj 2015. Pred desiatou  večer som si šla unavená ľahnúť do postele.

Natierala som si bruško krémom proti striám a dohovárala tým dvom neposedom, aby ešte tých 28 dní do termínu vydržali. Zbožné prianie... Bolo presne 23:30, keď som sa zobudila na čudné tlaky. Chvíľu som mala pocit, že zjesť slušnú porciu praženice na večeru nebol dobrý nápad. Horko-ťažko som sa zdvihla z postele, keď už som hore, skočím na WC.

Ten šok a strach, čo sa ma v momente zmocnil, neopíšem nijako. Moje tehotenstvo bolo bezproblémové, akurát v máji som si dva týždne poležala v nemocnici. A teraz sa to začalo. Našla som si na nohavičkách značné množstvo krvi.

Vystrašená som šla k rodičom do spálne a budila ocina, že musíme do nemocnice. S veľkou dávkou optimizmu som tašku s vecami pripravenú do pôrodnice nebrala, len pár potrebných vecí, ak by si ma tam náhodou nechali. Cesta do Partizánskeho ubehla ani neviem ako, v noci sa šoféruje skutočne skvele, ako skonštatoval môj ocino. 

Nasledoval príjem, vyšetrenie, sono, pásy…  A veta: ,,Tak, volajme pána primára, máme tu dvojičky na cisársky!“ „Čože, UŽ???“ zmohla som sa iba na strohú otázku, ktorá nepotrebovala odpoveď. A tak si ocino tú skvelú trasu prešiel ešte raz, nakoľko ledva došiel domov, už som mu volala, že mi treba doniesť tašku.

Narodili sa mi dve dievčatká: Dominika a Michaela

Okolnosti cisárskeho pozná veľa mamičiek, ťažký prvý deň, potom to už ide… Pobyt v nemocnici dlho netrval, napriek nízkej hmotnosti dievčat pod dve kilá sme po 9 dňoch šli domov, už ako dvojkilové slečny.  Sestričkám bolo ľúto, boli sme v tom čase najtichšie bábätká a najporiadkumilovnejšia mamička na oddelení.

Prvý mesiac som ani nevedela, že nejaké deti mám. Síce sme papali takmer každé dve hodiny, ale bambuľky skoro vôbec neplakali, krásne spinkali.. Ako dvojmesačné mi prespávali celé noci. Všetko bolo také krásne, ideálne... Bola som z nich nesmierne šťastná.

sama mama s dvojičkami

Na účte som mala nulu

Už len jedno dieťa ide značne do peňazí, nieto dve... Peniaze z účtu mizli rýchlosťou svetla. Stačil jeden nákup vecí do zásob a takmer 300 eur bolo nenávratne preč. No a nakoľko mám, ako každý, ešte mesačné platby, ako životná poistka, paušál a úver v banke, materská dávka sa vždy minula celá.

Možno sa čudujete, prečo len materská, veď majú aj otca. Áno, majú ho. Dokonca aj v rodnom liste. Ale to je tak všetko. Len vďaka rodičom a ich pomoci som ešte nespadla na úplné finančné dno, aj keď mi na účte už vyše pol roka svieti len 700-eurový debet. Ale peniaze nie sú všetko. Len škoda, že všetko človek zoženie iba za ne... 

Napriek tomuto problému baby krásne rástli. Doktorka nás chválila hmotnostnými prírastkami na každej kontrole. Doteraz sme okrem dvojdňových soplíkov a horúčky po očkovaní nemali vážnejšiu chorobu. Lenže, ako pribúdali týždne, bambuľky začali, ako všetky deti, prejavovať aj svoje povahy. A to bol kritický okamih pre mňa, slobodnú matku. Prebdené noci, preplakané dni prispievali k tomu, že som to celé čoraz menej zvládala...

Napriek tomu, že som ich ľúbila, chcela som mnohokrát vrátiť čas. Aby som si mohla ďalej užívať... Nemyslieť stále na to, že nemám peniaze. Veľmi na mňa vplýval fakt, že som prišla o všetok voľný čas. Nemala som denne ani minútu pre seba, sprchu som mávala po nociach, keď bambuľky konečne zaspali. Moje dni boli len o kŕmení, prebaľovaní, kočíkovaní, hraní sa… Žiadna telka, obľúbený film, žiadne kávičky s kamoškami,  babské jazdy. Žiadne jazdy na koni, čas na dobrú knihu či kreslenie... 

Ostala som sama a nezvládala som situácie

Psychicky som sa zrútila v období, keď všetci riešili vianočné sviatky, kam na Silvestra. Všetci sa z niečoho tešili. Len ja nie. Veľmi na mňa doľahla celá situácia. Že napriek tomu, že mi celá rodina denno-denne pomáha, aj tak je to celé len na mne. Muselo sa to stať... 

Muselo dôjsť až k momentu, kedy opäť raz večer bambuľky nechceli spať. Unavená, nervózna, hladná, neumytá som sa márne snažila v postieľkach uspať obe deti naraz. Jedna prestala, druhá začala, stále na striedačku. Nezvládla som to. Začala som plakať a kričať na deti, ako ich neznášam. Ako neznášam celý tento život... Nenávidím celý svet, nebaví ma žiť takýto život.

Od toho, aby som nešla skočiť z balkóna, ma zachránil brat, zatiaľ čo mamina márne ratovala obe ukričané deti...  

Snažím sa prežiť, ako sa dá

Ale po chvíli, keď mi to celé „došlo“, som sa veľmi  hanbila za to, čo sa stalo. Veľmi som si to celú noc vyčítala. Všetko. Ale práve toto sa muselo stať, aby som si uvedomila, aké mám vlastne šťastie. Že mám dve krásne, zdravé deti, skvelú rodinu, ktorá mi pomáha, pár skutočných priateľov, ktorí ma podporujú psychicky. Že mám ten najkrajší dôvod žiť – som matka. Je to, skrátka, tak.

Musíme si tým prejsť všetky, obdobím, kedy toho máme už skutočne plné zuby. Keď vybuchneme, vylejeme to všetko zo seba a na druhý deň sme odhodlané bojovať ďalej.  

Bojujem každý deň. A zatiaľ úspešne

Každý jeden úsmev mojich dcér ma neskutočne posúva ďalej a nakopáva do ďalších dní. Musela som si len uvedomiť, že na to mám, že som skvelá matka. A aj napriek nezáujmu ich otca to všetko nejako zvládneme. Musíme. Veď sme predsa ženy.

Dnes sa situácia opäť pohla ďalej. Konečne som nabrala odvahu na podanie návrhu na súd, na určenie výživného na deti a aj na mňa, ako slobodnú matku. Budem dúfať, že to dobre dopadne a aspoň trošku sa nám polepší. Hoci, najlepšie by bolo, keby sme boli kompletná rodina, bez problémov, bez krívd, bez klamstiev... Ale v živote nie je nič ideálne.

Stále nám niekto hádže polená pod nohy. Je to len na nás. Vzchopiť sa, narobiť z tých polien triesky a pekne si prikladať, nech nás pri srdiečku hreje ten skvelý pocit, ako to všetko zvládame. Za nič na svete sa nevzdám svojich detí! Sú to jediné a najcennejšie, čo mám. A nech už bude akokoľvek zle, každý problém ma riešenie. Tak ako ja, tak to istotne zvládnu všetky slobodné mamičky. Či už s jedným alebo viacerými deťmi. Držme si palce!

-Martina-

Máte aj svoj príbeh? Chcete sa vyrozprávať, poradiť, či inšpirovať ostatné ženy? Napíšte nám. story@orbisin.sk