Zo života: Zostala som s dcérkou sama

Zo života: Zostala som s dcérkou sama
15.7.2018 v kategórii Mama, autor Simona /Jana Antalová, foto: istockphoto.com

Slobodné mamičky: Nestrácajte motiváciu! Inšpirujte sa príbehom našej čitateľky, zistíte, že život môže mať aj pekné farby!

Nikto mi bruško nepobozkal...

Mareka som stretla na diskotéke, kamarátka tam oslavovala svoje narodeniny. Nebol môj typ a ani sa mi na prvý pohľad, paradoxne, nepáčil. Športovec, vlastnil firmu, v živote prečítal jednu knihu. Ale cítila som sa pri ňom nežne, prirodzene. Zamilovala som sa do jeho citlivosti.

Vedeli sme sa dosýta smiať až do plaču, rozprávať hodiny ako najbližší ľudia. Karma? Vraj áno. Kde sa však karma končí a kde začíname žiť tak, ako chceme? Po mesiaci sme sa rozhodli spolu bývať a po švrťroku sme sa rozhodli pre bábätko. Aj keď náš vzťah nebol odskúšaný krízami a nedali sme si čas spoznať vlastné povahy, či sa k sebe vôbec hodia...

Dieťa je darom aj z pokazeného vzťahu

Keď sa dívam na svoju dcérku dnes, nechcem to ani pomenovať chybou. Po mojom otehotnení chodil každý víkend na pánsku jazdu, potom dovolenka s chalanmi, vraj, že sa chce ešte vybúriť, potrebuje čas na spracovanie. Na spracovanie? Prvý výstražný blikajúci signál. Vlastne, nebol prvý, ale cez ružovú optiku vidíme všetko od cyklaménovej po fialovú, len nie šedú realitu.

Začalo sa mu dariť vo firme. Ja som bola podľa neho neschopná zarobiť peniaze, nevážiaca si pohár, ktorý som nechtiac rozbila, neschopná, keď sa mi nedarilo nájsť naše auto v garáži nákupného centra, nepravá žena, lebo neviem ustúpiť jeho rozhnevanej povahe, pri ktorej rozbíja veci.

Nočný život neprestal, ani slintanie po iných ženách. Do telefónu som sa mu rozhodla ísť po tom, ako mi smrdel po inej žene. Pozývania na kávu, stretávanie sa s bývalými, rozdávanie telefónnych čísel, šťavnaté opisy spoločných sexuálnych hier. Odišla som k mame. Zvyšok tehotenstva som preplakala, nikto mi bruško nebozkával, nepohladil... Prišiel k pôrodu.

Keď ju držal v náručí plakal

Keď mu dali bielu perinku do náručia a dieťatko sa naňho uškrnulo jeho vlastným výrazom, plakal ako chlapec. Odpustila som a dala našej rodine šancu. Netrvalo to však dlho. Opäť som odišla a opäť sa vracala. Nikdy by som to na seba nepovedala. Ale dcérka ho zbožňuje a tých pekných spoločných chvíľ tiež nebolo málo. Srdce mi pukalo. Nechcela som žiť vo vzťahu s niekým, kto si ma neváži. Uvedomovala som si ďalekosiahlejší vplyv na naše dieťa a povedala som DOSŤ!

Takto žiť nechcem. Ak som režisérkou svojho filmu, mením celú produkciu. Prvé mesiace boli plné smútku, plaču, rezignovania na život, neskôr apatického prijatia a samonaštartovania. Zo dňa na deň som ďakovala sama sebe za svoju silu postaviť sa vlastnému osudu. Dcérka nemá ani dva roky a aj keď sa neuveriteľne podobá na svojho otca, ďakujem za ňu pri každom bozku na dobrú noc.

Je predsa zdravá a nemusím sa na ňu pozerať, ako je napojená na prístroje, nemusím s ňou navštevovať rehabilitácie, chodí, behá a smeje sa. Koľko je párov, ktoré sa dlhé roky snažia o dieťa? A to je to, o čo ide!

Ex partner si žije životom slobodného Dona Juana. Vyčíta mi, že som rozbila rodinu, že som malej zobrala otca. Dodnes si chyby nepriznal, pretože ich jeho ego nevidí. Pretože klame seba samého. Ja som svoju pozornosť zamerala na svoj život, na svoje túžby, motiváciu a ciele. Konečne som sa začala pýtať samej seba: Simonka, čo by si chcela ty?

čitateľka Simona

Chceme počuť aj Váš príbeh. Napíšte nám o svojom živote, o jeho radostiach i trápeniach, podeľte sa s ostatnými mamičkami a možno si pomôžete navzájom.
Píšte nám na adresu:
story@orbisin.sk