Som mama dvoch malých detí a musím od nich odchádzať za prácou. Som zlá matka?

Som mama dvoch malých detí a musím od nich odchádzať za prácou. Som zlá matka?
12.11.2018 v kategórii Mama, autor z Vašich listov/ Marika Koscelníková, foto: istockphoto.com

Dlhé roky som pracovala ako zdravotná setra u nás v stredisku. Práca ma baví, aj keď peniaze nie sú bohvieaké, dalo sa to zvládnuť. Manžel je živnostník a vždy nás vedel zabezpečiť, aj počas mojej materskej. Mám doma 5 ročné dievčatko a dva a pol ročného syna.

Manžel mal autonehodu, domácnosť sme finančne nezvládali

Pred rokom sa u nás doma situácia zmenila. Manžel mal autonehodu. Vyviazol s pár škarabancami, ale po pár mesiacoch ho začala bolievať hlava. Vyšetrenia zistili problém v chrbtici, mal pritlačené nervy a musel na operáciu, vraj dôsledkom tej nehody.

Operácia chrbtice nie je na pár týždňov rekonvalescencie, ale na pár mesiacov. Navyše musel na reoperáciu, vraj je to v týchto prípadoch bežné a zostal doma na PN a stále v liečbe. Ledva sa hýbe, kríva a stále má bolesti. 

Plat zdravotnej sestry na zabezpečenie rodiny nestačil. Susedka chodieva do Rakúska opatrovať starkých a ponúkla mi, či to nechcem skúsiť. Za peniaze, ktoré by som doma nezarobila. Išla som na týždeň na jej zástup, o mesiac opäť a rozhodla som sa, že si nájdem niečo na stálo.

Musím odísť za prácou a opustiť deti. Mám výčitky!

Chodievam na dva týždne, týždeň som doma.  Striedam sa ešte s jednou pani do nás z obce. Mám kvôli tomu neskutočné výčitky...

O deti sa stará manžel a jeho mama, ktorá sa k nám počas týždňov, keď som preč nasťahuje. Je vdova, býva o pár kilometrov ďalej a zdá sa, že jej to nevadí, práve naopak. Je rada, že sa môže starať o vnúčatá aj o syna. Ešte vládze, má 63 rokov.

Prvý týždeň som preplakala a strávila ho na telefóne. Deti plakali tiež, na babku boli zvyknuté, ale ja som im chýbala. Postupne si zvykli na to, že mamka odchádza z domu a vracia sa. Je to pre mňa ťažké.

Práca ma baví a som v dobrej rodine, kde robím viac menej spoločnosť babke, varím, upratujem, podávam lieky, vozím ju k lekárom. Jej dcéra chodí dva tri razy do týždňa a je na mňa milá. 

Keď som doma, venujem sa im na sto percent, ale bojím, sa, aby mi to raz nevyhodili na oči...

S deťmi večer skypeujeme, aby som ich videla, počula, mohla sa s nimi porozprávať. Keď skončíme, plačem....Keď po dvoch týždňoch prídem domov, vrhnú sa na mňa, najmä mladší syn a nepustí sa ma, kým nejdem naspäť do Rakúska.  Snažím sa im obom venovať čo najviac. Našťastie, sú zdravé a spokojné, svokra s nimi nemá veľa starosti, ale bojím sa, aby mi to raz nevyčítali.      

Ja viem, že teraz musím byť silná a financie sú na mne. Či sa zlepší manželov stav, nevieme....stále má bolesti a na murársku robotu už asi môže zabudnúť. Vybavuje si invalidný dôchodok. 

Mamy, ste niektorá v podobnej situácii? Ako ste zvládli odlúčenie od detí, neurobila som zle? 

-Vaša čitateľka Mária- 

Chceme počuť aj Váš príbeh. Napíšte nám o svojom živote, o jeho radostiach i trápeniach, podeľte sa s ostatnými mamičkami a môžno si pomôžete navzájom. 
Píšte nám na adresu: 
story@orbisin.sk