Peniaze ako nebezpečný „kazič“ vzťahu

Manželia, ktorí by sa kvôli finančnej otázke v domácnosti aspoň raz nepohádali, vari neexistujú. Názory dvojice na rozdelenie rodinného rozpočtu nie sú vždy zhodné, preto najdôležitejším krokom je sa dohodnúť. Ak sa tak nestane,  problém  prerastie do komplikácií, prepukne do konfliktov. Následkom býva boj o moc, nástojčivé presadzovanie modelu dominantného partnera, bohužiaľ, neraz vrcholiace ekonomickým násilím v rodine.

Príbeh prvý:  MOJE A TVOJE  

Pokiaľ mladomanželia Mária a Martin obidvaja pracovali, otvorený finančný problém nemali. Martin zo svojho príjmu platil výdavky na byt, energiu, poistky a Mária kupovala potraviny, platila telefón. Čo zvýšilo, každý použil na vlastné potreby. On ako vášnivý numizmatik na kúpu pamätných mincí, ona na kozmetiku, divadlo, oblečenie.

Márii sa od začiatku ich spolužitia zdalo zvláštne, že jej manžel svoj príjem nedáva, ale keďže automaticky vyplácal pravidelné mesačné poplatky, nemala odvahu namietať. Vyrastala v rodine, kde otec mame dával celú výplatu a bol rád, že sa zbavil zodpovednosti za udržiavanie chodu domácnosti. Naopak, Martin si z rodičovského domu priniesol iný model, a ten aj prakticky v manželstve uplatňoval.

Už pred narodením synčeka sa Mária snažila o diskusiu. Plánovala, na čo všetko budú peniaze potrebovať. Postieľka, kočík, výbava pre malého, plienky... Zdôrazňovala, že ich výdaje sa zvýšia a príjmy znížia, že možno nastal čas na zmenu hospodárenia v rodine. Martin však reagoval podráždene, nebol prístupný niečo meniť, už vôbec nie obmedziť výdaje na svoje nákladné hobby. Debata pravidelne končila fiaskom a Martinovou pripomienkou, že by sa konečne mala zaoberať aj niečím iným, ako šuchotaním bankoviek. 

 

Po narodení malého zostalo všetko po starom. Mária s materským príspevkom nevychádzala a Martin v domnienke, že predsa hradí najväčšie položky, nenachádzal pre ňu pochopenie. Problém sa ukázal v komunikácii. Ona, starostlivá mama starajúca sa o dieťa, domáce práce, nákupy, cítila obrovské poníženie. O každú mincu bola nútená doslova žobrať.

On, nespokojný a autoritatívny, jej vyčítal, že peniaze míňa neuvážene, veď jeho mama sa nikdy nesťažovala a vedela dokonca ušetriť. Občas hodil dvadsať eur na stôl s tým, že keby tušil, ako sa im láska zmení na bankovky, neženil by sa. Téma spoločného hospodárenia sa stala zárukou konfliktu, nevedeli sa nijako dohodnúť.

Mária pochopila, že v hádkach nejde len o eurá. Rozoberala problém s kamarátkami, triezvej a rozumnej rady sa nedočkala. Rodičia ju ubezpečovali, že po materskej dovolenke bude opäť všetko v poriadku. V očiach manžela zostala ako „neschopáčka“ zaťažená na peniaze, ona v ňom objavila nezodpovedného lakomca.

Smutná a bezradná sa rozhodla  navštíviť manželskú poradňu, po niekoľkých sedeniach prišiel aj manžel. S pomocou odborníka sa konečne dokázali pokojne a otvorene porozprávať o vnútorných pocitoch a svojich predstavách, učili sa vzájomnej úcte, porozumeniu. Či Martin a Mária nájdu nový mechanizmus financovania domácnosti tak, aby vyhovoval obidvom, preverí až život sám. Ale prvý krok majú úspešne za sebou.

Viera a Norbert prešli klasickou stredoškolskou láskou, ani odlúčenie počas vysokoškolského štúdia ju nezlomilo. Pokiaľ ona študovala, on sa  po maturite zamestnal, veď načo strácať čas a peniaze, keď už sám môže zarábať. Počas deviatich rokov vzťahu sa Viera sama seba občas pýtala, či tento chlapec s úsporným úsmevom a zriedkavou radosťou zo života je pre ňu ten pravý. Čo by však povedala mama, priatelia, okolie?

Vzali sa. Noro to nemal v živote jednoduché. Spolu s bratom vyrástli pod tvrdým výchovným dohľadom prísneho otca, ktorý veľa pracoval a držal rodinu celkovo nad vodou. Aj finančne. Mama s obľubou hľadela na dno pohárika častejšie a častejšie, stala sa z nej troska, nezamestnaná alkoholička. Chlapci vyrastali v presvedčení, že ženy sú nespoľahlivé a márnotratné bytosti. Hádky a krik boli na dennom poriadku, aj preto Noro pri prvej príležitosti z rodičovského domu odišiel. Dvojizbový byt kúpil na hypotéku, kým pustil nejaký cent navyše, musel ho dva, aj tri razy poriadne obrátiť. 

Viera, jedináčik z harmonickej rodiny, netušila, čo jej naoko spoločné hospodárenie s manželom prinesie. Na začiatku manželstva sa dohodli, že číslo bankového účtu bude pre obidve výplaty spoločné. Ona ako produkčná prosperujúcej firmy dostávala podstatne vyššiu čiastku, ale čo na tom, keď spoločné, tak spoločné. Veď sa ľúbia. Norbert založil účtovnú knihu, po večeroch zapisoval príjmy, výdavky, aj tie najmenšie položky. Financie na domácnosť spravovala Viera, ostatné evidoval on. Peniaze „na ruku“ však rozdeľoval Noro. Len on mal prístup k účtu. Naivná Viera dokonca prikývla, pokiaľ bude mať pravidelne hotovosť,  platobnú kartu nepotrebuje. 

Prečítajte si: Existuje recept na šťastné manželstvo?

A tu bol hlavný kameň úrazu. Hotovosť. Vyrátal jej na ruku sumu, ktorá sotva vystačila na jedlo. Dostať ďalšie peniaze sa ukázalo takmer nemožné, pre Vieru aj veľmi potupné. Chodili predsa obaja do práce, zarábala dostatočne na to, aby si mohla dovoliť kúpiť nový kabát alebo čižmy, zvlášť, keď ich skutočne potrebovala. Musela ho doslova uprosiť, aby povolil. Noro sa postupne správal ako „vládca“ držiaci peniaze pevne v rukách.

S tým by sa Viera možno časom vyrovnala, trápilo ju však aj to, že takmer nikdy jej nekúpil kytičku z lásky, neprekvapil ju darčekom, nedovolil jej ani najmenšiu radosť v podobe kníh, ktoré kedysi tak milovala. To všetko boli  podľa neho  zbytočne vyhodené peniaze. 

S príchodom bábätka do rodiny sa nádejala, že manžel dávku financií pre denné nákupy a potreby zvýši. Nestalo sa tak, aj napriek nevyhnutným výdajom na dieťa. Nesmela kúpiť nič, o čom by nevedel, inak by bol oheň na streche. Nemohla si v cukrárni dopriať ani zákusok, alebo si ho dala s takými výčitkami a čiernymi myšlienkami, že jej ani poriadne nechutil.

Vystrihovala kupóny na zľavy, behala po sídlisku, len aby zohnala lacnejšie veci a niekde si „prilepšila“. Neustále zdôvodňovanie prečo, načo a za koľko jej uberalo silu do života, premýšľala dookola, ako sa v Norovi mohla takto zmýliť. Čo to z nej urobil? Chuderu, čo žobroní o peniaze a potom ešte ponižujúco vysvetľuje dôvody, prečo kúpila drahé banány a nie lacnejšie jablká, prečo potrebuje prostriedok na čistenie toalety, keď sa dá vyčistiť aj inak. Absurdné. 

Po troch rokoch tichého utrpenia nastúpila do práce s rozhodnutím, že sa všetko zmení. Už nebude len darmožráčka, ktorá doma vysedáva s dieťaťom, kým chlap tvrdo pracuje.  Nedá sa, nastolí v rodine rovnoprávnosť. Aký omyl! Norbert sa po piatich rokoch spoločného spolužitia choval podobne ako jeho otec, pozícia hlavy rodiny mu absolútne vyhovovala. Jedného večera, keď Viera odmietla jeho zlepšovák na nový spôsob sústredenia účtov,  vyhadzoval ju, kričal, nech si ide kde chce, ale z domu si nevezme ani jednu ponožku. Zosypala sa, za dramatických okolností s plačom ušla k mame. Tá jej však vysvetlila, že každý chlap má predsa niečo svoje, ten jej nepije, nefajčí, nemíňa na hlúposti, veď by sa mala vlastne radovať, že je taký šetrný. 

Viera, nepochopená a celou situáciou  znechutená, tajne vyhľadala pomoc psychológa. Otvárala oči, keď jej vysvetlil, že ide o domáce ekonomické násilie. Vraj keby mala jednotlivé tvrdenia podložené dôkazmi, konflikt môže pokojne skončiť obžalobou manžela na súde. Ako jedno z jasných riešení navrhoval rozvod. Muži tohto typu sa nemenia, naopak. Čím dlhšie a viacej ona vydrží, tým viacej a ráznejšie on bude tlačiť.

Viera sa vyľakala. Napriek vysokoškolskému vzdelaniu, dobrému zárobku a úspešnému postaveniu v zamestnaní nebola schopná svoje utrpenie s „tyranom“ ukončiť. Utiahla sa do seba a nezmyselne sa upokojovala, že raz sa možno v tejto chúlostivej otázke ich spolužitia niečo zmení. Veď manžel naozaj nepije, nefajčí, a dcérku ma predsa veľmi rád...

Odmietnutie, alebo minimalizácia finančnej podpory, bránenie v zamestnaní sa, ničenie majetku partnera, väčšinou ženy.

Prečítajte si: Keď je doma dusno