Odcudzený vzťah: Ako si poradiť s citmi na bode mrazu?

Odcudzený vzťah: Ako si poradiť s citmi na bode mrazu?
24.1.2019 v kategórii Mama, autor Marika Koscelníková, foto: istockphoto.com

Nezáujem časom vyrobí z dvoch zamilovaných ľudí nevraživých, nespokojných, už len spolubývajúcich...

Keď je ten najbližší zrazu vzdialený...

Milujete jeho rannú mrzutosť, kým si nedá kávu, usmievate sa zakaždým, keď na telefóne svieti jeho meno, šteklí vás jeho podpichovanie a dojíma, keď sa blázni s deťmi. Je to muž, s ktorým chcete prežiť svoj život, vychovať deti, zostarnúť. 

Jedného dňa sa však pristihnete pri tom, že  sa v prítomnosti tohto človeka cítite osamelá. Žijete vedľa muža, ktorý vás už nedokáže rozosmiať, chytiť za ruku a povzbudiť, keď to najviac potrebujete. Dni sa míňajú bez toho, aby ste spolu niečo vymysleli, zasmiali sa na tej istej veci, pritúlili sa k sebe len tak, z potreby blízkosti.

Keď sa dvaja najbližší ľudia od seba časom vzdialia, vzťah sa potichu posunie do každodenného zvyku. Na začiatku to bolí, neskôr, ak sa s tým zmierite, to bolí menej, ale o to viac sa od seba vzďaľujete. Odcudzenie prichádza v takmer každom vzťahu...

"Neviditeľní" partneri

Odstup, nezáujem, ľahostajnosť. Keď sa do blízkych citových vzťahov vkradnú títo tichí, ale o to nebezpečnejší votrelci, rozdelia najbližších ľudí priepasťou. Málokedy zmizne sama od seba, návrat býva o to ťažší, čím viac si partneri na vzájomné ochladenie citov zvyknú. Vzdialenie partnerov môžu spôsobiť vážne zlomové udalosti, ako je strata zamestnania, blízkeho človeka, finančné ťažkosti, či iné  patologické javy, ktoré zasiahnu do spoločného partnerského a rodinného života.

Práve tieto situácie odkrývajú partnerské štrbiny a vyžadujú si veľkú mieru empatie voči tomu druhému. Ukazujú nám, kto sme a ako spolu riešime problémy. Už pri oltári – či už skutočnom alebo pomyselnom – na to veľmi otvorene upozorňujú slová „v dobrom aj v zlom“. Citovo utiecť od partnera je volaním o pomoc. Ak je volanie nezachytené, priepasť medzi partnermi sa zväčšuje. Byť neviditeľným pre človeka, ktorý nám bol najbližší je zraňujúce a ponižujúce.

Z partnerstva sa stane ZVYK    

Psychoterapeutka PhDr. Miroslava Muráriková rieši v párovej terapii takéto vzťahové problémy často. Upozorňuje však na to, že za vzájomným odcudzením často stojí obyčajná pohodlnosť a zvyk, nezáujem pracovať na tom, čo máme a posúvať sa ďalej.

„Život je pohyb prebiehajúci v čase, je o komunikácii a spolupráci. Niekedy je to zábava, a niekedy drina. To, čo je radostné a ide samo, ako je zamilovanosť,  ľahkosť pozitívnych zážitkov, funguje ako  zábavný park, rýchly, šialený, veselý a dynamický. ALE. Nič nie je zadarmo a nefunguje ako perpetuum mobile. Preto aj vzťah, ktorý ostane opustene vydaný napospas samočinného fungovania, hynie, stráca sa. Vo svojej podstate príčinou odcudzenia býva len obyčajná lenivosť. Lenivosť zaujímať sa o toho druhého aj cez clonu povinností a starostlivosti o rodinu, prácu a stereotypnosť každodenného kolobehu.“ 

Vidíte svojho partnera a vnímate jeho potreby, alebo sa váš vzťah zredukoval na pracovné a rodičovské povinnosti? Na prvý pohľad sa môže zdať, že kde sa „nič“ nedeje, netreba ani nič riešiť a zbytočne rušiť pokojne zabehané kruhy. Na druhej strane, oboch partnerov situácia doma dusí. Prečo sa tak ľahko zmieria s tým, že veci sú také, aké sú, a nemajú snahu zmeniť ich k lepšiemu? Otázka, na ktorú by si mali odpovedať je, či chcú urobiť krok k sebe navzájom, chytiť partnera za ruku a narovinu mu povedať – kde sme sa stratili?

„Nezáujem časom vyrobí z dvoch zamilovaných ľudí nevraživých, nespokojných, už len spolubývajúcich, odcudzených ľudí. Každý z nich je zameraný na seba. Možno to vyznieva kruto, ale lenivosť a sebeckosť sú počiatkom ťažkostí vo vzťahu. Všetko zlé sa začína nevinne a niekedy je to zlo prezlečené do falošného obleku správnosti. Stane sa, že z partnerov sú už  len dvaja ľudia, ktorí akoby nikdy nepatrili k sebe,“ upozorňuje psychologička. Z pohodlnosti, alebo možno aj strachu niečo nepokaziť, veľa vecí, ktoré partnerov trápia, odkladajú na neskôr. Až cez víkend, od nového roka, keď deti vyrastú...

A z malej kôpky problémov sa stane balvan, s ktorým je ťažké pohnúť. Možno by sa aj dalo, ale niekto musí urobiť prvý krok a požiadať toho druhého – pomôž mi s tým, sám to nezvládnem, je to naše spoločné bremeno. Na každom vzťahu je nutné pracovať, dodávať mu dynamiku, zobrať zodpovednosť za to, ako aktuálne vyzerá.

Volanie po pozornosti

Vzťahy sa v čase menia a vyvíjajú. Vstupujú do nich rôzne udalosti, ktoré ich menia. V rodinnom živote je to aj príchod detí. Náročné situácie, ktoré súvisia so starostlivosťou o potomkov, ich výchovou, si vyžadujú oboch partnerov rovnako. Svoju pozornosť zamerajú na deti a stáva sa, že sa v rodičovstve stratí ich partnerský vzťah. Oslovenie mama a ocko je síce milé, ale aj mama a ocko sú ženou a mužom.

Pokiaľ sa stráca kvalita tohto vzťahu, je len otázkou času, kedy sa osobné pocity, zametené pod koberec, dostanú na povrch. Väčšinou kríza prepukne po odchode detí z domu, ich osamostatnenie obracia pozornosť rodičov opäť k sebe. Je dôležité, aby sa znovu našli ako celoživotní partneri, ktorí chcú znovu prežívať svoj vzťah každý deň.

„Je prirodzené, že dlhotrvajúci vzťah zovšednie a upadne do jarma stereotypu, pričom práve to je, paradoxne,  znakom stability spoločných zvyklostí, blízkosti a dôvery. Krízy vo vzťahu sú o hľadaní vlastnej identity, mužskej, ženskej, rodičovskej, a zároveň formujú vzťah alebo ho zničia. Odcudzenie má znaky volania po pozornosti.“ Práve toto môže byť zlomovým bodom nevery. Nie vždy je nevera len fyzického charakteru. Býva aj emocionálnym  únikom z nefungujúceho vzťahu, v ktorom sa jeden z partnerov cíti byť odstrčený, osamelý, neviditeľný. 

„Stačí keď sa jeden zo vzťahu, väčšinou ten, ktorý dával najavo svoju nespokojnosť a snahu ešte zachrániť zvyšky puta, odkloní a prikloní k niečomu, čo mu chýbalo, lenže už niekde inde,“ upozorňuje Miroslava Muráriková.

V prípade, že ani jeden z partnerov nemá záujem a ani vôľu veci riešiť, na chlad vo vzájomnom vzťahu si zvyknú ako na niečo normálne. Nevidím, nepočujem, nerozprávam. Psychologička konštatuje, že aj na vzájomné odcudzenie je možné zvyknúť si a prijať ho ako nutnosť.

„Vtedy je to  útrpné zostávanie spolu cez škrípajúce zuby. Je to postupné prepadávanie sa, partneri sú už bez vôle a sily pokúsiť sa vzoprieť a postaviť sa zoči-voči problémom vo vzťahu.  Odcudzený vzťah jednoducho uhynie. Riešenie je zdanlivo jednoduché aj s jednoduchým návodom: „Riešiť to, čo ešte nepáli!“

Zachytávať informácie jeden od druhého a aj tie vlažné náznaky nespokojnosti brať vážne. Snažiť sa porozumieť, čo vlastne za tou nevraživosťou, hašterivosťou alebo mlčanlivosťou môže byť. Čo si pýta jeden od druhého? Čo im chýba? Aké sú spoločné záujmy? Nezanedbať ich a vedieť mať z nich aj radosť. Vedieť udržiavať to správne napätie, a zároveň bezprostrednú uvoľnenosť. Najdôležitejšie proti odcudzeniu je nikdy nedovoliť vyhasnúť plameň.“ 

Pár tipov, ako sa vo vzťahu cítiť lepšie

  • Komunikujte a počúvajte. Tak, ako ste zvyknutí a ako viete, že budete vypočutí. Venujte pozornosť partnerovmu rozprávaniu o veciach, ktoré považujete za malicherné. Keď ho budete vedieť vypočuť pri „malých veciach“, nebude mať strach zdôveriť sa vám aj s tými „veľkými“.
  • Pracujte na spoločnom „projekte“, buďte tím. Či už sa pustíte do puzzle s dvetisíc kúskami, prestavby bytu alebo dohadzovania frajerky svojmu slobodnému kamarátovi, na tom nezáleží. Podstatné je, že máte niečo, na čom pracujete spolu, hráte sa v hre, ktorej pravidlá ste si nastavili sami a vzájomne si v nej pomáhate. Vzťah to oživí a prebudí.
  • Dovoľte si mať občas aj „zlé“ dni. V každom vzťahu sa objavia chvíle, v ktorých sú partneri radšej sami a potrebujú od toho druhého oddych. Pustite sa, ale nie nadlho. Keď budete cítiť, že je  trucovania tak akurát, urobte prvý krok. Vo vzťahu je dôležité vedieť, že ho niekto urobí a ten druhý ho prijme. Nastavte si „ zmierovacie“ pravidlá. Nikto nechce mať doma dusno.
  • Prekvapujte. Hocičím a hocikedy. Buďte pre svojho partnera zdrojom inšpirácie a obdivu. Aj rodič v teplákoch vie prekvapiť.
  • Niektoré veci nejde zmeniť zo dňa na deň. Dôležité je zabojovať o to, na čom záleží. Začať od seba, otvoriť sa partnerovi a dovoliť mu priblížiť sa.