NEDOJČÍME a je nám dobre

NEDOJČÍME a je nám dobre
13.11.2018 v kategórii Mama, autor Veronika Nováková, Eliška Fričovská, foto: istockphoto.com

Dojčenie je to najlepšie, čo môže mama svojmu dieťatku dať. Avšak, nie všetky mamy dojčiť môžu či chcú, a to z rôznych dôvodov. Aké vlastne sú príčiny a dôvody ich rozhodnutia? Prečo máme tendenciu skôr ich odsudzovať, ako chápať? Zmeníte uhoľ pohľadu?


Naše čitateľky sa nám v rubrike Medzi nami mamami opäť zdôverili s tým, čo neprezradia len tak hocikomu. Otvorene priznali, prečo sa rozhodli nedojčiť. Každá sme iná a máme právo rozhodnúť sa (aj niesť za svoje rozhodnutie následky) a robiť veci podľa toho, čo je pre nás najlepšie. Napokon, viete, ako to je, najdôležitejšia je rovnica – šťastná mamička rovná sa šťastné dieťako.

Žena doma: Všetko ide do mlieka
Prečítajte si tiež:

Žena doma: Všetko ide do mlieka

Nedojčím preto, lebo...

Všade naokolo sa vyťahovali prsníky, prekážalo mi to...

Andrea (31) si myslí, že dojčenie je dôležité, v prvých mesiacoch určite. Ale patrí k tým mamám, pre ktoré bolo skôr na obtiaž, ako na úžitok.

„Prvé tri mesiace som dcéru výhradne dojčila. Zdalo sa mi to prirodzené, ale zároveň som cítila obrovský tlak zo strany okolia. Mamičky, s ktorými som komunikovala, boli v jednom dojčiacom kole. Pri prechádzkach vyťahovali prsníky pri každej príležitosti, a ja som sa s tým vôbec nevedela stotožniť. Pre mňa bolo dojčenie niečo súkromné, nevedela som si ani len predstaviť, že by som takto kŕmila dcéru, hocikde...

Po čase som sa prestala cítiť ako žena, ale skôr ako zdroj potravy. Mastné fľaky na tričku, naliate prsia, v zápätí vycucané a spľasnuté, to všetko ma posúvalo do poriadnej depresie. Môj muž mi v tomto smere veľmi pomohol, videl, že sa trápim, a tak mi jednoducho v jeden večer povedal, že mu trhá srdce vidieť ma takúto zničenú, že jemu to vôbec nebude prekážať, keď s dojčením seknem, lebo aj tak budem tou najlepšou mamou na svete.

A tak som hneď na druhý deň šla do lekárne, nakúpila mliečne formule a večer dcérke ponúkla fľašku. A ona ju bez problémov prijala. Ba čo viac, ako trojmesačná prespala takmer celú noc. Naďalej prospievala a rástla, a tak som prestala pochybovať, či moje rozhodnutie bolo správne. A  mne sa vrátil úsmev na tvári aj moje telo.“

nedojčíme

"Si krkavčia mať", hovorila mi vlastná mama...

Kristína (27) si kvôlu nedojčeniu prešla peklom zo strany starých rodičov. Keď sa jej narodil synček, tak v nemocnici došlo k prvému prisatiu a myslela si, že to tak bude pokračovať. Ibaže jej chlapček neustále plakal a plakal, a tak po týždni siahla po fľaške.

„Nebudem klamať, mrzelo ma to a fľašku som brala ako konkurenciu. Cítila som sa ako zlá matka, lebo som nedokázala dať synovi tú najprirodzenejšiu výživu. Ale zas, čo je lepšie, uplakané hladné dieťa a nešťastná mama alebo spokojné bábätko a usmiata mamička? Prijala som to ako fakt a rozhodla sa na skutočnosť, že nedojčím, vypustiť z hlavy. Lenže moja mama i svokra mali na vec úplne iný názor. Lebo umelé mlieko nikdy nebude ako to od mamičky, lebo tým synovi škodím, okrem toho to ide aj do peňazí a moja vlastná mama ma, dokonca, nazvala krkavčou matkou!

Bola som zúfalá pre nedostatok pochopenia, zároveň však presvedčená, že robím pre svoje dieťa to najlepšie, čo je v mojich silách. Staré mamy som načas úplne prestala navštevovať, lebo som nemala chuť presviedčať ich o mojej pravde. Načo vlastne? Ja som bola presvedčená, že to bolo v našom prípade to najlepšie a tým som túto tému raz a navždy uzavrela.“

Na detskom ihrisku som si nenašla spriaznenú dušu, lebo som mala fľašku....

Linda (36) je úspešnou manažérkou v prosperujúcej firme a aj keď sa na svoju Aničku z celého srdca tešila, vedela, že sa bude chcieť vrátiť do práce veľmi skoro. Bolo to pre ňu prirodzené. Keď sa malá narodila, s dojčením nemala problém, a tak bola prvé štyri mesiace dcérke plne k dispozícii.

Potom sa však pomaličky začala pripravovať na návrat do práce a niektoré dojčenia postupne nahrádzala fľaškou. Anička bola v rukách svojej babičky a Linda za ňou kvôli dojčeniu behala z práce aj počas obedňajšej prestávky.

„Fungovali sme takto asi mesiac, ale bolo to naozaj náročné. Z kancelárie som behala domov, malá potom ťažko znášala, že zasa odchádzam, a tak sme s dojčením úplne sekli. Avšak na túto tému som sa s nikým nebavila, možno som sa tak trochu aj hanbila za toto rozhodnutie, možno som len nemala chuť vysvetľovať, prečo nie a prečo áno.

Keď som sa cez víkend vybrala na detské ihrisko, tak som mala problém nájsť si spriaznenú dušu, lebo väčšina matiek bola na rodičovskej dovolenke a prsníky vyťahovali na požiadanie. Mne zasa toto neprišlo ako normálne, ale je to len môj názor a rešpektujem aj názory ostatných mám, pre ktoré som ja sebecký mimozemšťan.

Ja sa však vôbec necítim ako horšia mama len preto, že nedojčím a pracujem. So svojou dcérkou trávim najviac času, ako môžem, a je to vždy plnohodnte strávený čas. Pre každého je, jednoducho, prirodzené niečo iné.“

Parížanky nedojčia...

Laura (33) sa v otázke dojčenia rada prispôsobila krajine, v ktorej žije. Ako to už býva – iný kraj, iný mrav, a tak sa pridala k Parížankám, ktoré dojčia časovo veľmi obmedzene. Nedojčiť je tu tak trochu in...

„Každá krajina má iný mrav, a tu vo Francúzsku sa od žien očakáva, že sa čím skôr po pôrode dostanú späť do formy a vrátia sa aj do spoločenského života. Dojčenie je akceptované len prvé tri mesiace. Aj jasle prijímajú deti už od troch mesiacov a prvá otázka, ktorú dostanete je, aký druh mliečnej formule používate.

Môj muž je Francúz, vyrastal v tejto kultúre a tak sme po narodení nášho syna riešili aj tieto veci. Zostala som na materskej šesť mesiacov, počas ktorých som dojčila len prvé dva. Z vlastného rozhodnutia. Cítila som sa tak slobodnejšie a okrem toho, že som sa stala mamou, som chcela byť naďalej aj ženou a partnerkou môjho muža.

Vo Francúzsku je dôležité, aby sa žena o seba neprestala starať, aj keď sa jej narodí dieťa. Obdivujem mamy, ktoré dojčia ešte aj trojročné deti a pokojne to robia aj na verejnosti.
Ale toto vidím, priznávam, skôr na návšteve u mojich rodičov.

Dojčila som so zaťatými zubami....

Marianna (38) vraví, že obdivuje ženy, ktoré sa rozhodnú nedojčiť, pretože majú odvahu ísť proti prúdu. „Teraz je moderné dojčiť a tak všetky ženy dojčia a beda tej, ktorá nie. Asi ma vyhlásite za kacíra, ale... Ani neviem, ako to povedať... Svojho syna som dojčila do ôsmych mesiacov, ale bolo to so zaťatými zubami. Navonok som sa tvárila, aké je to fajn, ale vo vnútri mi to hrozne liezlo na nervy, dosť často ma to bolelo, bolo mi niekedy nepríjemné, že sa síce všetci tvária, ako nepozerajú na moje „mega“ prsia, hoci sa pozerali.

To by však bolo najmenej. Oveľa viac ma vytáčali do nepríčetnosti tie kedy – sestry, mamy, muža, svokry, aké je to super, že dojčím a nech vydržím, čo najviac a aké je to výhodné. Super sa im hovorilo, keď oni nemuseli vytasiť prsia pri každej príležitosti, ich to nebolelo, oni sa necítili ako s vreckami cementu na hrudi... Našťastie, syn sa rozhodol odstaviť a aj rodinná rada mi dala zelenú k ukončeniu dojčenia.

O tom, aká to bola pre mňa ohromná úľava som sa priznala len vám...“

Z dojčenia mám väčší strach, ako z pôrodu...

Barbora (32) pri svojom prvom drobcovi zvládla prekonať veľmi veľa – dvakrát zápal prsníka, často si musela bolestivo naliate prsníky uvoľňovať, spočiatku bojovala aj s popraskanými bradavkami. Ale zvládla to, bojovala a dala to – prvorodenú dcérku dovedna dojčila 14 mesiacov.

„Asi by som mala byť na seba hrdá, možno aj trochu som, ale teraz čakám druhé bábo a veľmi váham, čo s dojčením. Pochopte ma, viem, čo všetko materské mliečko dieťatku dá, ale prvý rok dcérky mám spojený aj s mojím plačom, horúčkami, bolesťou na hrudi, neskutočnou únavou. Aj to bol dôvod, prečo som váhala a odkladala druhé tehotenstvo.

nedojčíme

Mám z dojčenia ešte väčší strach ako z pôrodu. Viem, že som dala dcérke to najlepšie, čo som mohla, ale je mi ľúto, že na jej bábätkovský čas nespomínam priveľmi rada... Čoskoro budem rodiť druhýkrát a myslím si, že ak budem dojčiť, tak krátko. Chcem si užiť aj bábo. Nechcem len plakať. Dá sa to pochopiť?“

A o tom by to malo byť – o našom vzájomnom pochopení. Neodsudzovať sa, nesúdiť, rešpektovať sa navzájom. Nie vždy je za nedojčením mamy len jej rozhodnutie. Niekedy možno nevládze, občas ju donútia okolnosti, inokedy je to možno krehkosť jej bytia, ktorá prosto viac nezvládne... Nesúďme, neobuli sme si topánky inej ženy, teda nemôžeme dokonale pochopiť jej konanie.

Pozn. redakcie: Týmto článkom rozhodne nechceme povedať, že dojčenie je nepotrebné, matka sa ho má vzdávať a podobne. Chceli sme poukázať na prežívanie tých mám, ktorým nie je umožnené, pozrieť sa, čo ženy vedie k rozhodnutiu nedojčiť, ukázať iný pohľad na problematiku, ktorá je občas vnímaná veľmi čiernobielo...