Príbeh našej čitateľky: Keď ocko musí vycestovať za prácou..

Vianoce, novorodenec, na Slovensku, práca v zahraničí, odlúčenie manželov, manželstvo na diaľku
14.3.2018 v kategórii Mama, autor Michaela, foto: istockphoto.com

Na Slovensku je to proste tak! Mladí ľudia často musia byť od seba oddelení, aby mohli viac zarábať, žiť a prežiť.

Je to veľmi smutné, ale nedá sa s tým nič robiť.  Pár dní pred Vianocami, sa nám narodil krásny synček Mário. Všetci sme sa tešili zo zdravého a krásneho novorodeniatka, ktorý bol zároveň aj najkrajším darčekom pod stromčekom. Doslova ako píšem, spinkal ako anjelik pod našim vianočným stromčekom, zabalený v perinke. Okolo neho sme poukladali všetky darčeky, ktoré napriek svojim hodnotám ani zďaleka nezodpovedali radosti, ktorú sme všetci pociťovali pri pohľade na spiaceho anjelika...

Boli sme konečne kompletná rodinka a všetci sme si vážili tieto krásne, spoločne strávené chvíľky s našimi najbližšími. Fotky a videá nám pripomínali tieto krásne sviatky po celý rok. A stále sme si ich prezerali a spomínali na chvíle, ktoré sa už nikdy nevrátia. Iba ak s ďalším dieťatkom. 

Po sviatkoch sme odišli s manželom a našim maličkým domov, do nášho hniezdočka. Nebol to veľký byt. Bývali sme traja v jednoizbovom byte a po nejakom čase sa nám tam zdalo byť akosi tesno. Začali sme uvažovať nad kúpou väčšieho bytu. Tak, aby mal každý svoj priestor, ktorý potrebuje. A podarilo sa nám to. Po dlhom zháňaní sme konečne našli bytík, ktorý zodpovedal našim predstavám a potrebám. Malý byt sme predali a potrebovali sme nejak dofinancovať ten väčší, trojizbový byt. Tak sa začal kolobeh a starosti v bankách.

Ako je to u nás známe, mladý človek len tak nedostane hypotéku.  Malý byt sa konečne podarilo predať a zrazu nám banka úver zamietla. V podstate, keby sme nemali našich rodičov, tak sme doslova ostali na ulici. Nakoniec po dvoch mesiacoch nám jedna menšia banka úver schválila. Tú radosť si neviete ani len predstaviť. Všetko začalo vychádzať podľa plánov. Manžel je veľmi zručný, a tak sa pustil do prerábky nášho nového bytíku. Veď napokon, peňazí nebolo nazvyš, lebo úver nám síce schválili, ale nie v takej výške, o akú sme žiadali. Takže nezvýšili  nám peniažky na to, aby sme platili aj  nejaké firmy. Manžel utekal z práce rovno do bytíku, aby sme sa mohli čo najskôr od rodičov presťahovať, a konečne si vychutnať ten krásny pocit priestranstva a voľnosti.

Asi štyri mesiace sme sa s manželom poriadne ani nevideli. Ráno odchádzal do práce a neskoro večer prichádzal domov unavený, že sa len najedol, osprchoval a išiel spať. Mne ho bolo veľmi ľúto, lebo bol riadne vyčerpaný. Ale obaja sme vedeli, že to robí len a len pre nás.

Prišiel august a čas sťahovania sa. Tú radosť neviem ani opísať. Náš maličký to zrejme nevnímal, ale my sme si to vychutnali do sýta aj za neho. Manžel si zobral pár dní voľna, aby ešte podokončoval nejaké drobnosti a samozrejme bol aj s rodinkou. Všetko bolo v poriadku až do okamihu, keď nám začali chodiť upomienky. Nejakým nedopatrením, kým sme prerábali, sme nezaplatili dva mesiace nájom.

Začalo sa nám to kopiť až sme zistili, že peniaze sa minuli na prerábku a na tieto dôležité záležitosti nezvýšili. A zrejme, ako v každej rodine, sú peniaze častým dôvodom hádok, tak ani u nás to nebolo inak. Manžel chodil nervózny, nemohol spávať a splátky nepočkali.

Raz prišiel domov z práce a oznámil mi, že takto to ďalej nemôže isť... že musí odísť do zahraničia a zarobiť peniaze, aby sme vyplatili všetky dlhy a aby sme mali aspoň nejakú tú rezervu, keby náhodou niečo vyskočilo. Ostala som ako obarená. Vedela som však, že situácia je zlá a bude každým mesiacom horšia. Rozhodla som sa, že ho budem v tomto, pre nás ťažkom rozhodnutí, podporovať. Veď napokon, čo mi iné ostávalo? Keby som trvala na tom, že nikam nepôjde, tak by sa dlžoby a verím, že aj naše hádky stupňovali. A toto som nechcela riskovať.

Keďže práce na zimnú sezónu je v alpách viac než dosť, nebol problém s hľadaním. Prácu si našiel tisíc kilometrov od nás. Mal vycestovať a nebyť doma na synových prvých narodeninách. Nakoniec ho ešte nepotrebovali a narodeninky sme pekne oslávili. Malý dostal od tatka podmienku, že kým odíde, musí začať chodiť a predstavte si, náš maličký mu toto jeho želanie splnil a začal chodiť. Päť dni pred Vianocami sa mu ozval šéf, že má nastúpiť do práce.

Preplakala som celé noci. Nebolo mi jedno, že ostanem s ročným dieťatkom úplne sama. A tá predstava, že Vianoce bez nášho tatinka? Teraz? Keď Mário už vníma všetko oveľa viac ako pred rokom? Nepredstaviteľné! Ale život je taký a my sme sa museli rozlúčiť. Plakali sme obaja. Len ten náš beťárik ničomu nerozumel a robil kľudne aj naďalej neplechu. 

Celé Vianoce sme boli s Máriom u mojich rodičov, ktorí mi pomohli prežiť ich ako tak v pohode. Pri štedrej večeri sme si poplakali a už som sa nevedela dočkať ďalšieho dňa, aby to tak nebolelo. Našťastie dnešná internetová technika je na perfektnej úrovni a my sme denne spolu v kontakte cez skype a tatik môže sledovať, ako ten náš pokladík rastie a robí pokroky každým dňom. Musíme vydržať ešte štyri mesiace a konečne budeme opäť celá rodinka spolu.

Je to naša nová skúsenosť a dúfam, že posledná! Na Slovensku je to proste tak! Mladí ľudia musia byť od seba oddelení, aby mohli viac zarábať a žiť a prežiť.