Prvá dovolenka bez detí: Kto má z nej väčší stres?
Odkedy sme s manželom dovolenkovali sami, utieklo už veľa vody. Po príchode detí na svet, ma aj chúťky na nejaké dovolenkovanie bez nich prešli.
Deti sa stali pre mňa stredom vesmíru, nevedela som si predstaviť byť od nich preč čo len jeden jediný deň.
Ešte ako zamilovaní študenti sme dva roky pracovali na farme v južnom Anglicku. Chýbali mi tam hory, kopce, bola to len samá rovina. Na záver nášho pracovného pobytu sme preto chceli navštíviť Škótsko, čarovnú krajinu s kopcami a ovečkami, do ktorej sme sa zamilovali. Osud nám však neprial, Škótsko nám nevyšlo, zostalo len v našich snoch.
Má aj váš domov svoju vlastnú a čarovnú vôňu?
S príchodom detí šli sny a týžby bokom
U mňa to fungovalo tak, že s príchodom detí šli sny a túžby bokom. Deti a ich potreby boli na prvom mieste. Snažím sa im venovať čo najviac a myšlienky na nejaké úlety mi veru na rozum neprídu. No manželovi áno.
Snaží sa mi splniť každý sen, všetko, za čím som v živote len vzdychla, aj keď som si myslela, že na spĺňanie snov je už neskoro, že sme to mali stihnúť, pokiaľ ešte neboli deti, či počkať do dôchodku. Ktovie, či sa ho vôbec dožijeme v tejto dobe s názvom STRESOVÁ. Takmer som odpadla, keď mi mužíček zamával pred očami lístkami na Jamesa Blunta či Alphavill, moje srdcovky z dôb dávnejších. Užili sme si to, ako sa patrí, aj keď som trochu tŕpla, čo a ako deti, ale starí rodičia tých pár hodín s nezbedníkmi zvládli ľavou zadnou.
Matka roka: Dovolenku si všetky zaslúžime!
Manžel je majster prekvapení
Ešte som nestihla stráviť zážitky z týchto koncertov, keď začal rozprávať o Škótsku. Túto lákavú ponuku som rázne odmietla s tým, že deti sú ešte malé, teda aspoň ten mladší je taká mamkina sukňa. Že bez mamy nevydrží, sme si odskúšali začiatkom prázdnin, keď mal aj s bratancom prespať u svokrovcov. O 2. hodine v noci nám zazvonil telefón, že sa naša ratolesť pýta domov a nedá sa ukecať. Nezostávalo nič iné, len si prísť poňho. Bolo jasné, že by odlúčenie od mamy znášal veľmi ťažko, dovolenke v Škótsku som dala jasnú červenú, aspoň pre tento rok.
Lenže manžel je majster prekvapení, jedného dňa mi oznamuje s tajomným úsmevom, že tie papiere, čo drží v ruke, sú letenky do Edinburhgu a koncom augusta letíme. Zrejme som zbledla, lebo manžel sa ma vzápätí pýta, či mi nie je zle.
Snažila som sa skryť ten nepokoj a nevôľu, proste som nechcela opustiť deti na tak dlho (týždeň), ale ani ho sklamať. Moje myšlienky sa hneď sústredili na to, komu zveríme ratolesti a ako to bude vyzerať, keď ten mladší je taký mamin maznáčik. Ak má starým rodičom plakať po nociach celý týždeň, nebude to asi sranda. Ale predsa je tu nádej, že keď bude mať pri sebe staršieho bračeka, nebude to také zlé...
Ty sebec!
Nadišiel čas lúčenia, slzičky v očiach chlapcov (aj keď ten starší ich prisúdil smietke v oku) mi akoby vraveli - Ty sebec! Pri štarte lietadla som manželovi stískala ruku a so zavretými očami čakala, čo sa stane pri každej turbulencii, letela som totiž prvýkrát. Prvá noc prešla, aj keď som toho veľa nenaspala, myšlienkami som bola pri deťoch v posteli.
Prvý deň sme si naplánovali výlet na Loch Ness, ale jediná príšerka, ktorá v tých končinách zrovna bola, som bola ja, nevyspatá, nepokojná, s bledou tvárou a kruhmi pod očami. Večer som zavolala domov s predtuchou hrozných správ. Veselé hlasy prekrikujúce sa jeden cez druhého, sa predbiehali v tom, ktorý mi ako prvý zreferuje, ako to tam vyzerá. Nemala som dojem, že im niečo chýba, ale až mame som porozumela, čo mi chlapci kričali do ucha. Všetko je vraj o.k. a malý maznáčik prespal celú noc bez plaču. Jedinú pauzu si spravil, zhodnotil situáciu, otočil sa ku babke a chytil ju za vlasy, čo mne robí každú noc.
Stihla som ešte niečo povedať o tom, aký je to zážitok - letieť lietadlom, a že nabudúce už určite poletíme spolu s deťmi. Vďaka tomuto telefonátu som sa konečne upokojila a mohla som si začať užívať krásy škótskej krajiny.
Majú starí rodičia právo zasahovať do výchovy vnúčaťa?
Týždeň prešiel a my sme sa ocitli pred dverami nášho domu. Srdce mi búchalo očakávaním a túžbou vidieť deti. Prekvapilo nás nezvyčajné ticho, ale zrazu spoza dverí: "Mamí, tatí ahojte, aj my sme leteli, aj náš domček sme videli z výšky!“ Deti skákali od radosti a nadšenia, a smiali sa ako nás tým prekvapili. To sa im teda podarilo! Asi som si deti a babku v tom telefonáte nakazila letovým nadšením. Celý večer sme počúvali ich letové zážitky, ako vyzerá naša dedinka, náš domček, škola a škôlka z výšky a aké je to super - letieť.
Deti aj manžel mi dali lekciu, dokázali, že svet sa točí aj bez maminej či otcovej prítomnosti a niekedy naozaj treba uniknúť zo stereotypu a začať si spĺňať svoje sny.
Dovolenka ako v bavlnke: Ako veľa zažiť a v zdraví prežiť?