Moja svokra vie všetko najlepšie !
Akonáhle som sa vydala a získala ten zlatý zázrak na prst, milá teta sa čarovným kúzlom zmenila na všetečnú svokru, ktorá ma často pekne ničila.
Keď som už druhýkrát čistila vaňu (pre istotu), zrak mi padol na obrúčku, okolo ktorej bola slušná vrstva čistiaceho prostriedku, a spomenula som si, aké to bolo fajn, keď som s Matúšom iba chodila a moja – vtedy ešte budúca svokra – si ma „obchádzala“. To bolo Evička sem, Evička tam. Naša Evka je šikovná, v práci ju zasa povýšili. A bla-bla-bla.
Znepríjemňujú svokry nevestám život?
Občas mám pocit, že jej návštevy sú tajné misie SŠS (Spolku štvavých svokier). Členkami spolku sa určite nemôžu stať len tak. Možno získavajú dobré body za znepríjemnenie života svojim nevestám.
Jeden za ich pochybnosť, či sa nevesty skutočne vedia dostatočne postarať o svoju domácnosť. Päť za následnú hádku medzi mladými. Tá, ktorá získa najviac bodov za kvartál, dostane metál alebo aspoň fotku na nástenku.
Predpokladám, že na jednej z početných porád SŠS, kde to vonia dokonalým pečivom a troškou sherry, v rámci niekoľko hodín trvajúcej diskusie všetky členky vyjadrili pochybnosti, či je ich milovaným synom dostatočne dobre s ich zákonitými manželkami.
Ako to SKUTOČNE bolo s tým rozchodom s milou slečnou XY-lónovou, ktorú terajšia nevesta tak rýchlo (po roku a pol od rozchodu) nahradila. Som presvedčená, že na jednej schôdzi určite padlo aj to, ako som si ho „lapla“, keď som po dvoch rokoch od svadby otehotnela...
Kto sa má v tých svokrách vyznať?
Jediným, kto mi dal aké-také inštrukcie, ako sa vyznať v reakciách mojej svokry, bol švagor. V rodine je dlhšie a už čo-to „odčítal“. Najmiernejšie je, ak si dá svokra prst na ústa, to je len drobné zaváhanie alebo nesúhlas.
Ak si ale vzápätí začne hrýzť spodnú peru, je to jasné „Nie!“. Veta: „Nuž, ja vždy chcem len dobre, ale vy si, pravdaže, môžete robiť, čo chcete“ znamená, že je jednoznačne proti, bude sa svojho plánu držať zubami-nechtami a treba ju od Matúša držať čo najďalej.
V takej chvíli vytasí všetky materinské zbrane – od patetických spomienok až po slzy „matky, ktorá ho priviedla na svet v bolestiach, ktoré trvali tridsaťšesťhodín!!!“
Tak ďaleko sa však naša komunikácia zatiaľ našťastie nedostala. V tom je macher iba švagor, ktorý sa so „svekrušou“ raz za čas kvalitne poháda.
Keď jej dôjdu argumenty, ostentatívne hodí do pľacu „onú pamätnú vetu“ a vypochoduje. O týždeň sa vráti ako nedoliečená chrípka a tvári sa, že nič.
Hodila som očkom po byte. Vyzeral celkom fajn, neodvažujem sa povedať, že je upratané, ale moja mama by určite s úžasom prechádzala po byte a vravela mi, aké to mám všetko vyblýskané.
Fenomén zvaný svokra - aké si to urobíš, také to budeš mať
Áhooj, miláčik!
A je to tu, pretiahnuté „a“ údajných „vyšších vrstiev“ (podľa logiky a fonetiky mojej svokry). Len neviem, či patrilo veľkému alebo tomu menšiemu miláčikovi. Prejdem do haly a snažím sa na svokru usmievať.
- Polievočka! Ále, taká škoda, a pre mňa. Veď ani ocko tu nie je. Alebo vaši, – namieri na mňa svoj pohľad.
- Ale, mami, veď si treba užívať každý deň, tak čo. (Hlavne dni, keď tu nie ste...)
- Évi, ale slepačia vo štvrtok? Hmmm, veď si mohla aj paradajkovú urobiť. Maťulko ju má tak rád, však, zlatko?
- Bodla by, máš pravdu, mama.
(A ja asi bodnem teba...)
- Zlato, podáš mi, prosííím ťa, tvoj tanier, aby som ti naložila „slepačinu“? – povedala som so značným dešpektom a zazrela v očiach svojej svokry čosi ako diabolský záblesk radosti - bude konflit, bude konflikt! Zahniezdila sa na stoličke, očakávajúc, čo bude ďalej. Určite jej už v hlave cinkajú body, ktoré jej v čarodejníckej knihe pripisujú...
Mlčky som zobrala svoj tanier, usmiala som sa na dieťa, ktoré sa pasovalo so zeleninou na svojej stoličke, a pokojne som si sadla.
- Tak, dobrú chuť, deti, – nasadla opäť do sedla svokra.
- Évi, (zahryzne si do spodnej pery!) - nakloní sa ku mne a šepká mi sprisahanecky: Maťko ale nemá rád takéto slížičky v polievke, to by si už mala vedieť, hovorí mi to, ako by bol môj muž mentálne retardovaný alebo sluchovo postihnutý.
- Zatiaľ sa nesťažoval... (Bože, to ma fakt nenapadne nič originálnejšie?!)
- No čo, mami, veď máš na budúci týždeň narodeniny, u teba si dám tie, čo kupuješ ty. Veď aj toto sa dá.
Toto sa dá? ...môj muž začal znenazdajky intelektovo strádať. Nebudem komentovať.
- Evička, mala by si sa trošku o seba starať. Takto sa k slávnostnej tabuli, teda... (pozrela sa so znechutením? na náš stôl) k stolu nechodí. Všetci sme slušne oblečení.
Nevedela som, že čistá blúzka a nohavice sú neslušné, ale odkedy je vrcholom spoločenského ohozu tričko zo strednej školy, ktoré má na sebe môj skoro 34-ročný muž, to mi bude záhadou asi navždy. Nestihla som ani zareagovať, a už tu bolo ďalšie poučenie a dobre mienená rada mojej svokry.
- Aj trošku mejkapu by si si mohla dať. Veď si predstav, že by prišiel Maťkov šéf, no čo by si pomyslel... On má určite predstavu, že má doma reprezentatívnu ženu - veď videl vaše svadobné fotky, však, Maťko, videl! Nie? A teraz... toto.
(Asi sa schovám do špajze, keď príde Maťkov šéf a bude to tu ako v rozprávke Stolček prestri sa, všetko hotové, len gazdiná nikde.)
- Aj to prestieranie. Ja viem, že je to móda. Ale nie sú lepšie predsa len tie umývateľné prestierania? Veď máte malé dieťa... Musíte mať hrozné účty za vodu a elektrinu...
„Mala som predsa vedieť, že drží diétu a nebude jesť sladké...“
Resumé obeda: moja svokra sa dvakrát chytila brady - na zemiakoch bol petržlen nasekaný na veľké kusy, do šalátu by som „snáď“ nemala dávať aj bazalku z obchodu. Trikrát zahryznutie do pery - výber vína (to však mal na starosti milovaný - ha-ha-ha), dvakrát som to schytala ja. Mala som vedieť, že predsa drží diétu a snaží sa obmedziť sladké (hlavne, že rezeň zblajzla), a na pleciach jej tiež leží celorodinný problém - ako to, že chodím cvičiť? Za jej čias sa matky maximálne venovali deťom. Mali pri nich toľko pohybu, že to bolo lepšie ako najdrahšie fitko!
- Zlatíčko, pozri, čo ti babička priniesla! NOVÉ oblečenie. To máš, keď pôjdeš niekam von, medzi kamarátov.
- Ďakujeme, babi, za krásne „nové“ oblečenie. Myslím ale, že Kristínke je v zásade jedno, či má na sebe oblečenie zo sekáča alebo fungláč, ale ja sa z toho teším.
- Áno, tešíme sa, zamumlal Matúš popri tom, ako sa napchával ohrdnutým dezertom.
- Zlatíčka, ja predsa nič nevravím. Ja vám... - (Žeby padla „oná“ pamätná veta?) - ...chcem len urobiť radosť. - Tak nič. Aspoň sa prešla prstom po nábytku a oskúšala, koľko zasa prachu musia tie dve chúďatká dýchať.
- Ale, keď už sme pri tom. - (Tak predsa je to tu?!) - Všimla som si, že dávaš malej stále tie umelé plienky... No neviem, ale my sme deti odchovali na poctivých prírodných bavlnených plienkach. Mala som ich šesťdesiat a každý deň ich pekne vyvárala! A všetko bolo v poriadku. Pozri, aký chlap je z Maťulka.
- Mami, ale dnes už aj pediatri odporúčajú jednorazové plienky. Už ani baliť naširoko nemusíme.
- No, pravdaže! Veď to len preto, lebo im všetci tí výrobcovia plienok dávajú státisíce, aby vám ich odporúčali. Ako sa to dieťa môže normálne vyvíjať v tých drahých umelých plienkach? A, nie je nejaká bledá, čo? – zadívala sa na dieťa, ktoré na svoju starú mamu tiež neveriaco hľadelo.
Čo sa na toto dá povedať? Čo len sa dá na toto povedať??? Pomoooc!
- Prosím ťa, čo dnes tí lekári vedia, - pokračuje. - Všetci hlásia návrat k prírode, ale vy si budete hovoriť svoje.
- Mami, prosím ťa, veď by sme sa zbláznili, keby sme to mali vyvárať, žehliť a čojaviemčo. Ja som spokojný, že to chytím, odhodím, rozbalím, naložím.
- Jasné, najjednoduchšie riešenia sú tie „správne“! Tak sa asi nezhodneme, podobne, ako s ovocím. Kým ja som vám chcela dať odšťavovač, aby ste mohli malej začať robiť o pár týždňov pomarančovú šťavičku, vy nie! Načo si brať niečo zadarmo. Prečo nepohrdnúť darom od mamy! Lenže, vy ste mladí, vy máte svoju hlavu. My starí sme už asi dobrí, akurát tak keď si náhodne spomeniete a na dedenie.
MEDZI MAMAMI: Pomóc, ide svokra!
- Preboha, mama! - (Môj muž sa nejako odviazal.) - Vidíš, kam to celé posúvaš? Aký zmysel má táto debata? Ty máš svoj názor na veci, my svoj, tak to, prosím ťa, rešpektuj.
- No, ja vždy chcem len dobre, ale vy si, pravdaže, môžete robiť, čo chcete, a ako vidím, aj si robíte! - (Definitívne je to tu...) - Chcela som vám len poradiť, veď aj ja som matka, napríklad teba, Matúš, som rodila tridsaťšesť hodín, ale to, zdá sa, nikoho nezaujíma. Na obety matky sa raz-dva zabúda. - (Zdá sa mi to, alebo sa snaží o niečo ako plač?)
- Mama, my sme to tak nemysleli, - pokúšam sa o chabé výhovorky.
- Nie, nechajme to. Už musím ísť, - prudko sa dvihla zo stoličky a začala si naprávať oblečenie.
- Veď ešte nebola ani káva, naozaj nezostaneš? - radšej ďalej nerozprávam, pretože by ma radostný tón mohol prezradiť.
Lúčenie bolo zvláštne. Svokra prišla, skritizovala, hodila nešťastný pohľad na svojho syna, ktorý bol zmesou sklamania i večnej otázky - je táto žena tvojím skutočným šťastím? Ani tie slíže ti nedá také, aké máš rád... Keď mi dávala pusu, stavila by som sa, že som jej zazrela v kútiku oka blysnúť zlovestnú iskru ako vo filme. Je evidentne „späť“...
Len čo sa zavreli dvere, Matúš ma chytil za rameno, ospravedlňujúco sa usmial a povedal:
- Niekedy je to s ňou hrozné, čo?
Nebola som schopná slova. Po prvýkrát sa takto vyjadril. Usmiala som sa na svoj obraz v zrkadle a stavila by som sa ešte aj teraz, že sa mi v oku čosi blyslo. Žeby malá výhra?