Keď raz budem svokra...

Keď raz budem svokra...
14.6.2017 v kategórii Mama, autor Kristína Majerová, foto: istockphoto.com

Som vďačná, že mám náročné deti. Nie je jednoduché ich mať... Ale našla som v tom niečo dobré – ako raz byť dobrou svokrou.

Moja svokra má u nás aj pyžamo...

Hold, čo sa za mladi naučíš, na starobu akoby si našiel. Keďže u nás už má svokra svoje papuče i zubnú kefku, je tu veselo. Daň za moje deti. Povedala síce, že nabudúce príde svokor, ale ONA si tu nechá prezuvky.

Má tu aj pyžamo. Vlastne obe starké majú. Moju tehotenskú košeľu. Aj svokor v nej už spal. S bocianikom. (To, aby vedeli, že treba aj odletieť...)

V záujme vyššieho dobra (prežitie oboch detí) som sa rozhodla brať to pozitívne, s nadhľadom, no aj napriek tomu sa nedá určité veci si nevšimnúť. A nepočuť...

Ale keďže som zvolila pozitívny postoj, spisujem si zoznam „Keď raz budem svokra“... Takže už teraz viem, čo NIKDY nechcem hovoriť svojim nevestám.

Tu je aktuálny stav, podľa návštevnosti danej osoby a vhodného/nevhodného správania bude priebežne aktualizovaný, resp. dopĺňaný.

Keď raz budem svokra...

Nebudem hovoriť: „takto ste si deti naučili“, „máte tak, ako ste si to zariadili“, lebo nie je všetko tak, ako to vyzerá.

  • ALE budem hovoriť, aké to má náročné, ako ju obdivujem, že to zvláda.  Že aké sú tie deti stále náročnejšie a náročnejšie.

Vždy, keď prídem, niečo donesiem. Neprídem s prázdnymi rukami.

  • ALE kúpim hoc aj maličkosť na vlakovej stanici. Aby vedeli, že som na nich myslela. Že ich chcem potešiť.

Nebudem prevracať očami, keď mi nevesta povie, aby som išla s vnukom na vývar do reštaurácie.

  • ALE pôjdem tam a donesiem obed aj pre ňu. Ba čo viac, prinesiem aj vytlačený jedálny lístok a dám ho na chladničku. A opýtam sa čašníka, či robia aj rozvoz domov.

Nebudem neveste hovoriť, že guľôčky do polievky sa dajú uvariť aj doma.

  • ALE keďže viem, že guľôčky do polievky pôsobia prudko motivačne na môjho vnuka, a tie BIO špaldové za 3 eurá jesť nechcel, a  zloženie tých 50-centových sa mi nezdá – urobím ich doma a neveste donesiem bez komentára.

Nebudem neveste hovoriť, že na poriadku nezáleží, keď budem vidieť, že všade je bordel a na kuchynskej linke nie je ani milimeter voľného miesta.

  • ALE poviem jej, že som na ňu hrdá, že jej prioritou sú šťastné a spokojné deti. Ocením, že poriadok nie je prvoradý. Neviem, čo by povedala, keby som kúpila nálepku na stenu: „Poriadok v kuchyni je znakom premrhaného života.“ Nad kúpou ešte musím porozmýšľať...

Nebudem hovoriť, kto všetko v mojom okolí je už bez plienok, kto čo rozpráva, recituje a podobné nezmysly, ktoré ju vôbec nezaujímajú.

  • ALE poviem, že každé dieťa je jedinečné a nemá sa porovnávať. Poviem jej, aký bol jej manžel (môj syn) strašne dobrý, keď bol posr...ý. Ako sme ho tak niekedy nechali, aby sme si v kľude mohli vypiť kávu. Ako, keď sme ho hrešili, že „hanba, fuj“, on nám povedal s úsmevom na perách: „Mám kak, no a čo, tato?“

Nebudem v dome/v byte pred nevestou telefonovať svojej rodine a hovoriť, čo vnúčatká ešte NEROBIA!!! („Nie, ešte sa nepýta, nie, ešte nespieva koledy.“)

  • ALE budem chváliť, chváliť. Alebo budem ticho.

Nepodarujem neveste sťahovacie body XXXXL, ktoré som si objednala na jej svadbu a bolo mi malé (som trošku pri sebe).

  • ALE hoci to môžem myslieť akokoľvek dobre, že by sa to neveste mohlo hodiť napr. na ples pod šaty alebo inú príležitosť, môže sa jej to dotknúť. Radšej to zahodím do koša alebo tým podpálim vatru na záhrade.

Nepoviem neveste po príchode z pôrodnice domov, o piatej hodine ráno: „Už si hore, moja zlatá? Poď do kuchyne. Čo budeme dnes variť?“

  • ALE skúsim si spomenúť, aké to bolo, keď som ja prišla z pôrodnice. Že som bola rada, že som. A hoci som zvedavá a trpím stareckou samotou a opustenosťou, pošlem nevestu naspäť do postele.

Keď si jej manžel zlomí nohu, nepoviem neveste, nech ho vozí na invalidnom vozíku, aby bol na čerstvom vzduchu. (Poznámka: Nevesta má ročné dieťa!)

  • ALE poviem je, že zlomená noha nie je žiadna tragédia. Aj napriek tomu, že muži umierajú pri chrípke.

Keď prídu ku mne domov, nebudem ich čakať s prázdnym stolom. Nebude všetko čakať v chladničke alebo v miestnej JEDNOTE.

  • ALE chcem, aby sa u mňa cítili ako doma. Chcem im dať pocit domova. Preto budem mať navarené a napečené, aby to cítili až na ulicu. Chcem, aby horeli sviečky, aby vedeli, že som ich čakala a že sa na nich teším. A dám si kávu, aby ma nenašli doma spať pred telkou. A chcem, aby odchádzali so spomienkou na mňa. Aj keď to bude guláš alebo sladký koláč.

Viac v júnovom vydaní MAMA a ja:


Byť dobrou svokrou asi nie je jednoduché

Toto sú plány. Ale obávam sa, že nebudem dobrá svokra. Zvyknem vysloviť slová skôr, ako si ich stihnem premyslieť. Rada komentujem. Ach... Už teraz sa bojím, aká budem o 30 – 40 rokov.

Ale až príde ten čas, toto si vytlačím a nalepím na chladničku. Nech to všetci vidia. Aj nevesta. Ale možno tým, že to s deťmi nemám jednoduché, budem vedieť pochopiť iných a vcítiť sa do ich pocitov.

Možno raz, napokon, budem dobrou svokrou. A moja nočná mora sa zmení na krásnu skutočnosť. Budem svokra. A prekliate dobrá svokra!

Prečítajte si: Svokra CHOLERIČKA. Ako s ňou vychádzať?

Prečítajte si: Svokra – alebo jedno z troch...