Mamička, bude z neho fakír... O baterke v brušku môjho syna
Potlač, synček.
Určite mi dá každá mamička za pravdu, keď poviem, že malé detičky sú ako šidielka a počas toho kratučkého času, kedy ich mamička spustí čo i len na pár sekúnd z očí, dokážu urobiť toľko činností, že je to pre nás dospelých až nepochopiteľné.
Je veľa aktivít, ktoré by nás dospelých ani nenapadlo urobiť, pričom pre detičky je to úplne samozrejmá činnosť, prirodzená aktivita. Všetko chcú preskúmať, objavovať vždy niečo nové, skúmajú čo a prečo a samozrejme majú na to svoje vlastné „spôsoby“. S touto ich šibalskosťou, alebo lepšie povedané „šikovnosťou“ sme sa stretli aj my doma pri našom synčekovi.
SKUTOČNÝ PRÍBEH: V hlavnej úlohe DIEŤA a arašidy
Dieťa "na baterky"
S obrovskou radosťou a záujmom sme v pondelok ráno so synčekom stláčali gombíky na malom telefóniku na baterky a s každým vydaným zvukom sa jeho malé očká rozžiarili a na tvári sa objavil šťastný úsmev.
Každá mamička je spokojná, keď dieťatko niečím zaujme a keď vidí, akú radosť mu to spôsobuje, teší sa ešte viac. Tak to bolo aj u nás. Asi po pol hodinke spoločného hrania , som sa pozrela asi na pol minútky z okna a otočila som sa naspäť k synčekovi. Pri pohľade naňho som však úplne zmrzla, pretože v jednej ruke držal telefónik, ktorý ešte pred pár sekundami vydával zvuky, a v druhej ruke držal kryt na baterku z jeho zadnej časti.
Pozeral sa na mňa spokojným úsmevom ako víťaz, že vyhral súboj s telefónom a dokázal ho rozobrať na dve časti.
Podišla som pomaly k nemu, aby som mu to z ručičiek pobrala a vysvetlila mu, že hračky sa nesmú rozoberať. Ale on hneď začal predo mnou utekať s tým typickým detským úsmevom, hovoriacim „aj tak ma nechytíš“. V tej chvíli som nevedela čo robiť.
Rozhodla som sa, že za ním utekať nebudem, lebo som sa bála, že ak má baterku v puse, aby mu nezabehla a nezačal sa dusiť. Tak som za ním len pomaly kráčala, no napriek tomu mi ušiel behom do obývačky a na gauči sa začal hrať s rozobratým telefónom. Hneď som pristúpila k nemu a nazrela som do priestoru pre baterky. Baterka samozrejme chýbala.
Na moju otázku, že kde je baterka som od neho ako odpoveď dostala len šibalský úsmev na jeho tváričke. Nečudo, veď vtedy mal Maťko len jeden rok. Vzápätí som začala prehľadávať všetky miesta, kde by baterka mohla byť. Prehľadala som izbu, v ktorej sme sa hrali, kolenačky som prešla celú trasu z detskej izby do obývačky, či mu cestou niekde nevypadla.
V obývačke, kde som od neho telefónik vzala, som dokonca roztiahla celý gauč, aj keď bolo jasné, že asi niekde medzi časťami gauča nebude...ale určite to poznáte...v takýchto situáciách človek hľadá aj na tých najmenej logických miestach.
Bezpečne doma
"Deti toho pojedia, mamička"
Keďže som baterku nenašla ani po pol hodine usilovného a pedantného hľadania, poobliekala som malého aj seba a išla s ním k jeho detskému lekárovi. Ten sa po vypočutí toho, že malý pravdepodobne zjedol malú ploskú baterku len zasmial a povedal, že „deti toho pojedia“. Vraj sa nemusím obávať a ak ju do rána nevykaká, máme ísť so synčekom na chirurgiu a tam nám povedia čo ďalej. Ostala som trošku pokojnejšia, aj keď nebolo mi všetko jedno.
Našťastie to bola len maličká baterka o priemere asi pol cm a výške 2 mm. Predsa to bolo len cudzie teleso v tele a ešte „takého“ charakteru...
Po obede, keď synček zaspinkal, zapla som internet a začala študovať, aký môže mať „spapkanie“ baterky u dieťatka priebeh. Okrem prečítania rôznych odborných článkov na túto tému som hneď napísala otázku aj do diskusie na jednej webstránke, čo by robili iné mamičky v mojej situácii a netrpezlivo som čakala na odpovede.
A tak ako je každý človek iný, aj odpovede boli rôzneho charakteru. Našli sa mamičky, ktoré pochopili, že sa to môže stať každej mamičke, nech sa o dieťatko stará akokoľvek pedantne, ale našli sa aj také, ktoré nevedeli pochopiť, ako môže jedna matka dovoliť, aby jej dieťa prehltlo baterku. Po prečítaní tých diskusných príspevkov, som mala veľké výčitky svedomia, že načo som sa z toho okna pozerala, ale na druhej strane, naozaj nemôže byť mamička stále pri dieťatku.
Sú aj povinnosti, ktoré treba spraviť. Navariť, upratať, poprať, ožehliť....a zákon schválnosti asi je, že takéto veci sa stávajú práve vtedy, keď ste pri dieťatku, hráte sa s ním, otočíte sa na pár sekúnd a malý nezbedník práve vtedy niečo vyvedie....
Ani som sa nenazdala a bolo pol štvrtej. Manžel sa vrátil z práce a do večera sme obaja netrpezlivo čakali, kedy Maťko pôjde na veľkú potrebu. Keď sme sa konečne dočkali, zosmutneli sme, pretože baterka mu pravdepodobne stále ostala v brušku. Nezostávalo nám nič iné, len ísť ráno na chirurgiu. Pán doktor nás hneď poslal na RTG, aby sme zistili, či ju naozaj zjedol.
Istotu, že ju prehltol, som nemala žiadnu, keďže som ho vôbec nevidela, keď telefónik rozoberal a keď som sa od okna otočila, už ho držal v dvoch častiach. Každú v inej ručičke.
Vdýchnutie potravy: Prvá pomoc
Nič mu nezostáva, len ju vytlačiť...
Po prezretí snímku z RTG bola baterka jasne viditeľná. Bol to hrozný pocit. Na internete som sa dočítala, že baterka vplyvom žalúdočných štiav môže skorodovať, rozpadnúť sa, vytiecť... pred očami sa mi premietali všetky najhoršie scenáre, ako by to mohlo dopadnúť. Najhoršie bolo to čakanie. Chirurg nás opäť poslal domov s tým, že máme do rána sledovať, či ju Maťko nevykaká a keď nie, opäť máme prísť na druhý deň na RTG, aby sme videli, či baterka postupuje tráviacim traktom, či sa niekde nezasekla. No ani do ďalšieho rána ju nevykakal.
Opäť nasledoval RTG. Po prehliadnutí snímok bolo jasne vidieť, že kým včera mal v brušku len jedno kovové teleso, dnes tam už mal dve. Chirurg skonštatoval, že baterka sa vplyvom tráviacich štiav rozpadla na dve časti a prikázal nám sledovať či nebude zvracať, nebude mu zle a nestúpne mu teplota. V tom prípade by nasledovala okamžitá hospitalizácia a operácia.
Určite si viete predstaviť, čo sme vtedy s manželom prežívali. S ťažkým srdcom sme šli znovu domov a zase čakali, čo bude do rána, či ju vykaká, alebo nie. Znovu nič, tak sme absolvovali ranný RTG už tretí krát. Našťastie na snímkach bolo pekne vidieť, ako sa baterka deň za dňom posúva črievkami nižšie a nižšie, takže nás aspoň upokojoval fakt, že sa v črievkach nezasekla a že je na „dobrej ceste“. Našťastie sa aj správal normálne, nebol nervózny, nesťažoval sa na bruško, takže nám nezostávalo nič iné, len trpezlivo čakať.
Vykakal nielen baterku, ale aj všeličo iné...
Po napínavých štyroch dňoch sa Maťkovi konečne podarilo dostať zo seba obidve záhadné kovové časti. Nakoniec som na moje obrovské prekvapenie zistila, že tá druhá časť nie je vôbec časťou baterky. Nemala s baterkou vôbec nič spoločné.
Bol to kúsok z bežca zo zipsu, za ktorý sa zips ťahá. Vôbec neviem, ako sa k nemu dostal, kedy odpadol z vetrovky...a už vôbec neviem, kedy ho mohol prehltnúť. Keby nebolo tej baterky, kvôli ktorej sme museli absolvovať toľko RTG, ani by sme nevedeli, že má niečo také v brušku.
Na ďalšie ráno sme na chirurgiu išli už konečne s dobrou správou, že obe časti vyšli. Pre istotu nás chirurg ešte raz poslal na RTG bruška, aby sme si boli istí, že už v brušku nemá žiadne „kovové“ veci. Snímka bola v poriadku, tak nám všetkým v ambulancii odľahlo. Pri odchode z ambulancie pán doktor skonštatoval „z tohto chlapca bude raz fakír“ a s úsmevom sa s nami rozlúčil.
Po príchode domov som si konečne vydýchla, vzala do ruky vysávač a zahájila každodenné vysávanie celého bytu, lebo človek naozaj nikdy nevie...