SKUTOČNÝ PRÍBEH: V hlavnej úlohe DIEŤA a arašidy
Šťastie je vrtkavé. Svoje o tom vie aj mamička, ktorej príbeh vám prinášame.
Na začiatku boli dve slabučké čiarky na tehotenskom teste. Dnes majú oči, šibalské úsmevy a občas je nám s nimi poriadne horúco – naši chlapci Šimon a Lukáš...
Snaženie sa o bábätko
Človek zovšadiaľ počuje, aké ťažké vie byť snaženie sa o bábätko. Aj my s manželom sme nemohli hneď uveriť faktu, že len čo sme si povedali, že to skúsime, hneď sa to aj podarilo.
Z dôvodu predchádzajúcich zdravotných komplikácií som sa skoro objednala na kontrolu u môjho gynekológa, ktorý pravdivosť testu potvrdil a o dva týždne ma objednal opäť.
Keď sa ma však na kontrole pri ultrazvuku spýtal vetu: „Katka, čo som Ti vravel minule?“, srdce sa mi na moment zastavilo a ja som sa začala obávať niečoho nepríjemného a zmohla sa len na odpoveď: „No nič, len že som tehotná.“ „Aha, a viac nič?“ spýtal sa opäť lekár.
To už som bola skutočne troška rozladená, ale jeho ďalšia veta ma priklincovala úplne. „No, nie je tam jedno, ale dve“. Zareagovala som tak rýchlo, až sa lekár zasmial, pretože moja prvá veta bola: „Ja ho zabijem!“ (mala som na mysli môjho manžela). Nuž poviem vám, šok to bol poriadny.
Narodili sa skôr
Cisársky rez ma neminul 3. septembra - v ukončenom 34. t. t. z dôvodu opakovaných zlých pečeňových testov. Chlapci boli krásni. Dvaja maličký – Šimon – 2250 g a Lukáš – 2110 g.
Zo života: Aj neplánované tehotenstvo môže skončiť šťastne
Všetky následné vyšetrenia potvrdzovali, že bábätká sú zdravé. Začiatky boli ťažké. Myslím, že pre každú prvorodičku nie je najľahšie zvyknúť si na to, že je matkou a na všetko s tým súvisiace. U nás bol asi najväčší problém v tom, že deti veľmi nechceli papať a stále pri papaní zaspávali, takže keďže mali papať každé tri hodiny, niekedy mi ich kŕmenie zabralo toľko času, že na spánok mi ostalo 10 minút a už som vstávala opäť.
Nevzdávala som to a stále som im aj napriek neskutočnej únave mliečko odsávala. Dodnes nechápem, ako som to vydržala, ale prvé mesiace som spávala priemerne 2 až 2 a pol hodiny za 24 hodín. Veľká vďaka patrí môjmu manželovi, ktorý sa mi snažil pomáhať, ako vedel a cez víkendy „ťahal“ celých 24 hodín sám, ja som si iba odsávala mliečko a spala.
Lukáško
Dni plynuli a všetko išlo tak, dá sa nazvať, bežne. Až kým nezačal mať Lukáško problémy a začal vracať. Po každom papaní veľmi plakal a silno vracal. Vyskúšali sme kadečo, popritom ho začal trápiť silný atopický ekzém a naše prvé Vianoce sme strávili plačúc ja s Lukášom pod stromčekom. Nie je horší pocit, ako tá strašná bezmocnosť, keď neviete vlastnému dieťatku pomôcť. Vždy som sa utešovala tým, koľko je iných horších vecí a čo všetko im hrozilo, keby sa narodili ako extrémne nedonosené.
Nakoniec mu „sadlo“ jedno špeciálne mliečko a Lukáš bol ako vymenený. Pekne papal, smial sa, bolo vidieť, že je z neho spokojné dieťatko. Myslím si, že aj práve preto doteraz znáša lepšie bolesť, niekedy ani pri odberoch krvi neplače a je veľmi spokojný.
Taký obyčajný deň
Konečne sa naše dni zasa dostali do normálu. Veľmi opatrne sme začali s prvými príkrmami, ktoré našťastie (aspoň zatiaľ) neznamenali zhoršenie zdravotného stavu ani u jedného z nich. Až prišla veľkonočná sobota.
Deti sa hrali, za posledné dni nejedli žiadnu novú potravinu, takže nič nenasvedčovalo tomu, že na tento deň nikdy nezabudnem. Lukáš začal plakať. Nuž, poviete si, nič neobvyklé pre malé dieťa. Ale on plakal skutočne silno a utrápene. Keď sme ho zdvihli na ruky, dostali sme s manželom poriadny šok.
Lukáškova spodná pera bola neskutočne opuchnutá! Rýchlo sme pozreli, či po zemi nelezie niečo, čo by ho mohlo uštipnúť, ale nebolo tam nič. Začala ma chytať panika, pretože ja som edém pery zažila, avšak u mňa bol spojený s opuchom jazyka a vo veľmi krátkom čase nastali problémy s dýchaním.
Nebyť rýchlej zdravotnej pomoci, už by som tieto riadky asi nepísala...
Strašne som sa naľakala, že ak to má aj Lukáš, tak ani do nemocnice nestihneme prísť. Bolo skutočne veľkým šťastím, že bol víkend a manžel bol doma, takže sme sadli do auta a ponáhľali sa do nemocnice.
Dýcha? Nedýcha?
Lukáš začal v aute napriek mojim snahám o udržanie jeho pozornosti zaspávať a ja som v tej chvíli nevedela, či zaspáva, alebo mi prestáva dýchať pred očami. Čím hlasnejšie som sa snažila udržať jeho očká otvorené spievaním rôznych pesničiek, tým silnejšie mužova noha doliehala na rýchlostný pedál.
Keby nás v tej chvíli chceli zastaviť policajti, myslím, že by ani nezastavil a dodnes vravíme, že ak by nás namerali, tak by mu nielen vodičák, ale asi aj auto zobrali. Ale život nášho dieťaťa bol v tej chvíli (a stále je) prvoradý.
V nemocnici mu pera postupne začala odpúchať a po príchode do ambulancie nebolo po opuchu ani stopy. Keby sme to pre istotu hneď neodfotili, asi by nám ani nikto neuveril. Lukáško bol čulý a vysmiaty, takže niet sa čo čudovať.
Alergia na roztoče: dodržiavajte TIETO zásady a máte ju pod kontrolou!
Lekárka na pohotovosti nám už dávala inštrukcie ako postupovať, ak by sa to zopakovalo a púšťala nás domov, keď sa mu to začalo vracať.
Alergia na arašidy?
Vedeli sme, aké to bude mať pokračovanie: hospitalizácia. Nedokázali sme si predstaviť, že by sme ho nechali v nemocnici samého a tak po krátkej porade bol výsledok jasný. Nakoľko som dojčila Šimona, zostal s ním v nemocnici manžel. Aj tak som odtiaľ odchádzala so slzami ako hrach, ktoré sa mi kotúľali z očí. Rýchlo som sa však musela pozbierať, pretože tu bol Šimon, o ktorého sa bolo treba starať, hrať sa s ním a byť pri ňom veselá.
Napriek mnohým vyšetreniam sa nepodarilo zistiť, z čoho edém bol. Na jednej strane to veľmi teší, keď vám oznámia, že výsledok za výsledkom je v poriadku, na druhej strane už chcete konečne vedieť, z čoho to bolo, aby ste sa toho v budúcnosti vyvarovali.
Dostali sme však odporúčanie na alergologické vyšetrenie, ktoré preukázalo slabú alergiu na arašidy. Lekárka nás však upozornila na úskalia alergie i na to, aká je alergia na arašidy zákerná a že stopy arašidov sa nachádzajú takmer všade.
Až po tomto náleze som si spomenula, že sme doma mali arašidy a ja som občas zopár z nich s chuťou schrumkala. Už si nespomeniem na to, či to bolo aj v osudné sobotné ráno a či som mu náhodou nedala potom pusinku, alebo len mu ústočká utrela prstom...
Jedno je isté...
Arašidy už doma nechcem ani vidieť! Pre istotu aj s manželom sledujeme, čo jeme a či to neobsahuje čo i len stopy arašidov. Ak áno, nejeme to v miestnosti, kde sú deti, po každom zobnutí si umyjeme ruky a pre istotu aj zuby. Všade so sebou nosíme „tabletku prvej pomoci“, ktorú nám dala alergologička, pretože ten pocit už skutočne nikdy nechcem zažiť.
Malé deti by mali jesť arašidy, aby neboli alergické