Mama za veľkou mlákou: Luxus polročnej materskej dovolenky, nehovoriac o trojročnej rodičovskej, tu nepoznajú
Katarína Lenčéšová Mandal (39) z Bratislavy žije vyše polovicu svojho života v USA, v meste slobody a lásky, neďaleko San Francisca, v mestečku Benicia. Spolu s manželom Ajitom spoločne vychovávajú syna Adamka (8). Staršie tri deti už študujú na univerzitách mimo domu.
Katarína sa s nami podelila o svoj pohľad na život v krajine s 50 štátmi a mnohými kultúrami.
Za veľkou mlákou: Hoci prevláda princíp „to go“, snažím sa žiť tu a teraz
Už v ranej mladosti som pociťovala túžbu vyletieť z hniezda a vidieť viac. Dušou a srdcom som umelec, ale mala som silnú potrebu spoznať iné kultúry, názory a reč. Hoci Slovensko má množstvo šikovných mladých ľudí, vždy ma demotivovalo utláčanie pre orientáciu, náboženstvo, rasu alebo len pre túžbu niečo dobré vybudovať. A aj to bolo mojím hnacím motorom, prečo som sa rozhodla nadobro odísť. Alebo to aspoň porovnať so životom niekde inde. Túžila som ochutnať slobodu myslenia.
V Amerike rozdávajú komplimenty a všetci sú priateľskí
Do Kalifornie som odišla v roku 2005 s plánom žiť tu jeden rok, vidieť kus sveta a potom cestovať ďalej. Človek mieni, život však mení. Spoznala som svojho priateľa, dnes už manžela, a karty boli rozdané. Pamätám si, ako veľmi ma príjemne hneď na začiatku prekvapila priateľskosť ľudí. Každý, kto okolo vás prechádza po ulici, sa na vás usmeje, pozdraví, nemá problém zložiť kompliment. Na to som naozaj nebola zvyknutá, ale bolo to veľmi fajn. Žiadne premeriavania, zazerania. Jednoducho ľudskosť.
Môj manžel Ajit je softvérový inžinier, pôvodom z Indie. Nepotrpí si na tradície, je veľmi multikultúrny. V tomto smere sme zohraní rovnako, preto sme si aj svadbu zvolili len vo dvojici, v roku 2009 tak tradično-netradične v Las Vegas a následne sme usporiadali aj krásnu hostinu na Morave.
Som mama celým srdcom
Vždy som bola veľmi materinská, je to vo mne niekde hlboko zakorenené. A práve to bolo niečo, čím ma veľmi očaril môj manžel. Neskutočne krásne a láskavo viedol a stále vedie svoje tri deti (Krishna, Niall a Sophie), ktoré mi ihneď prirástli k srdcu. Som veľmi rada, že môžem byť súčasťou ich životov a mohla som ich spolu s Ajitom viesť a vychovávať. Dnes sú z nich už univerzitní študenti, no na prázdniny radi chodia domov, kde ich čaká ich obľúbená slovenská kuchyňa, na ktorej vyrastali a milujú ju! A neskutočne som vďačná, že pred deviatimi rokmi do našich životov pribudol aj spoločný vytúžený mužíček, syn Adamko.
Materská „dovolenka“ v Amerike
Luxus polročnej materskej dovolenky, nehovoriac o trojročnej rodičovskej, v Amerike nepoznajú. Maximum materskej dovolenky sú tri mesiace, a aj tie sú hradené zamestnávateľom, nie štátom. Beriem ako veľký benefit, že som mohla tráviť šesť rokov s Adamkom so slobodou cestovať, chodiť na výlety, učiť ho plynule rozprávať, čítať a písať po slovensky. Tým, že od jeho narodenia trávime letá na Slovensku, Adam má veľa krásnych spomienok, priateľov a v podstate do svojich šiestich rokov sa cítil byť iba Slovákom.
Ako dieťaťu mi bolo dané veľa lásky a času zo strany rodičov. Prázdniny strávené na kysuckých kopcoch, v obklopení veľkorysej prírody zanechali vo mne pokoru k prírode a k jej tvorstvu. Preto som to nebrala ako samozrejmosť a mojou absolútnou prioritou bolo maximalizovať čas strávený s Adamkom. A tak som sa dostala napríklad aj do situácie, keď som s kočíkom bežala maratón. Doteraz na to s láskou a hrdosťou spomínam. Adamko patril medzi najmladších účastníkov maratónu. Kalifornia má krásnu prírodu, človek si môže vybrať, či pôjde dve hodiny severne na zasnežené kopce alebo hodinu a pol južne na slnečnú pláž. Možnosti sú tu naozaj úžasné.
Aspoň prvé tri roky s dieťaťom
Osobne si myslím, že každá mama by mala mať právo byť s dieťaťom doma aspoň prvé tri roky. A postarať by sa mal štát, finančne matku podporiť, prípadne jej dať možnosť výberu. Samotné rozhodnutie je, samozrejme, už na nej. Sú aj ženy, ktoré si nevedia predstaviť byť s dieťaťom doma alebo sa chcú vrátiť do práce. Je to veľmi individuálne. Verím však, že puto, ktoré sa vytvára už aj samotným dojčením je veľmi jedinečné, a veľmi ťažko sa to kombinuje s prácou na plný úväzok a malým dojčaťom. V posledných rokoch museli zamestnávatelia vytvoriť podmienky pre dojčiace matky, aby si mohli podľa potreby odstriekať mlieko počas pracovnej doby. Pár rokov dozadu to vôbec nebolo samozrejmosťou.
Štátne škôlky neexistujú
Znie to možno neuveriteľne, ale štátne škôlky tu naozaj nenájdete. Rodičia si musia všetko platiť, či už ide o služby zariadení formou dennej starostlivosti ako daycare, alebo preschool, kde sa už deti učia písať a počítať. Cena sa pohybuje v závislosti, či ide o bábätko alebo batoľa do dvoch rokov, kde sú sumy o stovky dolárov vyššie ako pre dieťa staršie ako dva roky. Zatiaľ čo priemerná škôlka za mesiac v Kalifornii stojí okolo 1 400 $ a viac, v susedných štátoch to môže byť aj o polovicu menej. Kalifornia a New York sú najdrahšie štáty v USA.
Americký sen: Z kostýmovej dizajnérky majiteľkou malej škôlky
Počas posledných dvoch dekád som sa od kostýmovej tvorby odklonila a realizovala sa ako maskérka. Dokonca na Slovensku som určitý čas spolupracovala na rôznych umeleckých projektoch. Popritom som sa podieľala na umeleckých vernisážach, a aj teraz si občas vyberiem zaujímavé ponuky na maľby. Ako hovorím, s ceruzkou som sa narodila. Kreslím a tvorím odmalička.
Keďže som veľmi kreatívna, celý život ma sprevádza umelecká tvorba, no po nastúpení syna do prvej triedy som sa rozhodla otvoriť si škôlku pre malú skupinu detí. Práca s deťmi ma veľmi baví a napĺňa, naozaj ju milujem. Páči sa mi možnosť tvarovať ich myslenie, vytvárať im pevné a bezpečné prostredie, kde sa nielen hravou formou učia čítať a písať, ale zároveň presúvam aj svoje schopnosti a talent na ďalšie generácie. Veľmi rada sledujem, ako sa deti vedia neskutočne rýchlo učiť. Vytvorila som si svoj režim a dennú osnovu učenia pre trojročné až päťročné deti. Samozrejme, konzultovala som to s niekoľkými učiteľkami zo základnej školy, nebolo to len z mojej hlavy.
Deti majú po absolvovaní mojej škôlky kompletnú vedomostnú výbavu a môžu pozitívne naladení prejsť na základnú školu. Už trojročné deti sa vedia podpísať. Krásne maľujú na plátno a počúvajú Mozarta. Učia sa piecť. Von idú aj v daždi, milujú skákanie v kalužiach. Popritom zachraňujeme dážďovky a staviame im domčeky z blata. Veľmi rada vnímam ich spontánnosť a nevinnú úprimnosť. To je niečo neskutočné!
Snažila som sa vytvoriť koncept, ktorý mi tu chýbal a nikde som ho nenašla. Pre mňa je veľmi dôležité duševné aj fyzické zdravie a strava ako taká, preto sa snažím variť rôzne indické, slovenské aj ázijské jedlá. Deti, a dokonca aj rodičia ich milujú!
Mama v Austrálii: Pôvodne sme mali kúpenú spiatočnú letenku
Nadštandard v podobe teplého domáceho jedla
V Amerike je hlavné jedlo večera, ktorá sa podáva okolo 18:00 hod. Americké rodiny kombinujú varenie s jedlom, ktoré si kúpite so sebou „take out“ alebo donáškami do domu. Ženy veľmi variť nevedia. V škôlkach sa zvyčajne taktiež nevarí, rodičia posielajú deti do škôlky s obedmi. Väčšinou to je však iba sendvič, Niektoré, prevažne malé škôlky (ako moja), ktoré majú licenciu na maximum 6 až 12 detí, poskytujú obedy, ale len vo forme sendvičov alebo kuracích nugetiek a podobne.
V mojej škôlke, tým, že je malá iba pre 6 detí poskytujem teplé domáce jedlo nielen pre mojich žiakov, ale aj pre manžela Ajita a syna Adamka, keď príde domov zo školy. Ja mám škôlku priamo doma. Keďže mám veľký dom, využila som to. Podávanie domáceho teplého jedla by sa mohlo považovať za určitý nadštandard v porovnaní s inými škôlkami. Škôlky s počtom 6 -12 detí môžu byť prevádzkované z rezidencie majiteľa domu. Pre viac ako 12 detí sa už musí otvoriť tzv. centrum.
Tak nejako ja vnímam teplo domova, ktoré mi vytvorila aj moja starostlivá mamina.
Vždy som zo školy bežala domov hladná a tešila sa na niečo dobré „pod zub“. Presne tak som si to zariadila aj ja v mojej rodinke. Vnímam, že rodičia si veľmi cenia moju prácu a neskutočne ma napĺňa vidieť, aký tím sme dokázali spolu s rodičmi vytvoriť. Uvedomujem si, že výchova detí je tímová práca, nie je len o škôlke alebo o škole, ale predovšetkým o rodine.
Pôrod v Amerike ako zážitok
Pre mňa osobne bolo tehotenstvo a dokonca aj pôrod v Amerike jeden veľký zážitok. Jedna vec je nastavenie mysle, druhá vec je prežiť daný moment s podporou partnera a, v neposlednom rade, zdravotná starostlivosť o matku. Adamka som rodila cisárskym rezom, no všetko vyšlo podľa plánu. Nemocnica bola v štýle hotela, recepcia s vodopádmi, izba mala posteľ aj pre otecka. Jedálny lístok bol ako v reštaurácii. Stretla som sa s fantastickým prístupom sestričiek a doktorov.
Prekvapila ma však otázka, koľko ľudí chcem mať pri pôrode. Bežne tu vidíte počas samotného pôrodu pri rodičke aj päť ľudí. Väčšinou ide o členov rodiny, ale pokojne aj susedku. Hoci si platíme mesačné poistenie, doplatok za pôrod a dva dni strávené v nemocnici bol približne 4 000 $.
V Amerike žijete v prítomnosti
Hoci som mala lekára, ktorý bol počas tehotenstva už dávno v dôchodkovom veku, neskutočne som obdivovala jeho vášeň pre prácu a jeho múdrosť. Asi v šiestom mesiaci tehotenstva sa ma preventívne spýtal, či mávam niekedy stavy úzkosti alebo depresiu. Síce som odpovedala, že nie, priznala som sa, že sem tam ma prepadnú obavy, či sa dieťatko narodí zdravé, či bude všetko v poriadku. Odpovedal mi otázkou, či poznám jazyk Piraha, pôvodom z oblasti Brazílie. Samozrejme, netušila som, a tak mi vysvetlil, že Piraha jazyk nepoužíva ani minulý ani budúci čas. Títo ľudia riešia výlučne prítomnosť.
Dnes vieme, že dieťatko je zdravé a všetko pokračuje tak, ako má. Ak sa naskytne akákoľvek zmena, budeme to riešiť potom. Teraz je všetko OK. Veľmi často na to aj dnes myslím a snažím sa aplikovať do denného života. Nepredbiehať prítomnosť a každý deň žiť naplno.
Sedenie na káve sa len tak nevidí
Tak, ako na Slovensku si ideme sadnúť na kávu a pritom sa porozprávame, prípadne človek nemá problém ísť aj sám, v Amerike funguje princíp „to go“. Zhodli sme sa na tom aj s kamarátom svetobežníkom, nemyslím si to teda len ja. Myslím, že to vystihujecelé ich fungovanie. Kým Slováci, pekne oblečení, si radi v pokoji vychutnajú dobrú kávu z peknej šálky v originálnej kaviarni, prípadne aj so zákuskom, Američan nemá problém si kúpiť kávu hoc aj v pyžame, chytí a beží preč. Hlavné, nech je to rýchlo.
San Francisco je jedno z najliberálnejších miest na svete
San Francisco nie je len najkrajšie mesto v USA, je to aj jedno z najliberálnejších miest na svete. Naozaj si môžete dať na seba, čo len chcete, nikoho to nezaujíma. Žije tu obrovská LGBTI komunita. Osobne mám veľa priateľov gayov, ktorí majú partnerov a aj rodiny. Vychovávajú úžasné deti, a dokonca môžu byť príkladom mnohým „typickým“ rodinám. Myslím si, že nikto by nemal kritizovať, odopierať, a nedajbože posudzovať základ celého ľudského bytia – milovať a byť milovaný. Na Slovensku táto tolerancia a rešpekt, žiaľ, nie je... Mrzí ma, že sa musia skrývať a nemôžu byť všetci pravdivo aj navonok tým, kým a čím sú. Je mi to ľúto aj kvôli tomu, že o morálke moralizujú najviac tí, čo ju sami kazia.
Mama v Dubaji: Nevedela som, do čoho idem, ale neľutujem to
Mamičky sú po štyridsiatke stále „in“
Jednoznačne tu vidím viac mamičiek s malými deťmi po 40-tke. Vôbec nikto ich nepovažuje za „staré“, čo mi veľmi lichotí, najmä, keď ja sama tento rok krúžkujem moju 40. cestu okolo slnka! Hoci každému z nás sa zdá, že život ide veľmi rýchlo, predsa len, tu v Amerike rodičia strávia veľa času na cestách, v dopravných zápchach. Často je to niekedy aj tri hodiny. Možno si Slováci ani neuvedomujú benefit, že môžu aj poobedie tráviť s deťmi, ísť spolu na bicykel či do parku. Tie dopravné zápchy sú tu naozaj brutálne. Celkovo mám pocit, že v Európe zvyknú ísť ľudia spolu na obed, na kávu, dokonca aj s deťmi. Tu nenájdete detské kútiky v reštauráciách ani v kaviarňach, čo je škoda.
Školy v Amerike
Mala som možnosť učiť výtvarnú výchovu na základnej škole, kde chodí môj syn Adamko, tak som videla viac „dovnútra“. Mala som možnosť vidieť rozdielny prístup učiteľov k deťom. Neexistuje tu komunikácia smerom k dieťaťu, v zmysle že „si nedostačujúci“, porovnávať ho s niekým iným, kritizovať. A už vôbec nie pred triedou. Páči sa mi, že učitelia sa usilujú podporovať každé dieťa a neočakávajú rovnaké výsledky od každého. Snažia sa rešpektovať to, že každý má inú výbavu, iné dary a talenty a taktiež aj podmienky. Vnímam omnoho väčšiu mieru tolerancie a akceptovateľnosti byť iným, ako som zažila napríklad ja na základnej škole, kde bolo úplne bežné šikanovanie aj zo strany učiteľov.
Rodičia si vážia učiteľov, ale učiteľ sa nesmie dotknúť žiaka
Musím podotknúť, že aj samotní rodičia si vážia učiteľov oveľa viac ako doma. Aspoň z mojej skúsenosti. Vedenie našej školy má famózneho riaditeľa, ktorý každé dieťa pozná po mene, správa sa ku každému rovnako, nerobí rozdiely. Vníma, ak sa dieťa trápi, je smutné. Vtedy nemá problém si cez prestávku zahrať s ním futbal. Nezabúdajme, že hovorím stále o riaditeľovi. Celkovo, deti majú vytvorený priestor na sebarozvoj, viac vecí sa učia hravou formou. Učiteľ sa však nesmie dotknúť dieťaťa. Potľapkanie po ramene, podanie ruky alebo „high five“ je, samozrejme, v poriadku. Fyzický dotyk v rámci „výchovy“ je úplne neakceptovateľný.
Vždy pred odprevadením syna do školy mu poviem, že ho ľúbim
Nie je tajomstvom, že streľby na školách sú viac ako bežné. Je to šialená predstava pre každého rodiča, napriek tomu si hovorím, že žijeme v peknom, pomerne bezpečnom mestečku. Snažím sa nepripúšťať si, že sa to môže stať kdekoľvek. V škole majú deti každý rok povinný „lockdown drill“, čo znamená trénovanie situácií v prípade, ak začne niekto v škole strieľať.
Zažila som to aj ja osobne, keď som pracovala v škole. Deti majú z toho skôr zábavu, my rodičia to však prežívame veľmi intenzívne. Mám pravidlo, že vždy pred odprevadením Adamka do školy mu poviem, že ho ľúbim. Chcem, aby to vždy vedel, a aby tak začal svoj deň. Nechcem myslieť na zlé scenáre. Zlé sa môže stať aj na prechode pre chodcov, čo sa stalo už veľakrát, a dokonca vinník ostal nepotrestaný. Život je krehký ako pavučina. Jemná, ale zároveň silnejšia ako oceľ.
Zlo je spravodlivo potrestané
Až tu v Amerike som si veľmi silno uvedomila, ako na Slovensku vo veľkej miere chýba ochrana týraných žien a detí. Doteraz ma desí, keď si uvedomím, koľko ľudí tu v USA sedí na 25 rokov až doživotie. A u nás, na Slovensku ešte za oveľa horšie činy si behajú veselo po slobode a pokračujú v páchaní zla. Tu v Amerike sú drsné tresty za priestupky, za ktoré, žiaľ, na Slovensku je horko ťažko aspoň podmienka. Vnímam tu aj väčšiu spravodlivosť v zdravotníctve. Ak pochybí lekár alebo sestrička, ľudia sa súdia, a v podstate z toho slušne zbohatnú. Samozrejme, ako všetko, občas sa to dá aj zneužiť, preto sú inštitúcie aj firmy maximálne poistené práve pre prípad takýchto žalôb.
Čo ma ženie stále vpred
V krvi mi koluje húževnatosť môjho otca Jozefa Lenčéša. Svojho času bol reprezentant našej krajiny v behu a stále je držiteľ neprekonaného rekordu na 1500 metrov z roku 1977 v Aténach. Je pre mňa neustálou inšpiráciou, ako sa udržiavať v dobrej forme a bez výhovoriek za každých okolností na sebe makať. Šport je pre mňa niečo, čím si vytváram zdravý balans v živote. Bez pravidelnej dávky endorfínov si už svoj život neviem predstaviť. Veľmi mi to pomáha pozitívne myslieť. Môžem o sebe povedať, že sa naozaj teším z každého nového dňa.
Slovensko moje, otčina moja
Napriek tomu, že už polovicu svojho života bývam inde, Slovensko milujem. Vždy je a bude mojou domovinou. Každý rok sa sem na niekoľko týždňov s radosťou vraciam. Zvyčajne počas leta, kedy sa postretávame nielen s rodičmi, bratom, ale aj s blízkymi priateľmi. Môžem o sebe povedať, že sa naozaj teším z každého nového dňa. Prežitého, či tu v Amerike, alebo na Slovensku.
Snažím sa žiť naplno každý okamih. Tu a teraz. Verím, že čo človek dáva, to aj prijíma. Každá životná situácia je tu, aby ma niečo naučila a niekam ma posunula. Prevažne vždy sa mi osvedčilo, že život nám nie vždy prinesie to, čo chceme, ale práve to, čo potrebujeme. Mám úžasnú rodinu, priateľov, zdravie a prácu, čo ma napĺňa. Uvedomujem si, že to nie je samozrejmosť, ale požehnanie. Som naozaj požehnaná žena. A priala by som to každému.
Fotogaléria