Mama v Mníchove: Bola som za bioženu, keď som chcela rodiť bez epidurálky
"Tá nie je normálna". Ukazovali na mňa ostatné matky prstom.
Martina Solčanská písala na Slovensku knihy, keď v roku 2011 odišla s manželom žiť jeho sen – do Mníchova. Od januára 2016, keď sa narodila Karolínka a o dva roky pribudla Emma, sa jej život točí prevažne okolo nich. Keďže detí nikdy nie je dosť, momentálne študuje vychovávateľstvo.
Mníchov
Žijem v Bavorsku, nie v Nemecku. Viem, pôsobí to pritiahnuto za vlasy, ale Nemecko je veľká krajina, zložená zo spolkových krajín s vlastnými zákonmi. Bavorsko je najbohatšou, navyše katolíckou, čiže podpora rodín s deťmi je na prvom mieste. Je tu veľa možností, až sa v nich nakoniec stratíte. A azda najdôležitejší fakt – veľa je tu toho zadarmo.
Mama v Singapure: Šťastný život za veľa peňazí
Predpôrodná príprava trochu inak
Pôrodnice je možné spoznať dôkladne už pred pôrodom a niektoré mamy si na tom dávajú záležať. Aj preto pôrodnice pravidelne usporadúvajú Infoabend – Informačný večer, ktorý pozostáva z prehliadky izieb, pôrodných sál a prednášky. Zúčastnila som sa dvoch a jeden sa zaradil do kategórie nezabudnuteľných zážitkov.
Bola to akási one man show a tým mužom bol primár oddelenia. Dokonalý už na prvý pohľad, postarší prešedivený muž s príjemným hlasom, absolútny prototyp z lekárskych seriálov. Divadelné predstavenie začalo opisom tmavej uzimenej noci.
O druhej v noci zazvoní v nemocnici telefón a v ňom vystresovaný muž kričí, že majú kontrakcie každých dvadsať minút... Rozprávanie končí príchodom nového človiečika: „...už držíte svoje dieťa. A kričí? Prečo kričí? Pretože deväť mesiacov bolo v tme, vo vode a zrazu je tu niečo iné – svetlo, hluk, zima. Skúste sa vy ponoriť do vane a zrazu vyskočiť do studenej kúpeľne. Ako sa budete cítiť?
Dieťa kričí, ale my vám ho priložíme na hruď a ono... zrazu stíchne. Pretože počuje vaše srdce, počuje bum-bum, a uvedomí si, že toto pozná, toto počúvalo celých deväť mesiacov a vie, že je v poriadku. Že je pri mame.“
Na pôrody som mala šťastie
V podstate aj na tehotenstvá. Netrápili ma žiadne ťažkosti a moje pôrody boli prirodzené, bez epidurálky. Prečo to zdôrazňujem? Už počas spomínaných informačných večerov nemecké matky zaujímala najviac táto téma a to, či skutočne nebudú cítiť žiadnu bolesť.
Nebol to môj zámer, ale jednoducho som to zvládla a neskôr som zistila, že sa o mne nemocničný personál pochvalne vyjadruje. Aj moja spolubývajúca ma ukazovala kamarátkam a tie na mňa pozerali s výrazom „tá nie je normálna, to je šialená biožena“.
Bežnou súčasťou pôrodu je aj manžel. Aj mama, aj kamarátky, ale i široká rodina, najmä u rodín s tureckými a balkánskymi koreňmi. Niečo na štýl Moja tučná grécka svadba. Nahrnú sa do pôrodnej sály, donesú jedlo, pustia hudbu, neskôr si podávajú kľučky na vašej izbe. Mimochodom, jedlo. Pri prvom pôrode som prišla do nemocnice o siedmej ráno a o desiatej mi priniesli raňajky.
Mojej nechápavej otázke – Môžem jesť? – nerozumeli. Takže nič také slovenské – nie, nemôžete piť, osviežime vám pery vlhkou handričkou – tu nečakajte. Neskôr mi nemecká kamarátka z pieskoviska rozprávala, ako sa ona počas kontrakcií na sále hostila jedlom z najznámejšieho rýchloobčerstvenia a to už mi prišlo ako extrém.
Život v DUBAJI: Za tehotenstvo autosedačka
Zázrak menom HEBAMME
O ženu sa počas tehotenstva stará gynekológ, mám však pocit, že hrá druhé husle. Oveľa dôležitejší je výber pôrodnice a hebamme, teda pôrodnej asistentky. V Mníchove kolujú historky z kategórie „Mission: Impossible“ a nájsť hebamme sem patrí. Otehotnela som a hneď som počúvala, ako si ju musím nájsť, lebo tie dobré sú obsadené aj na päť rokov a ja ostanem po pôrode sama s uplakaným dieťaťom a nebude nikoho, kto mi pomôže. Neskôr som sama zažila, ako mojej asistentke volala žena s termínom pôrodu až o sedem-osem mesiacov a chcela sa hneď dohovárať na spolupráci.
Moja hebamme spolupracovala s mojím gynekológom, takže som nemusela nikoho volať. Parisa je pôvodom z Iránu, na hebamme mala „papier“ z tamojšej univerzity.
Je to krásna exotická žena, zásadne chodí v krátkych sukniach, v tričkách s výstrihom a v topánkach na vysokých podpätkoch, v ktorých aj bicykluje. Má zdravý sedliacky (iránsky) rozum a niekedy sme sa sprisahanecky smiali nad precitlivenými matkami. Hebamme kontroluje, pomáha a radí počas tehotenstva, vedie kurzy – predpôrodné i ako byť fit po pôrode.
Je nápomocná najmä po pôrode. Pediater skontroluje dieťa po narodení v pôrodnici a prvá prehliadka sa koná až v šiestich týždňoch dieťaťa. Dovtedy ste vy a váš malý poklad pod dohľadom hebamme. Ak sa jej niečo nezdá, pošle vás k lekárovi.
A to najpodstatnejšie, hebamme je pri vás pri pôrode a lekár chodí len kontrolovať, príde až na finále. Nemocnice mávajú vlastné oddelenie asistentiek, avšak je možné mať pri pôrode aj tú svoju. Ja som Parisu pri svojich pôrodoch nemala a na svoje dve pôrodné hebammy mám len dobré spomienky. Obe ešte len nedávno zložili školské tašky z pliec, neustále sa na mňa usmievali a donekonečna opakovali, ako mi to úžasne ide, lepšie už ani byť nemôže...
„Dovolenka s dieťaťom“
Bavorsko je štedré. Je to záležitosť poslednej dekády, demografi bijú na poplach, vládnucej strane klesajú preferencie, a tak podpora rodičovstva je založená na financiách, ale aj na veľkej ochrane matky. Svojmu zamestnávateľovi by ste mali oznámiť hneď, že ste tehotná, pretože môže prísť k porušeniu ochranných opatrení a on by z toho mal problémy.
Ja som pracovala na technickom oddelení s nepretržitou prevádzkou u mobilného operátora a niektoré opatrenia sa ma dotkli. Nemohla resp. nemusela som ísť už do práce v nedeľu ani na popoludňajšie zmeny, ktoré končili o 22.00 hod., pretože tehotné môžu pracovať len do 20.00 hodiny. Šesť týždňov pred plánovaným termínom pôrodu začína Mutterschutz (ochrana materstva), ktoré trvá osem týždňov po plánovanom termíne pôrodu.
Vtedy nechodíte do práce a dostávate 100 % zo svojho platu. Keď otehotniete, musíte zamestnávateľovi nahlásiť, ako dlho ostávate doma, je povinný vám držať istý čas miesto.
Matky a otcovia odchádzajú na rodičovský čas (Elternzeit), čo je skutočne vhodnejšie slovo ako materská dovolenka. Môžete ísť na 2 mesiace, ale aj do 3. roku života dieťaťa.
Najjednoduchší popis aj s finančným ohodnotením je takýto: váš rodičovský čas trvá do jedného roku života dieťaťa a vy dostávate 65 – 67 % z čistej mzdy za posledných 12 mesiacov (Elterngeld – rodičovské peniaze), ak sa doma rozhodnete byť dva roky, daná suma sa rozráta na 24 mesiacov. Ak budete doma tri roky, peniaze dostávate dva roky, tretí rok už nedostávate nič (štát ale za vás platí všetky odvody, poistenie) a z práce vás vyhodiť nemôžu. Na Elternzeit má právo odísť aj otec, ako sa dohodnete.
Zamestnávatelia problémy nerobia, vy im to len oznámite a musia to akceptovať. Otecko vtedy dostáva tiež spomínaných 65 – 67 % zo svojho platu. Môj manžel si zobral dva mesiace Elternzeitu pri našej druhorodenej. Bol doma vo februári, keď sa Emmka narodila a za druhý mesiac sme si zvolili august s tým, že budeme dovolenkovať, užívať si dcéry.
Mama na Havaji: Vyčítajú mi, že dcéru kŕmim päťkrát denne
Popri Elterngeld dostávate aj Kindergeld, detské prídavky
V posledných rokoch šli nahor, momentálne je to 204 eur na dieťa. Okrem toho Bavorsko vypláca rodičom jasličkárskych detí (1 – 3 roky) ešte 250 eur, čím je v rámci celého Nemecka absolútnym rekordmanom.
Slovenským mamám sa pri týchto sumách určite zakrútila hlava, tie podnikavejšie už balia kufre. Avšak tak, ako sú veľké príjmy, tak sú aj veľké výdaje, najmä pokiaľ ide o starostlivosť o dieťa.
Škôlky v Nemecku
Dostávame sa k skutočnej Mission: Impossible, nájdenie jaslí či škôlky. Ako tehotná som počúvala, ako mám dieťa nahlásiť do 50 zariadení v meste a dúfať, aby sme miesto získali aspoň v jednom, prípadne nie to najvzdialenejšie. Ako cudzinke mi radili staviť na cudzineckú kartu a zariadenia obchádzať osobne a vyplakávať, že tu žijeme sami bez starých rodičov či inej pomoci, a to miesto potrebujeme.
Je to jeden veľký labyrint, v ktorom ešte stále nie som celkom zorientovaná. Najlacnejšie sú štátne a cirkevné zariadenia, súkromné možno rozdeliť na tie, kde zaplatíte toľko ako v štátnom zariadení, na také, kde zaplatíte viac a na také, kde zaplatíte šialenú sumu. Tá presahuje aj 1 000 eur.
Nemci v tom majú poriadok, ak máte právo na finančný príspevok od mesta, sumu si nikto nevycucá z prsta, ale finančné príspevky sú kategorizované podľa príjmu – predložíte daňové priznanie, doklady od ďalších príjmov (napr. aj podpora v nezamestnanosti), ale aj čestné prehlásenie, že vám napr. starí rodičia neprispievajú pravidelne nejakou sumou.
Naša staršia dcéra navštevovala súkromné jasle, kde sa za 6 hodín opatery platilo 508 eur. Po dvoch mesiacoch sa zmenil majiteľ zariadenia. Zvýšil poplatky o 60 eur, no už máme možnosť požiadať o finančný príspevok od mesta. Najprv bolo potrebné schváliť jeho žiadosť, následne žiadosti rodičov... Po 8 mesiacoch sme sa prepracovali k výraznému zníženiu poplatkov a k vráteniu predchádzajúcich vysokých.
A ešte zaujímavosť: veľký dôraz sa kladie na Eingewöhnungszeit, vo voľnom preklade čas zvykania. Tu len tak neodložíte dieťa do škôlky, tu sa spoločne zaúčate niekoľko dní, týždňov... V jasliach to trvá dlhšie ako v škôlke. Osobitnou kategóriou sú rodičovské iniciatívy, kde je podiel účasti rodičov naozaj veľký. Spolupodieľajú sa na strážení detí alebo napr. každý utorok sa starajú o obed a desiatu.
Univerzálnym liekom sú kvapky do nosa
Ak by som mala porovnať nemecké a slovenské škôlky, zdôraznila by som jeden bod – čistota. V Mníchove vám učiteľky s úsmevom odovzdajú dieťa s kompletným jedálničkom na tričku (tu sa neprezlieka) a s premočenou bundou. Deti majú objavovať a učiť sa. Samy roznášajú taniere, príbory, občas riad dávajú do umývačky, jedlo si nakladajú samy, jasličkári šermujú s lyžičkami, natierajú chlebíky maslom. A von sa chodí za každého počasia, aj za hustého dažďa!
Preto prineste dieťaťu do škôlky gumáky a nepremokavé oblečenie. Obavy, že ochorie, hoďte za hlavu. Neochorie, naozaj sa takto buduje imunita. Predchádzajúcu zimu som strávila tri mesiace praxovaním v jednej škôlke. Kým moja sesternica, vychovávateľka zo slovenskej škôlky, mi hlásila, že im polovica detí chýba, nám jeden týždeň chýbalo jedno dieťa.
A ak sa mám zmieniť o ordinovaní miestnych pediatrov, napíšem len to, že trvajú na tom, aby ste sa k nim telefonicky objednali, čiže si najprv s recepčnou vykonzultovali, či naozaj musíte prísť. Ak prídete, ich univerzálnym liekom sú kvapky do nosa...
V školských laviciach
Rozhodla som sa stať sa súčasťou bavorského vzdelávacieho systému. Zo slovenskej univerzity mám pedagogické minimum a po absolvovaní niekoľkých posudkov a pohovorov mi kompetentní povedali, že mi môžu ponúknuť len miesta v družinách, nakoľko bolo moje štúdium zamerané na staršie deti.
Nevyhovovalo mi to časovo, ani zameraním, a tak som nakoniec zasadla na staré kolená do školských lavíc, aby som sa stala pravou bavorskou vychovávateľkou. Nemecké spolkové krajiny si totiž neuznávajú medzi sebou určité typy štúdia či povolania a moja Kinderplegerin patrí medzi nich.
Na spomínanej praxi som mala kolegu, ktorý pochádzal zo saského mestečka neďaleko hraníc s Bavorskom. Štúdium absolvoval v Bavorsku, a ak by sa chcel vrátiť do rodného mesta a vychovávať saské deti, musel by absolvoval poctivé saské štúdium vychovávateľstva.
Nájsť muža v škôlke nie je žiadnou výnimkou, najčastejšie ich nájdete v družinách, kde sa venujú chlapcom najmä v športe. Asi málokto sa tu nad tým pozastaví, chlapi sú tu braní ako veľkí kamaráti a deti k nim intuitívne viac tiahnu. V mojej školskej triede je spomedzi 22 študentov 6 mužov.
Dôvod, prečo som sa dala na štúdium, bol aj ten, že okrem zúfalého nedostatku detských zariadení vládne v Bavorsku aj nedostatok personálu, a tak som sa rozhodla využiť dieru na trhu. Nedostatok personálu znamená aj to, že prídete ráno s dieťaťom do škôlky a riaditeľka sa vás spýta, či dnes nemôžete dieťa vyzdvihnúť skôr, pretože jej ochorela polovica personálu (asi sa nehrali dostatočne dlho na daždi), prípadne najideálnejšie je vrátiť sa domov. Na mieste je teda otázka, prečo nezapracovať na tom, aby Sasom uznávali ich vzdelanie a Sasi uznávali vzdelanie Bavorom? Nuž, povestná nemecká precíznosť a milovanie pravidiel.
Mama v DÁNSKU: V nemocnici, kde som rodila, boli počas roka len dve sekcie
Učenie zážitkom
Na mojom štúdiu ma najviac bavia prírodné vedy a matematika, keď máme deťom sprostredkovávať hravou formu zákony prírody. Na praxi som zažila, ako deti objavili zamrznutú blatovú mláku, s radosťou si po nej poskákali a špinavé kusy ľadu odniesli do triedy. Dali sme ich do veľkej sklenej misy a pozorovali premenu ľadu na vodu. Téma skupenstvá vody bola tak odučená.
Ak ma niečo od štúdia odrádzalo, tak sú to predmety výtvarná, hudobná a šport. Priznávam, na škole som patrila medzi bucľaté bifľošky, ktoré v živote nepreskočili cez kozu, nespravili kotúľ dozadu či nevyšplhali sa. Keď sa mi na terajšej škole predstavil učiteľ telocviku ako polovičný Nemec a Fín, absolvent futbalového a hokejového trénerstva, chcela som utiecť.
Je to však asi prvý človek, ktorý mi ukázal krásy pohybu a neustále zdôrazňuje, že najdôležitejšia je radosť z pohybu, chvála a nie zosmiešňovanie, ako som zažila ja. Výhoda bohatého Bavorska sa odráža aj vo výbave telocviční. V miestnych škôlkach majú asi viac pomôcok ako v ktorejkoľvek slovenskej telocvični na ZŠ.
Aj tunajšie detské ihriská sú akési telocvične. Prevažujú pneumatiky, laná, reťaze, lezecké steny, po ktorých sa ratolesti vyšplhajú do výšky dvoch metrov. Najväčším hitom ihrísk sú tzv. Wasserspiele – vodné hry. Sú to pumpy a kaskádovitá sústava drevených „bazénikov“.
Voda končí v pieskovisku, ktoré sa premení na blatovisko. Deti milujú vodné hry, oduševnene pumpujú (zažila som i matky, ktoré hodinu pumpovali), prenášajú blato vo vedierkach, stavajú hrady, sú špinavé od hlavy až po päty.
Nemecké matky si vodné hry pochvaľujú, vraj výborné osvieženie v lete (sú v prevádzke od mája do októbra!!!), na ihrisko prichádzajú patrične vybavené – s uterákmi a deti vyzlečú do spodnej bielizne alebo plaviek. Pokroku nezabrániš, a tak sa aj ja vraciam s deťmi špinavými od hlavy až po prsty na nohách domov.
Takýto je náš život v krásnom Mníchove...