TIP pre rodičov: Koľko dôvery potrebuje dieťa?
Prílišná ochrana detí nemá nič spoločné s bezpečnosťou, ide len o chýbajúcu dôveru v schopnosti dieťaťa. Berie dieťaťu možnosť stať sa vďaka skúsenosti múdrym.
Mamy ochraňujú deti oveľa viac ako otcovia
Matky zaobchádzajú s deťmi úplne inak ako otcovia, to nie je žiadne tajomstvo. Potreba ochraňovať dieťa počas tehotenstva nekončí pôrodom.
Väčšina matiek považuje zabezpečenie pohody dieťaťa za jej vlastnú úlohu – a padne im veľmi ťažko, keď sa majú vzdať časti tejto zodpovednosti. Rovnako ťažko im padne prenechať deťom hodnotenie toho, čo už môžu samy a kde ešte potrebujú pomoc.
Ak príliš ochraňujeme dieťa, môže mať neskôr problémy s orientáciou v spoločnosti. Ak ho ochraňujeme príliš málo, hrozí nebezpečenstvo, že sa nám vzdiali a náš vplyv naňho sa bude rovnať bodu nula.
Kedy má rodič dať svojmu dieťaťu voľnú ruku? Odkedy môžeme nechať dieťa samé na detskom ihrisku, kedy ho môžeme pustiť s ostatnými deťmi von?
Môže chodiť do školy už od prvej triedy bez sprevádzania rodiča? Koľko vreckového má dostať? Akú pozíciu zaujať voči priateľom našich detí, ktorí sa nám nepáčia? Prvý priateľ alebo priateľka – necháme ich samých v izbe?
Koľko dôvery sme ochotní poskytnúť našim deťom?
Stoj! Pozor! Počkaj, ja prídem...
So strachom v hlase sa približuje matka k svojmu malému synčekovi. Samko nepozorovane vyliezol na prvé schodíky rebríka kĺzačky. Nechápavo pozerá na mamu a lezie ďalej. Mama vezme dieťa, vyloží ho až hore na vrch kĺzačky a držiac ho za ruku púšťa malého dole.
Matka si robí starosti, že sa dieťaťu môže niečo stať: napríklad môže spadnúť z rebríka alebo kĺzačky, pohádať sa s inými deťmi o poradie v šmýkaní, obáva sa piesku a blata na odeve a obuvi dieťaťa pri odchode domov...
Dieťa pozorovalo, ako sa ostatné deti šmýkali a tešili sa z toho. Je pomýlené z toho, že sa mama tak ochraňujúco do tejto zábavky mieša, keď podľa neho nehrozí žiadne nebezpečenstvo.
FREE range rodičovstvo. Išli by ste do toho?
Prečo majú mamy o deti prehnaný strach?
Často sú to zlé skúsenosti, ktoré mala matka s dieťaťom v podobných situáciách:
- Dieťa sa v tej istej alebo podobnej situácii už raz zranilo.
- Ona sama v detstve ťažko spadla a zranila sa.
- Má strach, že si dieťa zašpiní odev. A to krátko pred návštevou svokrovcov.
Ak ide o dôvody druhej alebo tretej kategórie, mali by sme sa pýtať: Dôverujem tak málo svojmu dieťaťu, pretože mám pred očami – vedome alebo nevedome – vlastné nešťastie?
Nemám chuť, čas, energiu nechať dieťa sa hrať samostatne v takých medziach, aké zodpovedajú jeho potrebám len preto, lebo by to bolo náročné na čas a obťažovalo by ma to?
Ak nájdeme dôvody nášho prílišného ochraňovania v prvom bode, mala by matka dieťa takýmito – z jej pohľadu nebezpečnými – akciami sprevádzať.
Len vďaka takémuto sprevádzaniu získa dieťa istotu a dôveru a prežije predchádzajúcu smolu a bolesť. Potom sa zbaví aj svojho strachu.
Čo spôsobuje prehnaná ochrana dieťaťa?
„To nemôžeš!“ – takéto posolstvo prijíma dieťa, ak sa má vyhnúť každému riziku. Chce bežať ako vietor... „Dávaj pozor, inak spadneš!“ Položí nohu na najnižší konár a začne liezť na strom: „Okamžite poď dolu!“ Večer si chce samo obliecť pyžamo: „Poď, pomôžem ti!“
Len cvikom môže rásť istota a obratnosť. Kto nemôže nič skúšať a trénovať, ten zostane nešikovný. Kto prijíma výzvy – a pritom spoznáva svoje hranice – ten rozvíja šikovnosť a telesnú obratnosť.
Z reakcií na vlastné konanie si buduje každý človek obraz o sebe samom. Predstavte si, že by ste chceli čistiť zemiaky a vaša priateľka, ktorá je práve na návšteve, by začala zdesene kričať: „Pozor! Neporež sa!“ Akí neistí by ste boli po takýchto varovaniach!
A s akou nechuťou by ste sa potom púšťali do tejto práce! Pravdepodobne by ste sa práve vtedy porezali, lebo strach nás robí nešikovnými.
Ako vychovať dieťa k samostatnosti?
Samozrejme, že deti ešte nepoznajú rutinu tak ako dospelí. Ale naučili by ste sa niekedy čistiť zemiaky, keby vám niekto stále pripomínal, aké nebezpečenstvo hrozí pri zaobchádzaní s nožíkom?
Deti musia skúšať, trénovať, cvičiť. Vo väčšine prípadov vedia, na čo si môžu trúfnuť a na čo už nie. Preto: Šetrite si tieto verbálne signály na také situácie, ktoré sú skutočne nebezpečné. Rozbité kolená a modriny sú v aktívnom živote dieťaťa celkom normálnym sprievodným javom.
Dostať strach o dieťa pod kontrolu môže byť náročné
Dostať vlastný strach pod kontrolu nie je jednoduché. Aj to je proces učenia. Čím častejšie vidíte, že vaše dieťa opatrne a s istotou prekonáva schody, o to viac mu budete dôverovať, že zvládne takéto, z vášho pohľadu nebezpečné situácie.
Donúťte sa neposkytovať hneď dieťaťu pomocnú ruku, ale sprevádzajte jeho malé skúšky odvahy s „otvorenými očami“. Ak by hrozilo nebezpečenstvo, ešte vždy takto môžete zasiahnuť.
Neoberajte dieťa o niečo, čo už dokáže samo. Potrebuje dôveru vo vlastné schopnosti, aby získalo sebadôveru. Príliš ochraňovať dieťa znamená nebrať ho vážne. Ako sa má naučiť samo zhodnotiť situáciu, ak mu stále niekto hovorí, čo už môže a čo nie?
Ako sa má naučiť vychádzať s inými deťmi, ak ho rodičia stále ochraňujú pred hádkami s rovesníkmi? Pretože ani kontakt s inými deťmi sa nemusí niekedy zdať rodičom úplne bezpečný.
5 dôvodov, prečo dovoliť dieťaťu spadnúť na zadok
Iné dieťa vezme nášmu zlatíčku hračku a naše dieťa reaguje hnevom a agresiou? Väčšinou si malí nezbedníci vedia v takýchto situáciách poradiť sami a nepotrebujú sudcov – rodičov a ich rozsudky.
Matky a otcovia musia zniesť, že ich deti – pokým nie sú ohrozené – si riadia svoje činnosti pri hre samy.
Prílišná ochrana detí nemá nič spoločné s bezpečnosťou, ide len o chýbajúcu dôveru v schopnosti dieťaťa. Berie dieťaťu možnosť stať sa vďaka skúsenosti múdrym.
Kedy je nutná kontrola detí rodičom?
Umývačky riadu, autá, elektrické zásuvky... – to sú veci, s ktorými zvedavé dieťa ešte nevie zaobchádzať.
Pred úrazmi a škodami, ktoré si takto môže dieťa sebe a iným spôsobiť, ho musíme ochraňovať do takého veku, kým to skutočne pochopí a zodpovedajúc tomu bude aj konať. Kým tomu tak bude, treba striktne dodržiavať niektoré pravidlá.
Ak prechádza dieťa cez cestu, nesmie sa pustiť maminej ruky. Ak sa nechce v aute pripútať, nemôže ísť nikam. V týchto skutočne riskantných oblastiach života musí dieťa – bez výnimky – poslúchať.
Na obrubníku vedľa hlavnej cesty to znamená: Stop! Pred semaforom zostaneme stáť. Sporák je tabu. Neskôr, keď bude dieťa staršie, budeme tieto pravidlá stále viac objasňovať.
Koľko ochrany a stráženia dieťa potrebuje, sa orientuje najmä podľa veku – čím mladšie je dieťa, tým viac ju potrebuje, ale aj podľa individuálneho stupňa vyspelosti.
Či už je dieťa dostatočne šikovné na to, aby zaobchádzalo s nožíkom, alebo bezpečne zišlo dole strmými schodmi, závisí najmä od jeho predchádzajúcich skúseností: Ak je dieťa zvyknuté v relatívne bezpečných situáciách vystavovať svoju šikovnosť skúške odvahy, potom skôr zvládne aj riskantné situácie.
Ako u detí podporiť rozvoj dôvery
Aby sme u detí rozvíjali dôveru v ich vlastné schopnosti, potrebujú voľný priestor, v ktorom objavujú svet, oboznamujú sa s vlastnými výkonmi a testujú sami seba.
Až keď si vedia podmaniť svoje vlastné voľné priestory, učia sa samostatne jednať a získavajú vlastnú istotu. Len tak sa učia niesť zodpovednosť za svoje správanie a vedieť rozoznávať hranice odkiaľ pokiaľ.
Pri týchto skúsenostiach s hranicami zohrávajú práve rodičia dôležitú úlohu. Ich prítomnosť dáva deťom istotu. Rodičia istia deti, kryjú im chrbát a dovolia im pritom, aby spadli bez toho, aby pritom zažívali strach.
Tieto situácie posilňuje vrodená dôvera v rodičov. Deti sa potom učia prosiť o pomoc a podporu, ak si už samy nevedia ďalej rady. Majme odvahu a nechajme deti konať!
Ak sa deti nenaučia rozoznávať hranice, hrozia dva nepríjemné následky:
Z dieťaťa môže vyrásť bojazlivé a ustráchané dieťa, pretože dieťa si zvnútorňuje strach vďaka neustálym napomínaniam.
Ale môže nastať aj opačný prípad: Dieťa si príliš verí, pretože sa nenaučilo rozoznávať nebezpečenstvá.
Oba prípady majú teda za následok skreslené vnímanie reality.
TAKTO podporíte sebavedomie dieťaťa
Strach a bojazlivosť môžu deti ochrániť pred nebezpečenstvom, ale...
Sú to dôležité signály, ktoré nám pomáhajú lepšie sa učiť odhadnúť svet. Mať strach sa človek môže naučiť. Toto sa deje u malých detí často tým, že imitujú bojazlivé správanie.
Psychológovia zistili jasnú pozitívnu koreláciu medzi strachom rodičov a ich deťmi: čím väčší strach majú rodičia, napríklad pred búrkou, o to panickejšie reagujú deti.
A tak sa môže z varovnej funkcie strachu stať postihnutie. Prehnané reakcie strachu a hrôzy u osôb, s ktorými dieťa prichádza do kontaktu, vyvolávajú uňho prehnanú opatrnosť.
Aby ste z dieťaťa nevychovali bojazlivca...
Ak máte pocit, že vaše dieťa príliš ochraňujete, bezpodmienečne o tom hovorte s nezaujatým pozorovateľom, ktorý vaše správanie zhodnotí objektívnejšie.
Dôležité je, aby ste si ujasnili, že takýto prehnaný strach nie je vo výchove dieťaťa žiaduci a pokúsite sa ho odbúrať.
Ak ste dlho vaše dieťa ochraňovali pred každým možným (aj banálnym) nebezpečenstvom, je možné, že je bojazlivejšie a verí si menej ako jeho rovesníci.
Náhly prechod k „bezstarostnej“ výchove by potom nemal žiaduci efekt. Zvykajte dieťa preto postupne na ťažšie situácie, tak aby mohlo postupne budovať svoje sebavedomie a silné stránky svojho ja.