Katka Koščová: Prvé dni v škôlke
Je to veľmi zvláštne, ale pri Ani to prežívame inak ako pri Adamkovi.
Možno je to tým, že on sa od začiatku javil, že je v pohode a keď začal po pár mesiacoch poplakávať, tak sme už boli takí zabehnutí, že sme to veľmi neriešili. Ale pri Ani mi prvýkrát došlo, aký strach môže mať dieťa z odlúčenia od niekoho, s kým bolo dovtedy nonstop, kto je stredom jeho vesmíru.
Písala som si o tom s kamoškami, že to mám teraz inak a odpísali mi, že to prežívali pri druhom dieťati rovnako. Akoby im to celé došlo neskôr.
Akoby si tie naše prvé deti odskákali to, že sa narodili nepripraveným jedincom, že sme to na prvý raz všetko len skúšali a teraz už máme nejakú skúsenosť, prežili sme si strachy aj radosti všetkých možných druhov a odtieňov, nechali v nás stopu a tú teraz vieme použiť snáď múdrejší, poučenejší... Akoby som sa do druhého dieťaťa vedela vcítiť viac ako do toho prvého. Veľmi mi je ľúto, že sme neboli pripravení. Mám chuť Adama stískať a stískať, aby vedel... Snáď vie.
Na škôlku sme sa pripravovali
A teda škôlka: Aničku sme cez prázdniny pripravovali na to, že ide do škôlky, bude sa tam hrať s novými deťmi, novými hračkami a že jej tam bude dobre. Išli sme jej ukázať budovu, tešila sa z veľkej záhrady, tešila sa, ale viete, takému drobcovi nedôjde, že tam bude bez rodiča.
V úplne prvý deň na začiatku trošku plakala, ale keď sme po ňu prišli, bola spokojná. Večer pri zaspávaní však celý čas hovorila o tom, že už nechce ísť do škôlky a ráno to bola aj jej prvá veta. Nechce a hotovo.
Druhý deň už bol veľký plač. To tak dieťatku dôjde, že to je už naozaj a asi sa to stáva realitou. Tretie ráno bolo najhoršie. Zatiaľ. Čo nás však celý čas upokojuje, je, že poobede je vždy spokojná, vysmiata a pani učiteľky nám referujú, že je zlatá, samostatná a plače, len kým odchádzame.
Keďže sme ju chceli menej stresovať, tak sme vymysleli, že prvý týždeň bude v škôlke len dopoludnia, nenecháme ju tam spať, ale na tretí deň sa na to zabudlo a keď sme po ňu prišli, už bola v pyžamku a oznámila mi, že chce ísť spať s ostatnými deťmi. A bez cumľa!!! Doma má pre istotu dva. Jeden v puse a druhý žmolí v ruke.
„Vážne chceš ostať Anička?“ „Aňo!“ povedala rozhodne, tak sme tam chvíľu s mužom postávali celí nesvoji, netušiac, čo robiť s nadobudnutým voľným časom. Tak teda káva!
Ďalší týždeň Anči začala úplne bez plaču, ani už nemala potrebu o škôlke hovoriť a uisťovať sa, či do nej musí ísť a či by sme tam nemohli ostať s ňou. Mali sme chvíľu pocit výhry, no ďalšie dni sa s nami opäť lúčila slzami... Vyrovnávame sa s tým, že to bude hojdačka.
Nemáme inú možnosť
Keď som sa o tom rozprávala s kamoškou lekárkou, ktorej dvojčatá vrieskali a plakali s rôznou intenzitou takmer každý deň celé tri roky, čo chodili do škôlky, vzala to veľmi pragmaticky. „Proste nemáš inú možnosť. Hotovo. Musíte robiť. S tým sa nedá veľmi vymýšľať a dôležité je to, ako sa tam má celý deň. Ak je mimo rána spokojná, tak tie rána vy musíte prežiť. Bodka.“
Mám rada jej praktický postoj k svetu, lebo má v mnohom jasno a zásadne sa netrápi tým, čo nevie zmeniť. A keďže ako doktorka musí byť už o 7:00 nastúpená na oddelení a odchádzajú často až po tretej, ich deti sú v škole takmer vždy prvé a opúšťajú ju medzi poslednými.
Vedia, že to tak bude navždy. Čiže to poňali prakticky. Nedá sa inak, nebudem nad tým dumať a umárať sa. A tento postoj je to, čím sa utešujem vždy, keď mi je do revu, keď na nás Aňa uprie tie svoje okále a začne sa jej triasť brada...
Moja sestra sa bála ako prijme škôlku ich Matejko. Prvé dieťa v rodine. A on si vošiel do triedy, zakýval jej a okamžite sa začal hrať. Sestra by sa s ním aj rada rozlúčila a uistila ho, že preňho skoro prídu, ale on bol zaujatý hračkami a mamu mal v paži. Tak sa pred škôlkou rozplakala, že Matejko neplakal, že mu určite nebude chýbať. Také sme, matere. Plače potomok – plačeme, neplače – plačeme tiež.
Katka Koščová: Nechce sa mi veriť tej načančanej dokonalosti
Škola či škôlka je obrovská zmena pre všetkých
A tak, ako chcú naše deti vedieť, že sa pre ne vrátime, stále tu pre ne budeme, nikam neodchádzame, nenecháme ich tam navždy, tak aj my chceme vedieť, že sa s nami tešia domov, chcú sa tam s nami vrátiť a vyrábať tie svoje loptošiny a zároveň si prajeme, aby boli v čase, keď nemôžeme byť spolu, v najlepších možných rukách.
Láskavých, veselých, dobrosrdečných. A to je teda prianie všetkým detičkám, ktoré tento rok prvýkrát okúsili aj iné ruky, ako sú mamine či tatove.