Fejtón: Hlavne zažiariť

Redakcia | 17. september 2017

Každý z nás má možnosť aspoň raz v živote zažiariť. Aj mamičky na materskej, ba možno práve tie.

Fejtón: Keby si bol Eliška...

Hviezdime s našimi ratolesťami pred rodinou, známymi aj neznámymi. Veď každá sa chce pochváliť, aké krásne dieťatko má a ako dobre si ho vychovala. No, niekedy je to ľahšie povedať, ako urobiť...

Keď prehnane chválime

Pamätám si na jeden zimný upršaný deň, keď som sa dovalila s mojimi chlapcami do materského centra, aby sa pohrali s niečím iným ako s mojimi nervami a ja som mala konečne polhodinku voľna.

Zoznámila som sa tam s jednou mamičkou, ktorá prehnane vychvaľovala svojho ani nie dvojročného synčeka. Keď som pochopila, že sedím vedľa matky budúceho génia, ktorý vynájde liek proti rakovine alebo sa minimálne stane svetovou špičkou v tenise („Má veľmi dobré gény,“ vysvetlila mi zahmlene), spomenula som si na jednu príhodu spred pol roka.

FEJTÓN: Dve? Už nikdy viac!

Mamy sa rady pochvália

Mali sme vtedy ísť všetci (manžel, moji dvaja synčekovia plus dcérka v brušku) na päťdesiatku mojej tety. Bola to veľká udalosť a ja som sa tešila, ako sa predvediem v role dokonalo starostlivej matky, ktorá je ale zároveň zdravo nad vecou.

Dopadlo to tak, že chlapci sa zobudili oveľa skôr ako mali, na oslave tým pádom boli už ako vrtuľníky, úplne ma s manželom ignorovali a celý čas sme ich iba naháňali po sále, aby sme za obrovského revu (revu s veľkým R) odišli umordovaní domov.

Samozrejme, že sme sa nestihli poriadne ani najesť, a tobôž porozprávať s príbuznými, a mojich päť minút slávy zhaslo skôr, ako som dokázala vyslabikovať: ne-mož-ná matka roka. Lebo presne tak som sa cítila sediac na posteli v spálni, dívajúc sa na mojich konečne spiacich anjelikov v postieľkach.

Ako zvládať nevhodné správanie detí?

Zrazu ma zo spomienok vyrušil hysterický krik mamičky malého génia, ktorý prevrhol smetný kôš a celý šťastný sa v ňom prehŕňal. Mamička, červená ako prezretá dyňa, sa snažila vyslobodiť prilepené odpadky z jeho šiat a nešťastne sa ospravedlňovala, akoby také niečo nikto nemohol čakať od dvojročného chlapca.

Sledujúc tú sklamanú matku som s úľavou zistila, že som rada, že moje deti nie sú cvičené opice, aj keď ich rev niekedy všeličo pripomína.

Radšej vidím žiaru v ich očkách, keď sa im podarí konečne nakresliť kostrbaté auto a zaviažu si šnúrky na topánkach. A keby by som predsa len mala po náročnom dni s deťmi chuť nejako výnimočne zažiariť, stále je tu stará dobrá lampa na komode...