FEJTÓN: Dve deti asi mať nebudem alebo Keď strážite Gertrúdu
Nedávno som začala premýšľať a plánovať ideálnu líniu našej ďalšej (tentokrát výlučne svetlej!) budúcnosti. Dcéra dosiahne vek zhruba rok a pol a my začneme pracovať na dieťatku. Pokiaľ (o čom som absolútne nepochybovala...) sa to podarí na prvý či druhýkrát, tak by som mohla porodiť v čase, keď bude mať niečo vyše dvoch rokov...
Kým bude bábo viac spinkať ako komunikovať, budeme všetci traja/tri (hm... traja) spolu doma a potom príde škôlka a my do nej budeme Kristínku krásne odprevádzať. Spoločne si potom (pretože TOTO dieťa to určite naučím) dáme „šlofíka“ a ostatné už bude pohodička. Veď už som ostrieľaná matka, takže ma nič len tak nerozhodí. Tú ďalšiu materskú si budem užívať! A budem sa venovať aj sebe. Hm, nespravím si popri nej doktorát? Bolo by fajn vrátiť sa komplexnejšia a vzdelanejšia do práce...
Som mama na plný úväzok...a nebaví ma to!
Nepostrážiš mi dieťa? Jasné, brnkačka...
Kostra scenára NĎDŽ – nášho ďalšieho dokonalého života – bola takmer hotová, keď ma vyrušil zvonček. Niekto pri dverách zvonil ostošesť. Vystrelila som ako besná, pretože Tinka spala a nemala som najmenšiu chuť jej pravidelnú trojhodinovku rušiť (a byť vyrušená tiež, ale o tom psst, to predsa šikovné a všetko zvládajúce matky vraj nehovoria).
Čo sa deje, horí? – šepkala som podráždene, aby som nezobudila spiacu dcéru.
Zachrániš ma?
Ahoj, to som ja... Zachrániš ma? Pred dverami stála mužova sesternica s trojročnou dcérkou, ktorá vykúkala spoza jej nohavíc.
Bola som prekvapená, že ich vidím, pretože sme sa skôr vídali u svokry pri významných rodinných oslavách. Aj sme ju k nám volali, ale zakaždým si našla nejakú výhovorku. Ťažko povedať či objektívnu, keďže je slobodnou mamičkou a má toho nad hlavu. Do práce sa musela vrátiť už minulý rok. Spýtavo som sa na ňu zahľadela.
Prepáč, že sme ťa takto prepadli, ale nemám kam dať malú
V škôlke majú chrípkovú epidémiu a obávam sa, aby to nechytila. Tak som si pomyslela, keď si doma... Ja už musím letieť do práce... Ale to je predsa samozrejmé! Pokojne mi ju tu nechaj, my sa zabavíme a bude nám fajn. Pohľad dievčatka však ukazoval niečo úplne opačné. Snažila som sa nevšímať si to a spokojne som ju vzala za ruku.
Budem sa snažiť prísť okolo pol šiestej, dnes budem v práci v podstate len na skok, ale objaviť sa tam musím, inak ma šéf odstrelí.
Každopádne Trudy nedávaj žiadne sladkosti, mäso dnes nemá, takže len niečo zeleninové. Zeleninku na vode, k tomu zemiačky, máte vňaťku? Teraz dosť ulietava na vňati. Mávaš také niečo doma, nie? Aha, ozaj, sladkosti, papá len „bio“, takže, prosím ťa, žiadne reklamované gebuziny jej do pusiny nepatria. Ona to veľmi dobre vie. Ak bude chcieť niečo sladké, daj jej napríklad jablko. Letím, pá.
Aaani žiadna telkaaaa! Nadýchla sa, na moment sa zastavila, poslala dcérke vzdušný bozk a s výdychom mi povedala „ďakujem“. Otvorila dvere a bola fuč.
Nóóó, tak tá tvoja mama má o mne asi peknú predstavu, čo? – spýtala som sa dievčatka, ktoré na mňa upínalo veľké hnedé očká a len-len, že sa nerozplakalo.
ROZHOVOR: Vychovávame malých arogantných narcisov?
Poď, Trudy, ukážem ti hračky, ktoré má naša Kristínka. Ona je ešte bábo a teraz spí tu v spálni. Ty sa môžeš popozerať po jej izbe. Má tam nejaké hračky, knižky, postieľku pre návštevy takých veľkých kamarátok, ako si ty.
Moja kamarátka je Mirka!!! – povedalo vzdorovito dievčatko a vytrhlo si ruku z mojej dlane. – Nechaj ma, choď preč odo mňa! Mamíííí, mamíííí, mamííííí... Ja chcem maminúúú!
Trudy je ťažký oriešok
No, s tebou to bude asi ťažké, slečna. Možno preto, že ťa mama potrestala takým menom ako máš – Gertrúda. Už teraz si malá a tvrdohlavá. Iba tučná asi nebudeš, keďže ti tvoja mama nedá ani poriadne najesť, premýšľala som a dívala sa na dievčatko, ktoré sedelo na kraji postele, pery zanovito pri sebe a ruky cez prsia. Tadiaľto teda cesta nevedie...
Skúsime to s jedlom. Nech si tvoja mama hovorí, čo chce, raz za čas sa zhrešiť môže a ty aj tak nevieš, čo je a čo nie je zdravé. Odrežem ti z tej torty a uvidíme, kto koho bude prosiť o priateľstvo. Ľstivo som sa na malú princeznú pozrela a nechala ju, nech sa rozhliadne po izbe. Sama sa možno osmelí...
„Toto nie je zdravé!“ lakonicky odmietlo moju vyhlásenú tortu malé bio dieťa.
Pripravila som jahodový čaj a každej odkrojila značný kus šľahačkovo-orieškovej torty.
Trudinka (bože, ako zo včielky Maje), poď, mám pre teba jahodový čajík a vynikajúcu tortičku.
Krpatá sa bez rečí zdvihla od niekoľkých bábik, ktoré komplet vyzliekla a naskladala vedľa seba. Je to zdravý prejav? Hm, nebudem nad tým premýšľať.
Zamerala som sa radšej na vytvorenie priateľskejšej atmosféry medzi mnou a mojou malou hosťkou. K šálke som jej s veľkou pompou položila krásny kus torty a s nadšením čakala reakcie.
Dieťa sa na mňa pozrelo s výrazom, v ktorom sa skrývala zmes pohŕdania, prekvapenia a, prisahám, bola tam aj smietka výrazu, ktorý naznačoval zhovievavosť voči slaboduchým osobám. Toto nie je zdravé! – lakonicky odmietlo moju vyhlásenú tortu malé bio dieťa, vzalo ju do rúk, zopakovalo svoj výrok a tortu s hnusom pustilo na zem... Zostala som ako prikovaná. Hýbať som dokázala iba hlavou. Raz na Gertrúdu, raz na rozpleštenú tortu na zemi, na Gertrúdu...
Neexistuje, aby som to malé dievča nepre... kabátila, hovorila som si, keď som preplachovala handru, ktorou som poutierala ošľahačkované kuchynské zariadenie. (Jeden by neveril, čo dokáže obyčajný, dobre zacielený rez torty.) Zvolila som techniku autoritatívneho rodiča. Keď to nejde podobrotky, pôjde to inak.
Trudy, poď, ideme za Kristínkou, zdá sa, že sa zobudila. Pozdravíte sa, dodala som vľúdnejšie, ale (aspoň podľa mňa) s dostatočnou mierou autority dospelého. Na moje prekvapenie pochodovala za mnou, hoci ponúkanú ruku prehliadla. Starostlivosť o malú ju veľmi rýchlo začala nudiť.
Nechcem tu byť! – zahlásila zanovito, kým ja som sa snažila rýchlosťou svetla obliekať našu dcéru.
Tak, ak tak veľmi chceš, moja, precedila som medzi zuby, môžeš si ísť kresliť do Kristínkinej izbičky. Sú tam pastelky, omaľovánky a veľké papiere po malej Klárinke od susedov. Len bežkaj.
Odišla so vztýčenou hlavou ako malá aristokratka. Hoci ma nevidela, tiež som sa s pokakanou plienkou snažila vyzerať dôstojne. Moju nervozitu vycítila aj malá a svojím náhlym plačom to dala patrične najavo. Spočiatku som nechápala, čo jej je. V plienkach nič, jesť tiež nechcela, smädná absolútne... Upokojila sa, až keď som ju uložila do postieľky s hračkami a išla som sa pozrieť vedľa, ako sa baví Trudy.
TICHO je vždy podozrivé
Zrazu sa v izbe rozhostilo ticho. Rajská hudba. To však bolo aj vo vedľajšej izbe...
Gertrúda! To nie je omaľovánka! To je naššššaaa stennnnaaa! – Ty malá paskuda, ty ma neznášaš. Za čo sa mi mstíš???, myslela som si a mlčky sledovala čmáranice vo farbách dúhy.
Trudinka, toto si asi nemala. Tu máš omaľovánky, veľké výkresy, zošitky, do ktorých si si mohla maľovať.
Rezignovala som a posadila som ju, napriek rezolútnemu zákazu jej matky, pred telku. Zapla som jej výchovnú socíkovskú Bambuľku a nechala ju tak. Nepedagogicky, nematersky bez slov a záujmu. Pokojne nech si líže obrazovku z polmetrovej vzdialenosti, je mi to jedno... Kým príde jej matka, DVD-čko dávno skončí.
Hľadela som na svoju dcéru, ktorá si sedela na postieľke a s chuťou žužlala oslintaného gumeného medvedíka. Vyzerala tak spokojne... Bolo jej krásne jedno, že je u nás malá čarodejnica, ktorá ma absolútne ignoruje a popísala steny v jej vlastnej izbe. V tej, do ktorej sa raz bude, naštvaná na celý svet, zatvárať. V izbičke, kde si bude púšťať slaďáky a donekonečna si v hlave prehrávať film o prvej „veľkej“ puse.
A zatiaľ je v našom byte malý trojročný votrelec, ktorého absolútne nezvládam. Zrazu ma chytil strach, či budem toho nášho drobca zvládať, keď bude mať obdobie vzdoru. Keď bude prejavovať svoje vlastné „ja“, svojbytnosť. Nie som si už taká istá, ako pred týmto nečakaným prepadom. Hm, zvonček? Matúš skončil nejako skoro v práci...
Ahoj, šéf nás dnes pustil skôr. Zdá sa, že si začal s kolegyňou, takže asi nechce, aby sme mu tam smrdeli.
Ahoj, prehltla som naprázdno... Kým som stihla čokoľvek povedať, malá zakričala na svoju matku z našej obývačky. Aby to bolo dokonalé, ani sa nepohla zo svojho miesta. Nalepenú na veľkoplošnej obrazovke ju našla aj jej matka.
Televízia? Ty si jej zapla telku?! – pozrela na mňa pohľadom vraha a rútila sa do obývačky. – Nehnevaj sa, ale to snáď nie je možné. Ja som ti vravela, že si to neželám! Trudy, rýchlo sa oblečieme a ideme preč. Preč odtiaľto.
Zaplesli dvere a boli preč, dokončila som referát z uplynulého dňa môjmu mužovi pri večeri. A to som práve dnes premýšľala, že by sme o nejaký čas mohli pracovať na ďalšom. Tak ti teda niečo poviem, absolútne to neprichádza do úvahy! A-b-s-o-l-ú-t-n-e!
Fakt to nechceš prehodnotiť? spýtal sa ma Matúš v posteli a veľavýznamne na mňa pozrel.
Fakt, fakt, fakt! Ako sa dajú dve ustrážiť? Ešte nevieme, akú bude mať Kristína povahu, nálady. Čo ak bude mať povahu ako Trúda?! Nepredstaviteľné... Jeho pobavený pohľad ma umlčal.
Tak ma aspoň tento týždeň nechaj v predstave, že viac, ako tá, čo nám leží v postieľke, ich tu jednoducho nebude.
Príbeh mamičky: Jedno dieťa hneď po druhom. Zvládnem to?