Príbeh mamičky: Jedno dieťa hneď po druhom. Zvládnem to?
Nie som prvá, ani posledná, ktorej sa to prihodilo. Dve tehotenstvá relatívne krátko po sebe. Rovnaký stav, ale celkom odlišné prežívanie.
Vytúžená čiarka na teste
Naše prvé bábätko, úžasný synček Miško, bolo vytúžené a plánované. Na tehotenstvo som sa poctivo pripravovala ešte pred počatím, nakoľko som už za sebou mala jeden potrat. Nastavila som si zdravý jedálniček, začala som behať a cvičiť. Aktivity mi pomáhali zbaviť sa stresu, dostať sa do psychickej pohody a zároveň som si zlepšila kondíciu.
Keď sa na tehotenskom teste objavila tá vytúžená druhá čiarka, môj lekár mi odporučil ostať počas celého tehotenstva na „PN-ke“. Neodmietla som to. Popravde, cítila som, že v danom bode už pre mňa moja práca nebola taká dôležitá. Prvé mesiace boli náročné. V hlave mi neustále hlodala neistota, či tentoraz bude všetko v poriadku. Snažila som sa šetriť, oddychovať. Bohužiaľ nie som typ, ktorý dokáže len tak nečinne sedieť. Tak som si čas vypĺňala aspoň rôznymi ručnými prácami.
Po prvom trimestri vyzeralo byť všetko v poriadku, čo ma trochu upokojilo. Moju pohodu ale narúšali tehotenské nevoľnosti, ktoré som mala až do šiesteho mesiaca. A vraj že ranné? Tak u mňa to ráno trvalo asi celý deň. Prežívala som na 3 jedlách, ktoré som ako tak mohla zjesť a väčšinu času som trávila na gauči snažiac sa o to, aby aj to málo, čo som zjedla, ostalo tam, kde malo.
Tehotenské nevoľnosti: Skončia sa po prvom trimestri?
Prvé tehu bolo o prípravách na bábätko
Zlepšenie nastalo okolo siedmeho mesiaca, kedy som si tehotenstvo začala aspoň trochu užívať. Samozrejme som už kvôli brušku nemohla až tak dobre spať, čo mi dalo priestor na raňajšie rozcvičky pri východe slnka. Chýbal mi ten aktívny životný štýl, ktorý som si nastavila pred otehotnením. Posledné mesiace mi už ubehli rýchlo.
Príprava výbavy a nakupovanie všetkého potrebného zaberalo veľa času. Od ponožiek až po kočík či postieľku, všetko bolo treba starostlivo vybrať, objednať, oprať, ožehliť alebo zmontovať. K tomu sa pridružili pravidelné kontroly v nemocnici, starostlivosť o domácnosť či záhradu. Všetko muselo byť pripravené na príchod bábätka.
Znova tehotná? To musí byť omyl!
Ako čerstvá mamička som si užívala každý deň s našim drobčekom. S manželom sme sa učili za pochodu. Nemali sme veľa skúseností s deťmi, ale myslím, že sme to zvládali super. Keď mal Miško 9 mesiacov, objavili sa povedomé pocity, že sa niečo deje v mojom tele. Manžel si bol istý, že som určite tehotná. Asi mal špeciálny radar na feromóny.
Na potvrdenie svojej hypotézy mi chcel kúpiť tehotenský test. Ja som si však bola istá, že sú to len pobláznené hormóny. Dojčenie, starostlivosť o bábo, domácnosť, to predsa musí mať vplyv na organizmus. Opak bol však pravdou. Keď sa na teste objavila druhá čiarka, priznám sa, bola som v šoku. Takto som to predsa vôbec nemala v pláne. Zdalo sa mi to byť priskoro. Ale príroda to zjavne naplánovala za mňa. Neostávalo mi iné, len nájsť spôsob, ako to zvládnuť.
Aký vekový rozdiel medzi deťmi je ideálny?
A zas tie nevoľnosti
Prvé mesiace neboli jednoduché. Na odporúčanie lekára som sa mala šetriť, nedvíhať drobca na ruky a prestať dojčiť. Pri lezúňovi, ktorý nemal ešte ani rok, mi tieto odporúčania zneli ako nonsens. Samozrejme, že som všetky porušovala niekoľkokrát za deň. Navyše znova prišli staré známe „ranné“ nevoľnosti. Nemohla som poriadne jesť, ani variť. A meniť drobcovi plienky? Tak to bola čistá katastrofa!
Našťastie nevoľnosti trvali len 4 mesiace. Druhý trimester už prebiehal relatívne bez ťažkostí. Takmer všetok voľný čas mi zaberala starostlivosť o Miška, ktorý sa z lezúňa dostával do štádia nesmelého chodca. Okrem pravidelných poradní u lekára som vlastne ani nemala kedy vnímať, že v mojom tele rastie nový život.
Kým pri prvom tehotenstve som mala čas na oddych, cvičenie, starostlivosť o seba, teraz som o tom mohla len snívať. Ale aj tak to bolo úžasné obdobie. Nebola som totiž nikdy sama. Navyše bolo fascinujúce sledovať Miškove pokroky vo vývoji a vedieť, že čoskoro to zažijem opäť. Nesmierne vďačná som bola aj za pomoc od rodičov a svokrovcov. Aj to mi veľmi uľahčilo prípravu na ďalšie bábätko.
Pri druhom tehu som riešila všetko na poslednú chvíľu
Najväčší rozdiel bol však asi v príprave výbavy. Väčšinu vecí sme už v podstate mali zabezpečených. Myslím, že to je taká klasika, že súrodenci po sebe veci dedia, takže som sa ani veľmi netrápila s výberom, ako pri prvom tehotenstve. A vlastne som na to nemala ani čas. A taška do pôrodnice? Kým v prvom prípade som ju mala poctivo nachystanú podľa zoznamu viac ako mesiac pred termínom, teraz som sa k tomu dostala, až keď som pocítila falošných poslíčkov približne dva týždne pred predpokladaným dátumom pôrodu.
Príbehy skúsenejších matiek
Názory v mojom okolí na to, či je malé vekové rozmedzie medzi deťmi dobré alebo nie, sa rôznia. Preto som bola zvedavá na reálne skúsenosti pár z mojich kamarátok, ktoré si prešli podobnou situáciou.
Som v neustálom kolotoči pri deťoch
Evka žije s manželom a synmi Oskarom (22 mesiacov) a Andrejom (6 mesiacov) v Bratislave:
„Vždy sme chceli dve deti, ale druhý syn bol pre nás prekvapením. Tehotenstvo bolo bezproblémové, ale malý sa narodil cisárskym. Teda hneď od začiatku mi pomáhala mama aj svokra. Starali sa o staršieho, varili, upratovali. Po dvoch týždňoch pomáhal už len manžel a zhruba od druhého mesiaca sa o oboch starám hlavne sama. Každý deň je iný a chalani vždy niečím prekvapia. S malým vekovým rozdielom sú obaja moje bábätká a hlavné je oboch ich ľúbiť. Starší malého hneď prijal, bozkáva ho a hladká, ako keď bol v brušku, nosí mu hračky, cumle, aj chrumky.
Som v neustálom kolotoči medzi kojením, plienkami a domácnosťou. Niekedy sa nestíham najesť, niekedy spím len dve či tri hodiny. Najväčšími pomocníkmi sú pre mňa dvojičkovský kočík a šatka. Vďaka noseniu sa môžem venovať staršiemu alebo nejakej práci a mladšieho mať pri sebe. Je veľmi vnímavý a chce sa zapájať do diania.
Mamičkám v očakávaní by som poradila zohnať si pomoc. Či už jasle pre staršieho, mamku, svokru, opatrovateľku, pani do domácnosti, donášku jedla, s dvomi drobcami sa im zíde každá ruka navyše. Nemyslím, že by sme zažívali náročné situácie. Skôr také „detské“ situácie. Riešim ich intuitívne, moderne by sme povedali Montessori, a snažím sa, aby boli obaja čo najspokojnejší, hoci musia robiť kompromisy, ako všetci súrodenci. Napríklad keď starší chce, aby som mu postavila autodráhu presne v tej chvíli, keď začnem dojčiť. Alebo aký postup zvoliť, keď sa pokakali obaja naraz? Ideálne bolo, keď po 5. mesiacoch, konečne zaspali na obed obaja a vydržalo im to až 15 minút. Stihla som konečne zjesť teplý obed.
Chalani sa veľmi podobajú. Najvtipnejšie bolo, keď sa ma lekárka na poradni spýtala, či by sme nechceli mať aj tretie dieťa, lebo je zvedavá, či by sa všetci na seba podobali.“
Mám štyri deti... A som šťastná!
Syn nemal ani rok, keď sme zistili, že čakáme dvojičky
Trochu náročnejšie to mala Maruška, ktorej rodinka sa rozrástla neplánovane dokonca o dvojičky:
„Keď mal náš prvý syn Dávid 11 mesiacov, zistila som, že som tehotná. V podstate som si priala mať druhé dieťaťa krátko po prvom, asi vďaka sladkej nevedomosti, čo malý vekový rozdiel obnáša. „Aby sa mohli spolu zahrať a boli parťáci“, hovorila som si. Keď som však v 10. týždni tehotenstva odchádzala od gynekológa, nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. Čakali sme dvojičky! Všetky emócie sa vo mne bili, radosť a strach, ako to zvládneme zároveň. Manželovi som ukázala ultrazvukovú fotku s dvoma „fazuľkami“ a rozplakala som sa. On ma ale veľmi povzbudil, že Pán Boh vie prečo nám ich dal a že to s Božou pomocou zvládneme. Upokojilo ma to.
Veľmi nám zo začiatku pomohli najmä manželovi rodičia, ktorí nám ponúkli, aby sme prvé mesiace, keď sa dvojičky narodia, bývali u nich v dome. Súhlasili sme a prvý rok a pol nám naozaj neskutočne pomohli. Samozrejme, veľa mi pomáhal vo všetkých veciach okolo detí aj môj manžel, ktorý je úžasný otec. Asi najnáročnejšie bolo dojčenie, keďže dvojky mali iné režimy a väčšinou som ich dojčila samostatne, zaberalo mi to veľmi veľa času. Keď spali v kočíku, mohla som sa zase venovať najstaršiemu. Keby som mohla vrátiť čas, asi by som sa viac snažila venovať najstaršiemu. To je asi jediná vec, ktorú teraz ľutujem.
Ale myslím si, že na príchod dvojičiek alebo druhého bábätka krátko po prvom sa človek len ťažko dokáže pripraviť. Možno skôr len nastaviť myseľ. Ja som si už v tehotenstve povedala, že chcem toto obdobie prijať úplne so všetkým (nevyspatím, žiadnym sociálnym životom...) a viem, že to znamená, že možno aj celý rok nikam sama nepôjdem. A tak to aj bolo.
A keď sa tak spätne pozriem, asi sme v tom čase s manželom vyzerali ako zombíci a príležitostí na budovanie nášho vzťahu bolo pramálo. Ale stálo to za to a od roka to stále ide iba k lepšiemu. Dnes sa naše deti sami vyhrajú (dvojky majú teraz 4 roky a Dávid 5,5), sú super partia, nenudia sa a ja som veľmi rada, že ich mám takto pokope.“
