Z denníka vyčerpanej matky

Z denníka vyčerpanej matky
27.6.2019 v kategórii Mama, autor Alexandra Okálová, foto: istockphoto.com

„Maminkaaa, maminkaaa!!!“ ...ozýva sa z obývačky, kde môj syn sedí na nočníku.

Prosím, nieee! Už zasaaa? Veď len pred sekundou som od neho odišla, vrátila sa a opäť na chvíľu odišla a zakaždým som počula: Maminkaaaaa!!! Ja tú večeru v živote nedovarím??? A nikdy tu nebude poriadok. Nikdy...

Strih.

Je 22.00 hodín a ja konečne potichu prenášam dieťa z našej manželskej postele do jeho postieľky a zatváram dvere s vidinou krásne vychladeného pohára Aperol Spritzu. Ako inak, som na smrť unavená. (Kedy som nebola, povedzme si otvorene. Ale to som jednoducho ja – večne nespokojná, ufrflaná osoba. ) A to som si navrávala, že dnes sa „hecnem“ a keď dieťa o pol deviatej zaspí, zotriem aspoň dlážky a vyčistím WC. O pol deviatej, hej? Cha! No nič...

Máme obdobie "Maminkááááááá"

Aby sme si to zhrnuli, začalo sa u nás obdobie „maminkaaaaa!“ A to som si myslela, že môj syn bude tá jedna jediná výnimka na svete a maminkovanie preskočí. Aj ma to niekedy zamrzelo, keď som videla tie matky, ako sa na nich ratolesti vešali na ihrisku a moje dieťa nič. Totálny salámista.

Ešte donedávna som naozaj mohla odísť aj z ihriska a môj chlapček si to ani nevšimol. „Joooj, buď rada! Čo by som za to dala, keby som mala chvíľku pre seba! Ale ony na mne visia nonstop,“ vravievali mi kamošky, keď som si povzdychla, že ako na mňa to moje dieťa kašle. Moje tajné túžby boli vyslyšané. A zdá sa, že možno až príliš. 

Visí na mne celý deň

Toto dieťa od momentu, čo sa zobudí, ma nemôže stratiť z dohľadu, inak nasleduje veľký plač a krik: „maminkaaaaa!“ Vetu: daj mi ruku alebo daj mi prštek, počúvam tak stotisíckrát za deň.

Takže neurobím absolútne nič a na konci dňa mám oblečenie aj ruky vyťahané ako orangutan. A zvyšok času sa nosíme na rukách alebo utierame slzičky, lebo dieťa plače aj pri jemnom nevinnom pádiku na koberec, pretože veď prečo nevyužiť situáciu na ňuňkanie sa s maminkou, nie?

Akí sú tí sopľoši prešpekulovaní, to by jeden neveril. (Ja viem, múdre knihy vravia, že také malé decká ešte nevedia špekulovať. „Aleeee, nikdy nevíííš,“ ako ja vravím.) No a, samozrejme, že si to odnáša aj moja telesná schránka. Nuž, nie som ja už tá jará dvadsiatka... Flector a Ibalgin masť sú už nejeden deň mojimi kamošmi, a ešte pár mesiacov si budeme svorne spolunažívať. Tak toto máme teraz doma. Juhuhúúú! 

No a tu prichádza pointa... A teraz všetky, čo im tieto mamareči lezú na nervy a dostali ste sa až sem, chytro prevráťte list! LEBO neexistuje nič krajšie!!! Je to podobný pocit, ako keď som sa po prvýkrát zamilovala a podchvíľou som sa pristihla, že sa na neznámych ľudí na ulici usmievam ako lečo.

 

No ale...je niečo úžasnejšie, ako dieťa?

Totálne sa roztápam! Moja, inak celkom tvrdá duša, je vláčna ako našľahané žĺtky s cukrom. Cítim tú jeho obrovskú oddanú lásku, ako ma potrebuje, a aj keď ma to miestami otravuje, vždy nakoniec podľahnem, nech dostanem aj skoliózu, je mi to jedno.

Tie jeho oči visiace na mne... Maminkaaaa... A najmilšie je, keď mi ten voňavý prcek v polospánku povie pri prenášaní do postieľky svojím sladkým pološeptom: maminka... Už ani o sebe nevie... TO je také rozkošné.

Si ho musím nahrať, aby som si to mohla púšťať, keď už to nebude... A vôbec, kašlem aj na celý ordnung. Radšej nech je to tu ako po výbuchu, stojí mi to za tieto chvíle. Ach. Aj mi slza vyhŕkla. Neutriem ju, nechám tak... Je to krásne, ako to je. Len toľko som chcela!