Čo som mala vedieť predtým, ako som sa stala mamou
Sedím v kuchyni, počúvam, ako sa sušička konečne zastavila, ale ešte chvíľku si doprajem, kým vypijem kávu. Premýšľam nad tým, čo všetko ma tento rok naučil. Bol ako rýchlokurz nepoznaných výziev môjho života.
Stala som sa mamou. Nebolo to jednoduché, zmena, ktorú nám bábätko prinieslo do života, zatriasla našimi životmi. Uvedomila som si, že keby som vedela pár vecí, ktoré sú mi už teraz jasné, bolo by to jednoduchšie.
Mama na materskej: Konečne pondelok!
Čo som mala vedieť predtým, ako som sa stala mamou
Aj toto prejde.
Táto jednoduchá myšlienka by ma držala nad vodou v náročných chvíľach. Nekonečné noci, plač, ktorému som nerozumela, a momenty úplnej bezmocnosti, keď som túžila aspoň na pár minút zatvoriť oči. Myslela som si, že toto nedám, že nebudem mať rada dieťatko, ktoré ma svojou nespavosťou a večným hladom privádza na pokraj síl. Pamätám si, ako sme mali celá rodina virózu a ja som sa po štyroch s horúčkou premiestňovala do kuchyne po mlieko, lebo som sa nevládala ani postaviť. Tak som vtedy plakala.
Keď sa na pozerám späť, tieto náročné chvíle ma naučili trpezlivosti a vydolovali zo mňa nekonečný súcit a silu. Len mamy dokážu nespať celú noc a ráno objať bábätko s takou láskou, akoby ho nevideli týždeň.
Deti sú odolné.
Počas prvých mesiacov s bábätkom som bola prehnane opatrná, bála som sa každého plaču, nepokoja, štípancov, chorôb a neskôr pádu či pošmyknutia. Ale deti rastú, učia sa cez vlastné skúsenosti. Postupne som pochopila, že moja dcéra je oveľa odolnejšia, než som si myslela. Aj čo sa týka zvládania chorôb, aj mojej nervozity :)
Ako sa učila chodiť, padala, ale vždy sa nemotorne postavila a skúsila to znova. S trochou priestoru, ktorý im dáme ako rodičia, sa deti môžu naučiť veľa samy. A aj to potrebujú.
Dieťa potrebuje vo svojom živote niekoho, kto mu verí
Robte to, čo je pre vás najlepšie.
Keď som bola tehotná a tiež keď sa nám narodilo bábätko, dostávala som kopu rád od každého. Najprv som počúvala, čítala a veľa skúšala, ale nakoniec som si uvedomila, že musím robiť to, čo cítime s manželom, že je najlepšie pre našu rodinu. Či už to bolo rozhodnutie kŕmiť fľaškou namiesto dojčenia alebo zvolenie konkrétneho spôsobu uspávania, dôležité bolo nájsť to, čo nám fungovalo a čo nám pomáhalo cítiť sa ako dobrí rodičia. Toto dnes už viem. Moje dieťa, moja rodina, moja cesta.
Deti niekedy plačú len tak.
Jedna z vecí, ktoré som sa musela naučiť, je, že niekedy deti plačú a nie je to nič, čo by som mohla "opraviť". Môj manžel a ja sme skúsili všetko možné - prebaľovanie, uspávanie, spievanie, nosenie na rukách. Niekedy však stačilo len byť s dcérkou a ponúknuť jej útechu svojou prítomnosťou. Naučila som sa prijímať, že nie všetko musí mať riešenie a že byť tam pre dcéru je niekedy viac než dosť. A niekedy je to to jediné, čo pre ňu môžem urobiť. Platí to doteraz.
Ako mamy sme síce nedokonalé, ale s každým dňom sa učíme a nachádzame svoju cestu. Každá z nás má svoju.