Čo sa má a čo sa nemá? VERTE svojmu rozhodnutiu!
Koľkokrát sa vám stalo, že vedecké výskumy, rady renomovaných odborníkov na výchovu a starostlivosť o najmenších hovorili jedno, a vaše srdce druhé?
Nechceme vás „navádzať na zlé“, len vám povedať, že je občas fajn, ak veríte sami sebe a nie tomu, čo hovoria štatistiky, tabuľky, odporúčania. Aj keď sú podporené množstvom výskumov. Niekedy vám, skrátka, dieťatko samo ukáže, že to treba urobiť inak. A nemusí to byť nesprávne!
Palec hore pre Beckhama!
Známy exfutbalista David Beckham je milujúcim otcom troch synov a malej slečny Harper. A práve tá nedávno napĺňala stránky bulvárnej tlače v zahraničí. No tentokrát to neboli jej outfity, čo sa objavilo v hľadáčiku celebritných novinárov.
Išlo o cumlík, ktorého sa dievčatko nechcelo vzdať. Po ulici sa prechádzalo nastajlované, ale s ozdobou v puse. A to dalo podnet na sériu článkov, v ktorých sa autori zamýšľali nad tým, prečo Beckhamovci problém neriešia – veď mať cumlík v tomto veku neodporúčajú ani psychológovia – kvôli horšiemu rozvoju reči, ani zubní lekári, pretože podporuje vznik predkusu.
Nuž, majú pravdu, to sa musí nechať. Ale, je tu to ale, na ktoré upozornil milujúci rodič, tatko David. Jedného dňa si povedal dosť a niekoľkými vetami všetkým vytrel zrak. Na svoj Instagram totiž napísal:
„Každý, kto má deti vie, že ak sa necítia dobre, alebo majú horúčku, urobí čokoľvek, len aby im bolo lepšie. A pre väčšinu je to práve cumlík, čo im pomôže. Takže vy, ktorí píšete o deťoch iných ľudí, najskôr sa zamyslite, či vôbec máte právo súdiť rodičovské zručnosti niekoho iného, keď nepoznáte všetky okolnosti!“
Moje deti nie sú tabuľkové. NO a čo!
Skúsenosť z redakcie
O láske dieťaťa k cumlíku vie svoje aj naša šéfredaktorka, Gabriela Zelinková:
„Môj mladší syn bol cumlíkový závislák. Keď nerozprával, nejedol či nesmial sa na plné ústa, mal ich zapchaté cumľom. Keď išiel spať, nielenže mal cumeľ v puse, ale desať ďalších porozkladaných po vankúšiku. V polospánku si ich občas vymieňal, ale hneď, ako zaspal, okamžite vypľul. Keď sa však zobudil, boli poruke ďalšie náhrady a mal ich v pusinke skôr, ako začal plakať. Dokonca aj do škôlky začal chodiť s cumľom. Ale iba po vonkajšie dvere. Tesne pred nimi (ani o centimeter skôr) ho vložil do vrecka, uložil v šatni a občas tajne chodieval pohladkať či aspoň pozrieť, či ho tam stále čaká.
Tesne za dverami škôlky ho mal celý šťastný opäť tam, kde mal, podľa neho, správne byť. Dnes sa na tom spolu smejeme. Nikdy sme nemali problém ani s dojčením, a zúbky má rovné a bez jediného kazu. Takže – ako v mnohých veciach, deti i výchova sú veľmi individuálne a teória s praxou sa niekedy nezhodujú .“
Plienkujeme – no a čo?!
Štatisticky by dieťa okolo dvoch rokov malo zvládnuť odplienkovanie. O tom, že sa svet nezrúti, ak má drobec plienky aj o čosi dlhšie, nás presvedčila naša čitateľka Majka. Jej syn mal, skrátka, svoj vlastný názor na vec.
„Náš Majko je šikovné dieťa, má 3 a pol roka, je ukecaný, rozpráva takmer bez chýb, rád argumentuje, ako taký malý „rozumbrada“! Aj motoricky je popredu, takže nám je všetkým záhadou, prečo sa nevzdáva plienok. Keď potrebuje, tak sa na toaletu vypýta, dokonca bola situácia, že plienky nechcel (mali ísť na výlet s kamarátmi a chcel byť ako všetci ostatní), ale v noci a cez víkendy sa ich ani za nič nevzdá. Nočné plienkovanie ešte beriem, ale prečo cez deň?
Snažila som sa ho motivovať prostredníctvom rôznych rozprávok, vymyslených príbehov, ale nezabralo. Raz mi na jeden z nich po vypočutí povedal: „Maminka, ale ja aj tak budem mať plienky, dobre?“ A bola som vybavená... Skrátka, asi ešte neprišiel jeho čas. Dokonca aj naša pediatrička nad tým mávla rukou. Vraj, ak s tým nemajú v škôlke problém a inak je všetko v poriadku, dáme mu ešte trochu času. Tak uvidíme. Dúfam, že to bude čoskoro.“
Malá nočná sova
Možno ste na vlastnej koži zažili, ako sa na vás iní rodičia dívajú cez prsty, pretože vaše bábätko je malý „nespavček“. Áno, malo by sa pokojne voziť v kočíku a oddychovať, malo by krásne spinkať vo svojej prenádhernej postieľke s baldachýnom. Po kúpeli ho vymasírujete, hovoríte takmer pošepky a dúfate, že len čo si dá svoju dávku mliečka, zaspí.
No ono má svoju hlavu a ešte stále dosť energie! Veľmi ťažko sa iným vysvetľuje, že je tak jednoducho nastavené... Presne ako malá Zojka.
„Naša 10-mesačná Zojka je ako zajačik Duracel. Takmer nie je možné ju unaviť. Ja už nevládzem, chce sa mi plakať od únavy, ale náš drobec si fičí. Bez problémov s nami v noci funguje. Periférne vníma mnohé seriály, detektívky, romantické filmy, ktoré bežia v televízii. Viem, že by sa to nemalo. Ale keď už sme veľmi vyčerpaní, robíme aj takéto kompromisy... Pokoj a ticho na ňu totiž absolútne neplatia. Občas je náročné ľuďom vysvetľovať, že naša malá poobede naozaj spí maximálne pol hodinku a jej nočná hodina spánku je 23.00 i vyššie. Aspoň rána tak máme trošku dlhšie. Som z toho zúfalá, ale musím sa zmieriť s tým, že máme malého nespavca.
S pevnejším režimom začneme o trošku neskôr... Koniec-koncov, ja som tiež skôr nočná sova, takže čo chcem, však?“ S úsmevom dodáva unavená mama Katarína.
Žena doma: O makovom odvare
Do „ohrádky“ ani na krok!
Mnohí odborníci neodporúčajú ani pobyt detičiek v ohrádkach. Napokon, ani mnohé mamy im neholdujú, pretože prirodzene cítia to, na čo upozorňujú aj odborníci. Ohrádka môže byť nebezpečná – ak by ju dieťa prevrhlo. Zároveň sa v nej môže cítiť izolovane, a to platí najmä v prípadoch, ak to rodičia preháňajú a nechajú v nej dieťa pridlho.
„Ak by som sa týmto chcela riadiť do bodky, tak sa od svojej dcéry nikam nepohnem. Lenže ja som na ňu sama a občas potrebujem, aby ostala v ohrádke. Keďže som vdova – samoživiteľka, pracujem z domu a hoci sa snažím pracovať po večeroch, alebo keď dcérka spí, občas musím ísť okamžite k počítaču a situáciu vyriešiť, no nemôžem dcérku nechať bez dozoru...
Skrátka, sú tisíce drobných životných situácií, keď som rada, že ohrádku mám. Avšak, nikdy v nej Simonku nenechávam pridlho. Kúpila som veľmi pevnú, aby sa nestalo, že by sa prevrhla. Keď ku mne prišli kolegyne na návštevu, skoro omdleli, keď uvideli ohrádku. Vraj sa to dnes už nemá, či bláznim – veľa rečí mala, samozrejme, tá, ktorá ani dieťa nemá. Ja viem, že to nie je ideálne, ale povedzte mi, ako si má osamelá matka pomôcť?“ Dáva rečnícku otázku Zuzana, mama 1 a polročnej Marianky.
Záver
Iste je ešte veľa ďalších situácií, v ktorých nám deti dávajú jasne najavo svoju osobnosť a popierajú všetky zaužívané pravdy i pravidlá. A niekedy proti nim musíme ísť aj my – v záujme zachovania svojho duševného zdravia, či bezpečnosti, ako v Zuzaninom prípade. Dôležité však je, aby sme sa navzájom snažili pochopiť a nesúdili hneď, ak zistíme, že ten či onen svoje dieťa „nerieši“ podľa tabuliek a odporúčaní. Možno to len musia mať nastavené inak... Napokon, ak drobček prospieva, nie je dôvod znepokojovať sa.
