Moje deti nie sú tabuľkové. NO a čo!
Tým, že naše poklady neustále porovnávame a strachujeme sa, či sú v poriadku, ak nedokážu to, čo väčšina ich rovesníkov už dokáže, okrádame sa často o radosť z malých pokrokov našich vlastných detí.
Azda každá mamička to pozná. To neustále porovnávanie svojich vlastných ratolestí s inými deťmi. Aj keď si neustále hovoríme, že každé dieťa je iné a má vlastné tempo, ktorým sa vyvíja, neraz sa tomu porovnávaniu jednoducho nevyhneme.
Pokiaľ je to naše dieťatko v niečom šikovnejšie než jeho rovesníci, je to dobrý pocit. Horšie to však je v prípade, ak väčšina detí v rovnakom veku ako ten náš drobec, už vedia veci, o ktorých sa tomu nášmu „lenivcovi“ ani len nesníva.
Kedy môže bábätko už sedieť?
Môj syn za ostatnými deťmi "zaostával"
Veľmi dobre viem, o čom píšem. Môj starší – teraz už takmer 3-ročný syn si veru dával na čas, čo sa týka jeho vývinu. Pamätám si, ako snáď všetci jeho rovesníci už dávno sedeli, len Samko sa vozil v kočíku ešte stále vo vodorovnej polohe. Nechcela som ho dávať sedieť, kým to nedokázal sám, takže sme boli v okolí miernou výnimkou.
Lekárka ma našťastie upokojila, že všetko je v poriadku a že syn má čas. Že stačí, ak bude sedieť okolo ôsmeho mesiaca, takže si vôbec nemám robiť starosti. A tak som bola pokojnejšia, i keď niekde v podvedomí som stále trošku porovnávala Samka s inými detičkami... Samko sa naučil sedieť práve v ôsmich mesiacoch.
Ďalší míľnik bola jeho chôdza. Kým iné detičky v našom okolí, ktoré boli zhruba v rovnakom veku ako Samko, už nejaký ten čas cupitali po vlastných, Samko si ďalej spokojne liezol a objavoval svet na štyroch. Už som však bola múdrejšia a snažila som sa vyhnúť zbytočnému stresovaniu a porovnávaniu svojho syna s inými deťmi, i keď som sa veľmi tešila na jeho prvé nesmelé krôčiky. Ani na svoje prvé narodeniny ešte samostatnú chôdzu neovládal, zato poctivo nacvičoval chodenie okolo nábytku.
Keď sa ma známi pýtali, či ešte nechodí, hovorila som, že nie a že má predsa ešte čas. Nesnažili sme sa jeho chôdzu ani „umelo podporovať“, takže sa u nás nevyskytovalo ani chodítko (už vtedy sa neodporúčali) a naviac v našom malom byte som si ďalší takýto „artikel“ nevedela predstaviť.
Malo to aj svoje výhody – kým ostatné mamičky svojich drobcov neustále naháňali, dávali pozor, aby si pri neistej chôdzi neublížili, ja som si ešte chvíľku užívala synovu „statickosť“, takže som sa menej narobila (to berte, prosím, s rezervou).
Ortopéd radí: prvé kroky v správnych topánočkách
Chodiť začal ako 14. mesačný
Samko začal chodiť presne na deň detí, teda prvého júna, vo veku 14 mesiacov. Doteraz mám pred očami ten obraz synčeka, ako neistými krôčikmi prvýkrát bez držania prešiel celú miestnosť. Bol to krásny okamih a ja som bola na svojho synčeka taká hrdá! Čo na tom, že začal chodiť o niečo neskôr než jeho rovnako starí kamaráti. On si vybral na svoje prvé kroky iný čas a vykročil, keď bol on sám na to pripravený.
Ostatné veci som už brala s čoraz väčšou rezervou – že iné detičky už rozprávajú, že poznajú riekanky, či dokonca spievajú pesničky, bolo mi to jedno. Snažila som sa Samkovi venovať, ako som vedela a najmä, verila som, že on vie, kedy je ten správny čas na prvé slovíčka a všetky ostatné „prvotiny“.
Pri druhom dieťati už nestresujem, reps. stresujem menej
Teraz, keď máme ďalšie dieťatko, som už v mnohých ohľadoch „ostrieľanejšia“, takže to porovnávanie už takmer neriešim. Samko bol z tých pohodlnejších detičiek, ktoré si jednoducho dávali vo všetkom na čas a nikam sa neponáhľali a jeho sestrička sa rovnako v otázkach vývinu nejak „netrhá“. I keď som sa určitý čas bála, či je predsa len všetko v poriadku, vzhľadom na to, že je sledovaná na detskej neurológii. Našťastie, zo zdravotného hľadiska je dcérka v poriadku a sama si určuje vlastné tempo vývinu.
Nesnažím sa opäť nič umelo urýchľovať (chodítko nemáme ani teraz?). Dcérka má deväť mesiacov a len pred pár dňami sa začala plaziť, sedí a džavoce, zaujíma sa o všetko okolo seba, vie ukázať, aká bude veľká a občas dá aj „pá-pá“ ? Viem, že mnohí jej rovesníci už majú za sebou aj prvé nesmelé kroky, štvornožkujú ostošesť a vedia aj iné veci, čo Natálka ešte nedokáže. No viem aj to, že moje deti sú jednoducho jedinečné.
Mamy, neporovnávajme. Naše deti sú úžasné také, aké sú
Beriem každý, hoci naoko len maličký pokrok, ktorý urobia – či Samko alebo Natálka – ako veľký dar a som na moje deti nesmierne hrdá. Sú krásne a šikovné a celkom iné než ostatné detičky.
Tým, že naše poklady neustále porovnávame a strachujeme sa, či sú v poriadku, ak nedokážu to, čo väčšina ich rovesníkov už dokáže, okrádame sa často o radosť z malých pokrokov našich vlastných detí. Ja sa teda už snažím akémukoľvek porovnávaniu vyhýbať a vlastne už ani nemám „potrebu“ svoje deti porovnávať. Užívam si tie dve nádherné stvorenia naplno!
