10 vecí, ktoré na internete nenávidím
Trápi ma pohľad na ľudí neustále „čumiacich“ do škatuliek. Na deti, ktoré sa prestali vonku hrať, chodiť na rande a stretávať sa. Na dôchodcov, ktorí sa cítia byť s ostatnými v spojení prevažne tým, že hodiny hľadajú dno sociálnych sietí.
Internet prišiel do našich životov akoby z jedného dňa na druhý. Pamätám si, ako som ešte ako dieťa prvýkrát otvorila prehliadač a požiadala „džina vo fľaši“ o vyhľadanie najväčších miest na svete. Fascinoval ma pohľad na zoznam vysvietených podčiarknutých odpovedí, ktoré sa zjavili priam galaktickou rýchlosťou. Niekoľkokrát som sa opýtala vedľa sediaceho spolužiaka, či je „TO“ naozaj zadarmo. Bola som si istá, že niečo tak fascinujúce predsa „zadarmo“ byť nemôže.
Z online priestoru späť k čítaniu
Je internet zadarmo?
Nebola som ďaleko od pravdy. Skúsení marketéri vedia, že ak vám je ponúkané niečo, za čo nedávate žiadne peniaze, znamená to, že v skutočnosti ste „produktom“ vy. Obrovské zisky technologických spoločností však nie sú to, čo by ma trápilo najviac. Trápi ma pohľad na ľudí neustále „čumiacich“ do škatuliek. Na deti, ktoré sa prestali vonku hrať, chodiť na rande a stretávať sa. Na dôchodcov, ktorí sa cítia byť s ostatnými v spojení prevažne tým, že hodiny hľadajú dno sociálnych sietí.
Mohla by som sa oháňať potvrdenými štatistikami, z ktorých by sme všetci svorne upadli do depresie. Chcem však iba poukázať na fakt, že aj keď je internet úžasný vynález, niekedy by som toho vypusteného „džina“ veľmi rada vrátila do fľaše. Bez opýtania si totiž vzal veľa dôležitých vecí v mojom živote. Tu sú vymenované aspoň niektoré z nich:
1. Svet bez nudy je nudným miestom
Nedávno som prechádzala popri presklenej kaviarni a zaujal ma pán, ktorý robil v dnešnej dobe veľmi zvláštnu vec. Len tak – cez to sklo – pozeral von oknom. Okrem toho nerobil vôbec nič; sledoval ľudí vonku a pravdepodobne spolu s tým aj vlastné myšlienky, ktoré mu blúdili kade-tade. Prišlo mi ľúto, že sa ja, a spolu so mnou aj väčšina dospelej populácie, neustále naháňame z jedného políčka kalendára do druhého a ak máme čo i len minútku voľna, vezmeme do rúk telefón. Treba predsa neustále kontrolovať, či nám niekto nepísal. Prečítať si o tom, kto sa s kým rozišiel a či vo svete nevypukla nová vojna. Spomínam si však na letá, ktoré som preležala na deke vedľa domu pozorujúc oblaky.
Na noci, ktoré sme s kamarátkou „predebatili“ na lavičke pod hviezdami. Na nekonečne dlhé prázdniny, cez ktoré nebolo čo robiť celé hodiny a dni... A ako je to teraz? Na pozeranie von oknom už nemá čas nik. Veď v tej škatuľke sa predsa niečo zaujímavé deje neustále.
2. Bavilo ma byť v niečom „naj“
Odkedy si pamätám, bola som vždy šedý priemer. Nikdy som v ničom veľmi nevynikala a celoživotne ma to hnevalo. O to cennejšie bolo pre mňa získanie medaily zo školských plaveckých pretekov alebo upletenie dlhého šálu na dvoch drievkach s nabitými klincami. Vtedy som sa cítila výnimočne! Dnes o tento pocit výnimočnosti vďaka internetu prichádzame. Ak vás baví piecť torty a chvália vás všetci susedia, stačí otvoriť internet a zistíte, že existuje minimálne 100 000 pekárok na vašej úrovni a o milión viac o level lepších. Áno – ak to pojmeme ako výzvu, je to fajn. Kedysi však bolo oveľa viac tých „najlepších“. Hoc to bol iba lokálny víťaz v pití piva alebo hraní šachu.
Stratili sme šancu byť výnimoční. A čo je ešte väčšia škoda, presunuli sme výnimočnosť do porovnávania sa v online priestore.
3. S internetom nikdy nie sme sami
Psychológovia zadefinovali novú poruchu, ktorou trpí čoraz viac (predovšetkým mladých) ľudí. Ide o tzv. FOMO: strach a úzkosť z toho, že niečo na sociálnych sieťach zmeškajú a prídu o nejaké informácie. Ja mám, naopak, veľmi často pocit, že mi z prijímaných informácií doslova praskne hlava. Mohlo by sa to volať napr. úzkosť z prečítania ďalšej whatsappky o rušivom správaní môjho syna na hodine angličtiny. Alebo strach z nezaslania 15 eur za školský výlet (v 120 príspevkoch rodičovskej skupiny sa číslo účtu naozaj veľmi ťažko hľadá). Tento strach sa prejavuje najmä v prípade, ak máte v práci ako BENEFIT telefón s dátami. Ako inak by ste mohli prijímať ďalšie a ďalšie pracovné úlohy, aj keď ste s deťmi na preliezačkách alebo na káve s kamoškou.
„Ten“ strach vás núti neustále kontrolovať aj pracovný mailbox a byť dostupná a prístupná všade a pre všetkých. Závidím ľuďom v Baťových závodoch, ktorí sa o 14.00 skutočne pípli.
4. Sen o počítači na každom stole sa stal nočnou morou
Nie náhodou som spomenula biznis svet. Ak by som mohla pozvať niekoho slávneho na obed, bol by to celkom určite Bill Gates. Zábavné by to veľmi nebolo (a platil by vlastne on), ale mala by som konečne možnosť „poďakovať“ sa mu za to, že sa z môjho (a takmer každého ľudského) povolania stalo nekonečné triedenie emailov. Samozrejme, len dovtedy, kým nás prefíkané mašinky nedobehnú v spôsobe myslenia a nebude nás treba vôbec.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, že väčšina (hoc aj vysokoškolsky vzdelanej) pracujúcej sily sedí za počítačom a triedi, odpovedá, „tabuľkuje“ a calluje? Skoro ako za pásom. Akurát, že dnes v tomto novodobom otroctve „vznešene“ sedíme a riešime karpálne tunely namiesto kŕčových žil.
5. Čo ak som iná ako „oni“
Moje, našťastie, ešte dostatočne malé deti sa ma neustále pýtajú, kedy dostanú TEN mobil, ktorý všetci okolo hladkajú ako svojho najvyšľachtenejšieho Pikaču. Mne sa na túto otázku chce odpovedať veľmi stručne: „NIKDY“. Samozrejme, táto túžba uchrániť ich od zariadenia, ktoré je všetko možné, ale určite nie iba telefón, je nesplniteľná. Raz musia vyhrať svoj vlastný boj o prívaly dopamínu, vzdorovať ataku reklám, bezbrehej zábavy a čo mi prekáža asi najviac: neustáleho porovnávania sa.
Aj napriek tomu, že diagnózy ako sebapoškodzovanie, úzkosti a depresie sa u mladistvých dnes skloňujú vo všetkých pádoch, realita je taká, že riešenia nachádzame pomaly. Mladiství si dnes vytvárajú svoj sebaobraz nielen vo svojich vlastných hlavách, ale na všetkých možných Tik Tokoch, Snapchatoch a iných anglicky nazvaných internetových tokoch, ktoré mne osobne nič nehovoria. Pre ilustráciu: ak mňa kedysi v sobotu večer nezavolali na večierok a v pondelok som sa to dozvedela, mrzelo ma to – asi tak deň. Moje deti to bude mrzieť o toľkokrát viac, o koľko viac fotiek, likov, komentov a udalostí bude k uvedenej párty vytvorených...
6. Biele miesta v živote
Z ľudí sa v zásade stali prijímatelia informácií a konzumenti. Sme takí zavalení ponukou a informáciami, že pozerať len tak do ohňa či na sviečku sa stalo luxusom. Neustále do seba niečo nasávame a prijímame (je v zásade úplne jedno, či je to film, hudobný klip, videohra alebo vyberania monteriek v eshope záhradkára). Dvomi slovami by sme tento proces mohli zaznačiť vzorcom
„Vstup „Výstup“
Tých VSTUPOV je, bohužiaľ, extrémne množstvo. Ľudia všetky podnety nestíhajú filtrovať a správne vyhodnocovať. O to horší je teda „VÝSTUP“. Nepomerne ťažšie si niečo zapamätáme. Nevieme sa plne sústrediť a kriticky myslieť. Vedeli ste napríklad, že veľa najúspešnejších spisovateľov v minulosti pochádzalo z krajín, kde „nebolo do čoho pichnúť“? Mali čas dumať nad svetom a filozofovať o živote. Svetu to prinieslo mnohé klenoty v oblasti literatúry. Inak povedané, ak chcete mať mysliace deti, stopnite im dáta.
MOBIL v detských rukách? Učme sa od Billa Gatesa!
7. Strácaš, strácaš, stále strácaš
Kedy ste sa naposledy stratili? Myslím tak naozaj, ako dieťa, ktorému sa do očí nahrnú slzy, pretože sa v obchode stratilo mame? Alebo zablúdenie, ktoré sa ako na potvoru vždy udeje neskoro večer alebo keď ste tak príšerne hladní? Predpokladám, že si neviete spomenúť. To preto, že sa to už stáva oveľa menej. Je to opäť obrovská škoda pre náš mozog, ktorému internetové mapky ukradli dennodenne množstvo neurónov.
Prestávame sa hlbšie zaoberať tým, odkiaľ vyrážame a kam ideme (a to aj v rovine filozofickej ). Ak sa občas nestratíme, prichádzame o ten blažený víťazný pocit z nájdenia sa. Aké šťastie, že sa môžeme strácať aspoň v rámci budov, keď hľadáme miestnosť na poradu (i keď, počula som o aplikácii, ktorá vyriešila už aj tento problém).
8. Bola som najmúdrejšou mamou na svete – aspoň pre moje deti
Priznávam, že otázky detí o porovnaní veľkosti Poľska a Afganistanu, veku krokodíla a rozmerov čiernej diery ma privádzajú do šialenstva. Čo je ešte horšie, k častej odpovedi „neviem“. Uvedomila som si, že na to, aby som zostala najmúdrejšou v očiach vlastných detí, som sa uchýlila k čoraz častejšiemu vyhľadávaniu správnych odpovedí na internete. Čo čert nechcel, deti z uvedenej skúsenosti usúdili, že najmúdrejšia na svete nie je mama, ale ten zázračný štvorček v jej rukách. Pocit sklamania z toho, že rodičia zďaleka nevedia všetko, nastáva teda oveľa skôr ako u predchádzajúcich generácií. Učím sa, že niekedy je lepšie nevedieť (alebo si dohľadať odpoveď „na tajňáča“ – tak ako to robili moji rodičia v knižkách po večeroch).
9. Nekonečný príbeh boja fantázie s realitou
Predstavte si nejaké miesto z vášho detstva, ktoré sa vám spája s veľmi vzácnou spomienkou. Vybavte si všetky detaily ako farby, vône, pachy a pocity k nim prislúchajúce. A teraz si predstavte, že si to miesto vyhľadáte na internete a prezriete si ho v 360° videní. Asi tušíte, kam tým mierim. To miesto je pravdepodobne celkom iné. Nemá nič spoločné s vašou spomienkou. A čo je najhoršie, obrazovka nikdy neprenesie dojmy spájajúce sa k uvedenému miestu. Sprostredkuje sa iba prchavá časť toho, čo by ste zažili, ak by ste sa tam rozhodli zájsť osobne. Podobne je to so všetkým obsahom na internete. Tvári sa, že prináša všetko. Online stretnutia, profily, videopohovory... to všetko nie je realita. Iba jej časť. Problém je, že s týmto faktom sme už prestali počítať.
10. Za všetkým hľadaj PENIAZE
Tým, že viac klikáme, „skrolujeme“, fejsbukujeme, chatujeme a vyhľadávame, sme sa nekalo dostali do hry o pozornosť. Za tú sa v Silicon Valley (ext. zdroj Silicon Valley) točia obrovské peniaze. Technologické spoločnosti zarábajú na tom, že sa viac pozeráme do obrazoviek ako do očí našich partnerov a detí. Každá videná reklama sa počíta. Ich zisky však nie sú to, čo ma trápi. Ak by ostala „koza celá“, nech sú pokojne sýte aj celé stáda vlkov zo Silicon Valley. To, o čo prichádzame naozaj, je oveľa vzácnejšia komodita ako peniaze. Je ňou ČAS. Nie hocijaký. Je to čas našich životov, ktorý sa už nevráti späť. Odpoveď na to, koľko ho chcete stráviť „akože“ a koľko v realite, už nechávam na vás.
Svet sa spolu s internetom zmenil...
Dokážeme pomocou neho degenerovať vlastný mozog, ale zároveň nájsť správnych darcov orgánov. Môžeme ušetriť množstvo drahocenného času (mimochodom, toto slovné spojenie nie je náhodné) a v sekunde ho zas nerozumne stratiť. Myslím, že sme v podobnej situácii boli v histórii ľudstva už mnohokrát. Rádioaktivita dokáže liečiť rakovinu ožarovaním aj zapríčiniť katastrofu, aká sa stala v Černobyle.
Stačí nájsť len primeranú mieru... a to je tá najťažšia úloha. Kým táto miera nie je stanovená vedcami, zákonmi a verejnými inštitúciami, skúste si internet užívať tak, aby ste mu neprepadli.