Sexuálna výchova detí? Smelo do toho!

„Mami, povedz, ako sa mi nechcelo od teba z bruška von,“  s rozžiarenými očami mi svojho času visela na perách moja dcéra (bolo to niekedy okolo jej 4. roku) s očakávaním rozprávania, ktoré bola pripravená vypočuť si už po niekoľký raz.

Išlo vlastne o výzvu, ktorá nám postupne otvárala dvierka k ďalším a ďalším záhadám a tajomstvám, týkajúcich sa stvorenia a narodenia detí. Klasické: „A kde som sa v tvojom brušku vzala?“, alebo: „A kadiaľ som sa dostala von?“, striedalo sofistikovanejšie:

„Ako sa to semienko od ocka dostalo do tvojho bruška?“, až k úvahám typu: „A kde sa u ocka vzali tie semienka?“, resp.: „Nebolelo ma to, keď som sa naroďovala?“. Nedávno spustila ďalší diel tohto dobrodružného seriálu otázkou: „Až budem veľká, kde zoženiem to vajíčko, z ktorého bude bábätko?“

Deti sú prirodzene zvedavé

Zvedavé otázky často prichádzajú celkom spontánne, bez varovania či nadväznosti, bez ohľadu na množstvo cudzích ľudí, na miesto, kde sa práve nachádzame, a samozrejme, bez akejkoľvek snahy o pootočenie hlasovým gombíkom „volume“.

Žiaria jej oči, keď sa opakovane dožaduje rozprávania o tom, ako si u mňa v brušku lebedila a nechcelo sa jej z pohodlného domčeka pod maminým srdcom na svet. A o tom sa predsa krásne rozpráva... Kde sa ale berú napríklad mladší súrodenci (a prečo sa v našej domácnosti nejaký už nevyskytuje), to je, veru, rozprávanie o poznanie zložitejšie.

Mlčanie našich rodičov na tému sexuálonej výchovy

Keď som si robila malý generačný prieskum medzi svojimi rovesníkmi (generácia 35 až 40-ročných), zistila som, že sme na tom všetci dosť podobne: naši rodičia sa „o tom“ s nami nebavili. V 80. rokoch minulého storočia, keď neexistoval internet, sme sa všetko podstatné dozvedali od poučenejších spolužiakov, alebo od starších súrodencov a kamarátov, a všetci sme sa tešili, keď konečne dostaneme učebnicu prírodopisu pre 7. triedu.

Obsahovala totiž kapitolu o pohlavných mužských a ženských znakoch a o rozmnožovaní. Slová ako vagína, penis, sex, menštruácia, antikoncepcia a pod. sa nahlas nevyslovovali. Téma ľudskej sexuality predstavovala čosi tajomné, o čom sa nehovorí, v podstate niesla nádych niečoho zakázaného, až nemravného, jednoducho táto téma bola tabu.

Prečítajte si: Ako sa zhovárať o chúlostivých veciach

(Je to teda vlastne až čudné, že sa nám podarilo viac-menej bez väčších duševných tráum – založiť si rodiny a dostať sa až k bodu, kedy premýšľame, ako sa o rôznych „problémových“ témach rozprávať so svojimi deťmi.)

Je nad slnko jasnejšie, že prístup „...mlčať zlato“ je v tomto prípade absolútne nevhodný, nezdravý, až vyložene zlý. A práve preto, že sme ho vo väčšine zažili, môže nám, súčasným rodičom, slúžiť ako totálne odstrašujúci.

S deťmi je potrebné hovoriť o všetkom, čo ich zaujíma a čo by ich zaujímať mohlo, okrem iného si tak budujú k nám dôveru, vedia, že sa nás môžu na čokoľvek spýtať a my sa k nim neobrátime chrbtom, ani im nevynadáme za „nevhodné“ otázky. Podstatné na takej dôvere k nám je aj to, že naše ratolesti potom nemajú potrebu zháňať si v školskom veku informácie inde. 

Deti nás kopírujú vo všetkých sférach života

Deti nežijú vo vzduchoprázdne. Že sú najzreteľnejšie vychovávané vzorom, a teda tým, ako sa k nim a k sebe navzájom správajú dospelí, a to najmä v rodinnom prostredí – platí aj pre oblasť intímneho života.

Ocko dal mamičke pusu, mama ocka pohladila a usmiala sa naňho... a nakoniec aj samotné bábätko je láskyplne rodičmi hladené, bozkávané od chvíle, keď sa narodí. Dieťa vníma, ako sa k sebe „jeho“ veľkí ľudia správajú v šťastných chvíľach, aj v dobe nepohody – tieto vzory od nich preberá a raz budú formovať jeho vlastné správanie.

V rodine poznáva, že existuje mužský a ženský svet, teda otcovský a materský prístup. A sú to práve rodičia, ktorí ho učia pomenovávať veci a javy, teda aj intímne partie ľudského tela. Že mama má prsia, to vie každé dojča dávno predtým, než sa naučí slovo prsia používať, pre bábätká totiž mama = prsia.

A čo má otec? – pohľadom sa nás pýta batoľa, keď zvedavým prstíkom ukazuje na penis. S tým, ako dieťa postupne poznáva svet, začína samozrejme vnímať i svoje telo a aj to, ako vyzerajú telá ostatných ľudí, čím sa vlastne ľudia od seba odlišujú.

Prečítajte si: Deti sú zrkadlo. Bohužiaľ alebo našťastie?

Sexuálna výchova je prirodzeneou súčasťou rodičovskej výchovy

Sexuálna výchova v širšom zmysle slova vlastne nikde nezačína, pretože je súčasťou rodičovskej výchovy v podstate od narodenia dieťaťa, bez toho, aby dospelí o tom vedome premýšľali.

S najväčšou pravdepodobnosťou však príde aj obdobie, keď o tom premýšľať budeme musieť: zvedavé dieťa sa začne pýtať na to, čo ho zaujíma, začne si všímať rozdiely medzi chlapcami a dievčatami, prípadne sa v určitom vývojom období s kamarátkou či kamarátom opačného pohlavia bude chcieť hrať „na doktora“ (čo nastáva zvyčajne vo veku 3-6 rokov). Kedykoľvek počas obdobia vývoja dieťaťa sa môžeme stretnúť aj s detskou masturbáciou. A je len na nás, rodičoch, ako na to všetko budeme pripravení. 

Prečítajte si: Hry na doktora – problém?

Intímne partie tela treba označovať priamo

Odborníci zdôrazňujú, že v rámci sexuálnej výchovy detí by rodičia mali nazývať všetko priamo, čo sa v prvom rade týka označenia intímnych partií tela. Súčasťou často citovanej knihy Ondreja Trojana „O bocianoch, vranách a deťoch (Ondřej Trojan: O čápech, vránách a dětech, vyd. Grada, 2005) je táto pasáž, ktorá na internete vyvoláva vzrušené diskusie:

„…penis je penis, alebo pohlavný úd, v žiadnom prípade nie „pindík“, a pošva je pošva, čo je však tá časť pohlavného ústrojenstva, ktorú nie je vidieť. Správny názov (prebraný z latinčiny) pre to, čo na dievčati vidíme, je „vulva“.

Nie je to nejaké pekné slovo, naša reč je v spisovnej terminológii chudobná a nie vždy znie zvukomalebne. Máme však veľa synoným, ktoré nie sú vyslovene vulgárne a predsa presnejšie, ako napríklad výraz „tam dolu“.

Veľa slov je aj krásnych a romantických. Pokiaľ rodičia používajú nepresné názvy sexuálnych častí tela, vysielajú signál, že sú tieto partie nejako čudné, alebo že s nimi nie je niečo v poriadku, poprípade že by sa o nich nemalo hovoriť.

Deti sú potom často v rozpakoch a za svoje genitálie sa hanbia. Veľa štúdií preukázalo dôležitosť poučenia detí o správnych názvoch sexuálnych častí tela. Okrem propagácie pozitívneho sexuálneho postoja môže byť presná terminológia po čase veľmi dôležitá.

Napríklad, keď sa dieťa pokúša popísať zranenie, alebo sexuálne zneužitie, malo by byť vybavené oveľa precíznejším jazykom, ako len výrazmi typu „tam dolu“...“

Buďme poučenými rodičmi, ktorí vedia presné a správne názvy pohlavných ženských a mužských orgánov. Keď príde čas, určite svojich potomkov nepresviedčajme o tom, že jediný správny názov pre „to dole“ je šuška, alebo gašparko.

Pri najmenších deťoch si so zvukomalebnými pomenovaniami vystačíme, ale je dobré mať na zreteli, že ide o naše rodinné názvoslovie – a tento fakt treba deťom vysvetliť. Určite nie je na škodu, napríklad pri trojročnom dieťati dodať: „My hovoríme u nás doma pipiška, ale správny výraz je vulva.“

(Pokiaľ slovo „vulva“ nie ste schopní vysloviť, snáď odborníci prepáčia, ale s „vagínou“ tiež neurobíte chybu.) Dieťa potom pravdepodobne nebude mať neskôr (napríklad v materskej škole) problém s tým, že iné deti majú pinďúrika či fifinku – bude vedieť, že pre rovnakú vec (oblasť ľudského tela) môžu existovať rozličné názvy.

Veď aj u nich doma tomu tak je. A dokonca bude vedieť aj správne pomenovanie, čím určite prekvapí nejedného dospelého. (Len tak mimochodom: kto z vás by pred prečítaním vyššie uvedeného názvoslovia použil slovo „vulva“?)

Malé deti nedokážu rozlišovať vhodné a nevhodné otázky

Chcú vedieť odpovede na všetko, čo ich zaujíma, pýtajú sa, kedykoľvek im otázka napadne. Ak vás potom dieťa zaskočí nejakou zvedavou otázkou napríklad v preplnenej električke, či v rade pri pokladni, nie je potrebné naňho syčať „Pssst, to nesmieš hovoriť pred ľuďmi!“, no nevyplatí sa ani jeho zvedavosť ignorovať.

Stačí napríklad povedať: „To som rada, že ťa to zaujíma. Porozprávame sa o tom, keď vystúpime (vyjdeme z obchodu), alebo večer doma.“ Tiež môžete jeho pozornosť obrátiť inde. Určite sa ale neskôr, v súkromí, k téme vráťte a rozprávajte sa s dieťaťom o tom, čo ho zaujíma.

V každom prípade je dôležité vytvoriť v rodine otvorený priestor, v ktorom sa nikto nebojí hovoriť o chúlostivých témach, dieťa by malo vedieť, že za žiadnu jeho otázku sa naň nikto nebude hnevať. Načúvajte svojmu potomkovi pozorne a trpezlivo – je to preňho dôležité. 

Nehanbí sa. Pomenúva veci priamo

Hovoriť s deťmi o intímnych veciach nie je niekedy vôbec jednoduché. Výborným pomocníkom môže byť nejaká knižka o ľudskom tele (na našom trhu nájdete aj detské encyklopédie pre najmenších), alebo o tom, ako deti prichádzajú na svet, ktorá okrem iného môže byť aj dobrým pomocníkom pri prekonávaní rodičovského ostychu.

Pokiaľ máte problém niektoré slová vysloviť nahlas (vagína, vulva, penis, klitoris, atď.), vyskúšajte si to napríklad pred zrkadlom, alebo pred partnerom. Keď sa nebudete brať zasa až tak vážne a vezmete vlastnú samovýučbu s humorom, určite nebudete mať potom problém hovoriť s deťmi o čomkoľvek.

A ešte niečo dôležité: bocianov a vrany nechajte autorom bájok, nepoužívajte ich ako „nosičov bábätiek“ ani pri zvedavcoch v najútlejšom veku. Buďte k dieťaťu úprimní. Keď sa dozvie pravdu inde, ako potom bude môcť veriť vám, svojim rodičom, keď mu vykladáte také nezmysly?

Aj s malým dieťaťom môžete hovoriť priamo

Ide len o vhodne zvolené slová a množstvo informácií. Je jasné, že trojročnému dieťaťu nebudete podrobne popisovať, ako funguje proces rozmnožovania, a desaťročnému zasa nebudete tvrdiť, že má „pinďúrika“.

Opäť vám môžu byť pomocníkom knihy – či už napríklad kniha o materstve, kde je popísaný prenatálny vývoj dieťaťa a pôrod, alebo nejaká iná kniha, určená deťom. Hovorte s potomkom „jeho rečou“, teda adekvátne k jeho veku a vyspelosti.

Vždy si najprv ujasnite, na čo sa vás dieťa vlastne pýta, a danú záležitosť preberajte, len pokiaľ má o ňu v tú chvíľu záujem. Aj tu platí: menej je niekedy viac. Po čase sa môžete k téme sami vrátiť – spýtať sa dieťaťa, čo si z vášho rozprávania pamätá, poprípade nadviazať ďalšími informáciami.

Kedy je správna doba na sexuálnu výchovu?

Máme jednoduchú odpoveď: Nikdy. U každého dieťaťa je to iné. Niektoré deti sa samy prirodzene zaujímajú o odlišnosti druhého pohlavia a svoje pohlavné znaky už vo veku batoľaťa, neskôr sa prirodzene začnú aj pýtať, no niektoré to vôbec ani nenapadne.

Faktom je, že deti sa dnes príliš skoro stretávajú s rôznymi informáciami, ktorým ešte nemôžu rozumieť, ale môžu už o nich vedieť. Menšie deti sú navyše v komunikácii s rodičmi otvorené a bezprostredné, je to mama a otec, u koho hľadajú odpovede na svoje otázky, pričom očakávajú pochopenie a bezpečie.

Vo všeobecnosti sa uvádza, že dieťa by malo byť v tomto ohľade poučené v dobe nástupu do školy, teda približne v šiestich rokoch. Keď prepasiete vhodný čas, váš potomok sa vás v určitom veku už nespýta, radšej pôjde za svojimi rovesníkmi – môže sa potom stať, že dostane odpovede, s ktorými vy nebudete spokojní.

Nezabúdajte, že nielen o pohlavných orgánoch, sexualite a narodení dieťaťa je sexuálna výchova. Dieťa v určitom veku by si malo samo vedieť dôkladne umyť intímne časti tela – a to je aj na vás rodičoch, aby sa to správne naučilo.

Už malé deti by mali vedieť, že niektorých miest na ich tele sa nesmie dotýkať nikto iný, mali by teda byť vhodnou formou poučené o povolených (bezpečných) a nepovolených dotykoch. K osvete je potrebné sa v rôznom veku dieťaťa vracať.

Poučením o pedofílii a rizikách znásilnenia, rovnako ako o nebezpečnosti komunikácie s neznámymi ľuďmi napr. na sociálnych sieťach, neskôr o antikoncepcii či rizikách promiskuitného správania a pod., dávate dieťaťu dôležité informácie a zároveň mu – opakovane – oznamujete, že ste to vy, za kým môže kedykoľvek bez obáv prísť.

Verte, že otvorená komunikácia je výborná investícia do budúcnosti vášho dieťaťa, ktorá sa vyplatí. Pripravujete ho tým odmalička nielen na partnerský život, ale aj na rodičovstvo – a ako v mnohom, aj tu ho svojím prístupom môžete ovplyvniť na celý život.

Prečítajte si: Sexuálna výchova detí alebo ako vysvetliť otázky o príchode detí na svet?