OUTSIDERI: Utrite slzy a pomôžte im veriť si!

OUTSIDERI: Utrite slzy a pomôžte im veriť si!
31.1.2019 v kategórii Dieťa, autor Marika Koscelníková, foto: istockphoto.com

Nemajú ma radi. Nechcú sa so mnou hrať. Takto to vidí outsider. Môžeme ho vypočuť, spolu s ním hľadať dôvody, pomôcť mu „zapadnúť“, ak je to jeho túžba. To, čo musíme urobiť je ubezpečiť ho o svojej láske a pozornosti.

Maťko je milý, útly, trojročný chlapček. Na besiedke v škôlke spieva s ostatnými deťmi a celý šťastný sa usmieva na mamičku. Po programe sa deti môžu ešte chvíľku zahrať, zatancovať si a pohostiť sa spolu s rodičmi. Maťko by sa rád pripojil k spolužiakom, ktorí krútia „kolo mlynské“, ale nikto mu nepodá ruku. Prisadne si aj k dievčatám, ktoré skladajú lego s princeznami, ale tie ho odstrkujú – choď sa hrať s chlapcami. Tak sa pritúli k mamke a pozoruje, ako jeho spolužiaci šantia. Mamka ho pohladí po vlasoch a učiteľka na ňu veľavravne pozrie: „Vidíte, hovorila som vám...“ 

Nemajú ma radi. Nechcú sa so mnou hrať

Byť osamelý medzi inými je ťažký pocit aj pre dospelého človeka, pre dieťa dvojnásobne. Detská duša je zraniteľnejšia a ich pohľad na svet je jednoznačnejší a bez príkras.    

Rodina vs. temperament

Sú deti, ktoré zapadnú všade ako všeobecne obľúbené, na druhej strane sú aj také, ktoré si cestu k rovesníkom či cudzím ľuďom hľadajú ťažšie. Psychologička, PhDr. Gabriela Herényiová, PhD. konštatuje, že ľudská spoločnosť je veľmi rôznorodá, každý sme iný, a toto sa často prejavuje aj medzi deťmi, v kolektíve tried a medzi rovesníkmi.

„Niektoré deti sú obľúbené a často obletované, ale sú aj deti, ktoré majú problémy s rovesníkmi, nevedia sa zaradiť, hanbia sa a vyhýbajú sa cudzím ľuďom. Je to problém osobnostný, aj výchovný. Existujú rodiny, ktoré si vystačia sami, nepotrebujú spoločnosť, vedú pokojný život v uzavretej rodinnej komunite. Dieťa z takejto rodiny nie je zvyknuté na spoločnosť, bojí sa cudzích ľudí, ostýcha sa, neverí cudzím ľuďom, a nedôveruje ani sebe v spoločnosti.

Na druhej strane, sú to osobnostné vlastnosti, najmä temperament, s ktorým sa rodíme, a ten nás v živote stále sprevádza. Ak je dieťa flegmatik alebo melancholik, môže mať problémy so zaradením sa,“ konštatuje PhDr. Herényiová.

Všetko chce svoj čas...

Vstup do kolektívu je pre dieťa veľká vec. Musí sa naučiť samo sa orientovať vo vzťahoch, prijať spoločenské pravidlá, rešpektovať iných, a zároveň si nájsť v spleti nových vzťahov a ľudí svoje miesto. Vybudovať si nové vzťahy nejde zo dňa na deň. Nezľaknite sa, ak vaše dieťa po vstupe do škôlky či do školy nemá hneď kamarátov a nechodí na ich oslavy narodenín. Doprajte mu čas. 

Sú deti, ktoré až po čase pozorovania nadobudnú istotu a otvoria sa novým vzťahom. Zdržanlivosť až ostýchavosť môže súvisieť so sebavedomím dieťaťa a jeho temperamentom, svoj podiel na jeho správaní majú aj rodinné zvyklosti a postavenie dieťaťa v rodine.

Najmladší miláčik, zvyknutý doma na maximálnu pozornosť, bude ťažko znášať neústupčivosť ostatných detí v kolektíve a rozdelenie pozornosti zo strany pani učiteľky. Rovnako sa ani borec ihriska nemusí hneď vyrovnať s tým, že takýchto borcov je v ich triede viac, a radšej sa stiahne. Je dôležité s dieťaťom o tom hovoriť. Ako sa cíti medzi deťmi, čo sa deje v triede, prečo je rád, prečo nerád v škôlke alebo v škole.

My, rodičia, sa občas vo svojej dospeláckej všemohúcnosti vraciame do svojich školských čias v ideálnych predstavách a vyťahujeme historky, akí sme boli hrdinovia. Práve toto vaše dieťa nechce počuť. Postaviť jeho správanie do protikladu s tým vaším mu nepomôže, práve naopak. Môže mať pocit zlyhania. Sebavedomie dieťaťa môže rodič posilniť jedine rešpektom a pozornosťou, nie „tvrdou“ výchovou alebo prílišnou chválou.

Ak sa dieťa radšej hrá samo ako s kamarátmi, vyberá si, s kým sa bude alebo nebude hrať, samo sa izoluje od ostatných – nie je potrebné za tým hľadať hneď niečo „pochybné“, možno je to jeho rozhodnutie.

outsider

„Často sa na okraj skupiny dostávajú deti geniálne, ktoré majú svoje sociálne problémy, alebo deti, ktoré majú nejaký problém,“ vysvetľuje psychologička. „Raz som v mojej praxi riešila chlapca, ktorý mal vysokú, nadpriemernú inteligenciu, a nevedel sa zaradiť medzi rovesníkov, nemali spoločné témy, ani záľuby... Takíto žiaci si vystačia sami, nepotrebujú kamarátov, vyhľadávajú spoločnosť dospelých. Tento chlapec bol stále v blízkosti učiteľov, respektíve dospelých, ktorí mu vedeli odpovedať na zložité otázky. Bol šťastný, mal svoj svet a potreboval len knižky a vedecké dišputy. Vôbec sa mu nezdalo, že je mimo skupiny, v jeho samote mu bolo dobre.“ 

Dieťa sa so svojou „inakosťou“ zmieri skôr ako jeho rodičia

Za samotárstvom či hanblivosťou netreba hneď hľadať nejakú poruchu alebo úchylku. Psychologička odporúča v prvom rade zistiť, PREČO sa dieťa izoluje, či je to prirodzená hanblivosť, alebo má zlú skúsenosť, či len potrebuje čas na „rozkukanie  sa“, eventuálne má strach z neznámych ľudí.

 „Nikdy nenúťme deti, aby sa zapojili do skupiny nasilu, má to úplne opačný efekt,“ upozorňuje Gariela Herényiová. „Všetko sa v živote musíme učiť, a tak sa treba učiť aj správaniu sa v kolektíve. Neporovnávajme dieťa s rovesníkmi alebo so súrodencom. Každý je samostatná osobnosť a nechajme dieťaťu čas. Slová ako „nehanbi sa“,  „správaj sa normálne“, „choď sa s nimi hrať“ neustále dieťa znechucujú a majú opačný efekt, ako sme si predstavovali.

Ak sa vám zdá vaše dieťa „iné“, možno je introvert, ktorý potrebuje mať svoje súkromie, intimitu a pokoj na to, aby bol šťastný. Svoj kútik a čas na premýšľanie. Ide o normálne dieťa, ktoré si určite nájde miesto v spoločnosti.“ 

Dobrovoľní outsideri a tí druhí...

Iná situácia nastáva, ak dieťa odmieta skupina. Dôvody môžu byť rôzne, od jeho vzhľadu, cez správanie, obliekanie, rečovú chybu a podobne. Deti sú na každú „inakosť“ citlivé a vnímajú ju veľmi intenzívne. V školskom veku je potreba „zapadnúť“ veľmi silná. Ak je dieťa v tomto období outsiderom, snaží sa zo všetkých síl situáciu zmeniť, a to akýmkoľvek spôsobom.     

„Toto je väčší problém,“ konštatuje PhDr. Herényiová, „takéto deti sa správajú  neprirodzene, často podlízavo, aby sa do skupiny dostali, alebo vyhľadávajú spoločnosť,  ktorá ich akceptuje a berie za svojho člena, ale často s podmienkou.“ Do určitej miery to súvisí aj so situáciou v rodine. Ak dieťa cíti, že je aspoň niekto na jeho strane – a to jeho rodičia, prípadne súrodenci – nepotrebuje robiť ústupky a neprirodzene, často nevhodne  meniť svoje správanie v prospech skupiny. Tu je dôležité uvedomiť si, ako môžeme naozaj svojmu dieťaťu pomôcť. Spraví ho drahý mobil, tenisky, narodeninová párty, chudšia postava naozaj obľúbenejším v kolektíve? 

Správne identifikovať volanie o pomoc a podporu a odlíšiť ich od potreby „zapadnúť“ je náročné

Naučiť svoje dieťa, že obľúbenosť sa dá kúpiť, je však omylom, ktorý ho bude sprevádzať celý život. „Ak si dieťa nevie nájsť svoje miesto ani v rodine, kde musí „bojovať“ o to, aby ho uznávali a často sa porovnáva aj s obľúbenejším súrodencom, môže skĺznuť aj do skupiny, ktorá má kriminálne pozadie, len preto, aby ho akceptovali aspoň v nejakej skupine,“ upozorňuje psychologička a dodáva:

„Chlapec, ktorý mal takéto starosti kvôli svojej povahe a cholerickému temperamentu, si ako 15-ročný konečne našiel partiu, ktorá vykrádala autá. Aby zapadol a akceptovali ho, musel vykradnúť auto a tak dokázať svoju pozíciu v skupine. Mal veľkú smolu, chytili ho pri prvej krádeži, a skončil na polícii... Našťastie to bolo jeho prvé prehrešenie sa, a tak sme sním pracovali v škole na posilnení jeho sebavedomia, silných stránok, a najmä rozprávali sme sa ním o jeho starostiach a problémoch, ktoré nevedel riešiť.

Ak sa vám zdá, že vaše dieťa má problémy v škole, spolužiaci ho odmietajú, šikanujú, nepodceňujte toto správanie a snažte sa zistiť príčiny a vyhľadajte odbornú pomoc. Stretnutie so psychológom nie je hanbou, ale môže veľmi pomôcť,“ odporúča odborníčka.

Milujte svoje dieťa

Vybudovať u dieťaťa vieru v  seba samého a dôveru k svojim rodičom je základom výchovy dobrého človeka. Človeka, ktorý sa nebude báť byť „iný“, ak sa byť „normálny“ prieči jeho hodnotám. V procese dozrievania človeka je veľa míľnikov, počas ktorých potrebuje (nielen) malý človek podporu najbližších.