Žena doma: Škola deti neudupe. Keď im veríte
Štátna škola nie je horšia, ako tá súkromná. Možno nejde v ústrety dieťaťu, ale ani mu neublíži. Nech sa moja dcéra popasuje s prekážkami. V živote sa jej to zíde.
Mám druháčku. Normálne šikovnú, normálne pohodlnú aj lenivú. Takú normálnu sedemročnú babu, ktorú to zatiaľ v škole fakt baví.
Chodí do „normálnej“, štátnej. Robí úlohy, ako prváčka sa učila klasické písané písmo, postupuje podľa osnov štátnych škôl. Nemyslím, že som jej výberom obyčajnej základnej školy nejako ublížila.
Moje dieťa nie je nevychované, moje dieťa je OSOBNOSŤ, pani učiteľka
Ty dávaš do štátnej školy? Veď ti ju tam udupú...
Takto mi to naznačila známa, ktorá vozí svojho syna do súkromnej jazykovej školy, s prvkami alternatívneho vzdelávania. „Prečo si ju nedala niekde do lepšieho? Je šikovná, štátna škola ti ju udupe“, položila mi otázku s výčitkou, keď sme sa stretli. Máme deti v rovnakom veku, ako predškoláci navštevovali spolu krúžok. Už vtedy sme spolu diskutovali na tému, kam pôjdu deti do školy.
„Ja určite nechcem, aby sa môj syn dostal do rúk nejakej skostnatenej učiteľke, ktorá bude trvať na peknom A...Tie školy naše deti zaradia do stáda. Chcem, aby sa učil inak“, moja známa v tom mala jasno. Štátna škola v žiadnom prípade.
Ja som priznám, nejako nešpekulovala. Škola, do ktorej patríme podľa obvodu, má dobré výsledky a navyše ju máme poruke. Dostane sa jej vzdelania, ktoré je možno v určitých smeroch skostnatené, ale bude mať základy, na ktorých môže stavať.
Že 45 minútová hodina potlačí jej individuálne potreby si nemyslím. Známkovanie je spätná väzba. Môže ho chápať ako stresujúce, alebo motivujúce, je to na nej. Schémy, hranice, pravidlá, hodnotenie....patria nielen ku škole, ale k životu.
Postaví vežu namiesto domčeka a príde o body. No a čo?
Ak bude mať odvahu, postaví sa proti veciam, s ktorými nebude súhlasiť, alebo sa im prispôsobí. Toto jej vravíme. V škole je sama za seba. Bude tak aj v živote.
Moje dieťa možno narazí. Možno učitelia „klasickej“ základky nebudú mať pochopenie pre jej individuálne myslenie, ale je na nej, aby si ho obhájila.
V prvom ročníku mali na písomke vyskladať z tvarov : jeden veľký štvorec, dva menšie a trojuholník, budovu. Všetci mali domček, moja dcéra vežu. Stratila dva body. Lebo mal byť podľa pani učiteľky domček. Nehádala sa, len doma povedala, že pani učiteľka jej to neuznala.
Vravím jej: „Prečo si si to neobhájila? Veď aj veža je budova a nemali ste v zadaní postaviť domček?“
Viete, čo mi povedala: „To nevadí. Ona to asi nepochopila. Ja som vedela, že všetci budú mať domček, ten bol jasný. Tak som chcela vymyslieť niečo iné“.
Pýtam sa jej: „A nabudúce, keď budete mať podobnú úlohu, čo spravíš?
„No vežu, alebo vymyslím nejakú lavičku, alebo také niečo....“
Dostala odo mňa bozk na čelo a išli sme na zmrzlinu.
Nie je to len o škole, je to aj o rodičoch, o dieťati. Škola ich nezmení, možno vystaví nepohode, stresu, občas skostaneným myšlienkam, ale oni sa nedajú, ak im veríte. Ja svojej dcére verím.
