Divoké duše alebo Nechajte deti lietať
Toľko neuveriteľných farieb skrýva detská duša. Ľudská duša. Len sme na nich zabudli...
Mama a jej päťročná dcéra sedia v kupé vo vlaku. Dievčatko si cestu užíva, je neposedné, podskakuje na sedadle, kopká nohami a nahlas si spieva. Vstáva a sadá si a cesta vlakom ju teší.
Jej mamka ju niekoľkokrát dôrazne upozorní na to, že sa to nepatrí, že má pokojne sedieť, nespievať nahlas a jednoducho byť ticho. Napokon dievčatko prestane spievať, pokojne sedí a je veľmi smutné. Po chvíli mamičke vraví: „Vieš, mami, ja teraz síce naoko ticho sedím, ale v duchu, v duchu, mamka, vyskakujem a spievam o dušu!“
Žena doma: Čo mi z vás, deti, vyrastie?
Zabudli sme, aké čarovné veci vidia deti
Nepripomína vám tento príbeh tak často sa opakujúce situácie v našom živote? Koľkokrát musíme skloniť hlavu a byť poslušní, aj keď to cítime inak? Koľkokrát naša duša vyskakuje, teší sa, hnevá, smúti, zúri, plače, ale navonok sme kamenní, rovnakí, takí, akých nás chcú mať a vidieť ostatní?
Každý z nás má podobný zážitok ako dievčatko vo vlaku, chvíľu, ktorá schovala jeho emócie do vnútra. Je to konformné, byť poslušný. Je to ubíjajúce – nechať dušu, či už tešiacu sa alebo smútiacu – udusiť.
My, dospeláci, sme už natoľko zvyknutí „schovať sa“ a správať sa podľa očakávaní, že ani pri tom nemáme pocit krivdy. Milé mamy, skúste sledovať svoje deti, keď od nich žiadate niečo, čo sa im evidentne nepáči, čo MUSIA práve v tú chvíľu urobiť. Podľa temperamentu sa začnú alebo búriť (hádzať sa o zem, nahlas kričať, plakať, rozhadzovať hračky, štípať súrodenca), prípadne urobia to, čo od nich žiadate...
Ale zahľaďte sa im do očí. Tam šľahajú blesky nesúhlasu, divoká duša vyskakuje a hlási sa o slovo. Moja dcéra mi dala už niekoľkokrát takú lekciu. Keď ju pozorujem pri hre s bábikami a ona im ako ich mama „dovolí“ tancovať bosými nohami (jedným okom na mňa kuká a dôležito komentuje – lebo víly inak netancujú), keď maľuje fialové slniečko a dúhového macka (lebo jej sa vzorové maľovanky nepáčia), keď si oblečie letné šaty na oteplené nohavice (lebo kto povedal, že sa to takto nenosí?).
Nechajme deťom detstvo
V duchu sa bojím toho dňa, keď tieto argumenty stratí, keď ich bude považovať za smiešne a zbytočné. Nechám svoju dušu prehovoriť a šepkám jej: „To fialové slnko hreje viac ako žlté?“ „Jasné, mami, to je totiž rozprávkové, tam sa dejú také veselé veci...“ Vyzujem jej papuče a tancujeme po izbe. Moje dieťa sa teší tak, že nás počujú až na piate poschodie. Večer ma nakreslila dúhovú. Viem, že je to najväčšie vyznamenanie jej veselého štvorročného sveta.
Pôjde do škôlky, zaradená do systému bude konformne poslušná používať tie „správne farby“, ale vie, že veci sú aj iné, také, aké si vytvorí vo svojej fantázii, divoké a farebné. A vie, že ich uvidí aj za žltým slniečkom.
Ako to dievčatko z vlaku, ktoré naoko sedí, ale v duchu, v duchu divoko vyskakuje.
