Pediatrička odporúča: Prečo deti vymýšľajú s jedlom a ako tieto obdobia prekonať
Od obdobia zavádzania príkrmov až do škôlkarskeho veku majú deti niekoľko období, v ktorých vymýšľajú s jedlom. Niekedy robia pri jedle neporiadok, inokedy nechcú zjesť to či ono a niekedy jedia rukami, aj keď už vedia krásne jesť príborom.
Je to však naozaj o vymýšľaní? Naozaj to robia naschvál? Napriek? Chcú nás nahnevať? Alebo to má vždy nejaký dôvod? Dajme šancu pochopiť, prečo robia to, čo robia, čo ich k tomu vedie a možno potom budeme vedieť, aký postoj zaujať, či ich nútiť dojedať, či ich kŕmiť, či nechať robiť neporiadok, atď.
Jesť sa najprv musia naučiť
Pri zavádzaní príkrmov má málokedy mama pocit, že dieťa vymýšľa, lebo je naozaj ešte také malé, že nám to, našťastie, ani nenapadne. Môže sa nám však stať, že ak naše dieťa nebude jesť príkrmy po pár dňoch, budeme mať pocit, že ich nevieme pripravovať alebo, že robíme niečo zle. To je však obrovský omyl, lebo pri zavádzaní príkrmov, respektíve učení sa jesť niečo iné ako mlieko z prsníka či fľaše, ide naozaj o úplne novú schopnosť a skúsenosť a dieťatko sa to jednoducho musí naučiť. Tak ako všetko ostatné.
Našou úlohou je len skúšať, ponúkať, príp. vyskúšať, aká lyžička vášmu dieťatku sadne (ale stačí skúsiť tri lyžičky, lebo by ich mohlo byť aj 23 ). Nezúfať, len ponúkať, ďalšie a ďalšie druhy zeleninky, mäska, rôzne kombinácie, rôzne druhy kaší, obilnín. Jednoducho už tu treba zaviesť v jedle pestrosť.
Len rukami: Deti si jedlo potrebujú chytiť a ohmatať
Špecialitkou niektorých dojčiat je, že potrebujú jedlo cítiť v rukách. To sú tie deti, ktoré vám nebudú jesť z misky lyžičkou, ale z tanierika rukami. Našťastie, dnes už máme k dispozícii pomerne veľa inšpirácií na jedlo do ručičky a časom sa naučíme robiť kde-tu dáke zeleninové placky, mäskovo-obilninové tyčinky či ovocno-obilné guľôčky. Jediné, čo je dôležité na takomto jedle, je jeho bezpečnosť. Aby bolo dostatočne mäkké a prekrojené, či naporciované tak, aby nemohlo dôjsť k vdýchnutiu. No inak, nech sa páči.
Keď idú očné zuby, deťom jesť nechutí
Potom existuje vymýšľanie spojené s očákmi. Jeho načasovanie súvisí s načasovaním prerezávania sa očných zubov. Čiže idú mu trojky, idú mu dlho, strašne to bolí, je z toho hrozne nervózne, nesvoje a veľmi, naozaj veľmi často nechce nič jesť. Naozaj. NIČ. Dojčené dieťa sa chce len dojčiť. Stále. A dieťa, čo má mlieko z fľaše, vám bude piť len mlieko z fľaše.
Hádzanie jedla o zem
Hádzanie jedla o zem = superlevel jedlového vymýšľania. Začína okolo roka, môže sa vystupňovať okolo 15. mesiaca. Často spojený s očákovým obdobím. Nuž, čo spravíte. Môžete len vysvetľovať dookola, že jedlo sa na zem nehádže a čakať, kedy to prejde. To obdobie skúmania priestoru, testovania fyziky a vašej trpezlivosti. Je to len pár mesiacov bordelu, netreba si z toho nič robiť. Je to len obdobie, ako veľa iných období v detskom živote.
Jedia menej
Po prvom roku deti vstupujú do akéhosi obdobia rastového útlmu po prvoročnom intenzívnom špurte. Takže úplne prirodzene prestanú jesť veľké dávky. Naozaj môžete mať pocit, že jedia menej ako doteraz. A môže to byť veľmi variabilné. Niekedy nezjedia skoro nič a niekedy máte pocit, že by dojedli ešte aj váš tanier. Do 3 rokov je to veľmi bežné. Málojedáctvo alebo rôznojedáctvo. A netreba si z toho robiť starosti a netreba dieťa nútiť jesť viac, či nútiť ho do čohokoľvek ohľadom jedla. A nenahrádzať jedlo, čo dieťa nezje, sladkosťami.
Keď drobec NECHCE JESŤ: Ako postupovať, ak máme prieberčivé dieťa
Selektívne jedenie
Do rôznojedáctva by som zaradila ešte veľmi špecifické, zdanlivo vymýšľavé selektívne jedenie. Respektíve selektívne nejedenie. To znamená, že sú obdobia, keď vaše dieťa nechce jesť konkrétnu vec. Napríklad zrazu začne odmietať zemiaky. Po čase si ich zase dá, no prestane jesť čučoriedky a bude chcieť LEN jabĺčka, ktoré dovtedy nechcelo. Následne bude odmietať všetky strukoviny. Potom ochutná listový šalát a o tri dni, keď sa začnete tešiť, že pojedá zelenú zeleninu, vám ju vráti s kyslou tvárou. Jednoducho, môže sa vám to zdať ako vymýšľanie, ale nie je to vôbec tak.
Jeho telo jednoducho presne vie, čo v tom momente potrebuje a čo práve nepotrebuje. Možno tam tie deti cítia pesticídy, ktoré vy necítite. Lebo ich chemoreceptory sú neporovnateľne výkonnejšie ako naše otupené receptory. Vedia, čo je kvalitné, vedia, čo má, aký minerál, aký vitamín, cítia, čo im práve chýba a kde to nájdu. Všetko je to fantasticky vymyslené a funkčné. My potrebujeme len veriť v túto múdrosť nášho tela – ich tela... A keď sa niečo u detí opakuje a vyskytuje pravidelne, nebude to len tak. Bude to mať svoj zmysel.
U inej mamy chutí lepšie
Veľmi zábavný druh jedlového vymýšľania je zvyk, že u druhej maminky chutí lepšie. Toto asi nemá dáku výživovú podstatu. To bude skôr nejaká psychológia, ktorú som ešte nemala možnosť rozdebatovať s kamoškou detskou psychologičkou. Je to však každodenná realita, že keď dve mamy otvoria dve krabičky s jabĺčkami, tak deti si vezmú z tej cudzej krabičky. Spočiatku som sa cítila vždy zle, že moje dieťa si pýta to, čo vidí u druhej mamy, akoby sme my nemali. No časom som pochopila, že čím viacpočetná mama, tým viac túto tendenciu poznala a brala ju ako úplnú samozrejmosť. Takže časom som to neriešila, prípadne som rovno to druhé dieťa ponúkla našim ovocím.
7 potravín pre zdravý vývin mozgu u detí, + tipy, ako ich servírovať
Nedojedia
Častým problémom býva nedojedáctvo. Teda, ako problém to vidia rodičia, prípadne starí rodičia. Že na tanieri ostane pár lyžičiek. Alebo nebodaj dva, či dokonca jeden zemiačik. Tak sa snažíme, aby to dieťa dojedlo. Zabávame, prehovárame, za maminku, za ocinka, a tak. Lenže, robíme dobre? Nuž, opäť je to len môj dohad, no myslím si, že deti presne vedia, kedy majú dosť. Majú úžasný senzor na sýtosť, ktorý, zase sa budem opakovať, my dospeláci už väčšinou nemáme.
Preto je rozumnejšie nabrať menej, a keď tak pridať. A keď to budeme rešpektovať, ostane im schopnosť cítiť sýtosť a možno sa tým v dospelosti vyhnú nadváhe či obezite.
Obdobie vzdoru sa prejaví aj na (ne)jedení
Samostatnou kapitolou je asi vymýšľanie pri jedle súvisiace s obdobím upevňovania svojho ja, ako tomu hovorí Montessori. Inak sa to volá prvé obdobie vzdoru. Čiže je to obdobie, keď si vaše dieťa začína uvedomovať, že je samo sebou a začína testovať vašu a utoritu, kde sú hranice. A celkom určite bude testovať tie hranice aj pri jedle. Či to bude odmietaním jedenia, nechcením sadnutia si do jedálenskej stoličky, vykrúcaním sa, pľutím, hádzaním jedla, čímkoľvek, čo vám bude sťažovať stravovanie, bude to len a len o skúšaní, zisťovaní, koľko si toho môžem dovoliť, čo dokážem presadiť, ako dosiahnem svoje. A vtedy prichádza tá najťažšia úloha pre nás rodičov. Hranice. A ich čo najláskyplnejšie nastavovanie.
Pediatria pre zvedavých rodičov
Knihu pediatričky Kataríny Legrand, Pediatria pre zvedavých rodičov, ktorá je napísaná nielen rukou odborníka, ale aj matky dvoch detí, si môžete objednať TU. 