zachvaty zurivosti

mam 4 rocne dieta. koli banalnej veci dokaze sa rozculit do bezvedomia. ziape. krici. snazim sa jej vysvetlit po dobrotky, ale nepomaha. necham ju tak a po5 minutach sa ukladni. potom je vse o.k. akoby sa nic nedialo. lenze niekedy to trva aj dlhsie. ked jej nieco poviem, tak povie vzdy opak. ako by som to mala riesit?
PS:mame aj 1 rocne dieta-nelka. da sa povedat, ze zacala na nu teraz ziarlit. ale venujem sa jej stale. ked pride zo skolky robime vsetko spolu. nelka sa hra v deckej izbe pri nas. ja sa venujem emmke/4rocna/

Dobrý deň,poprosila by som Vás o radu. mám 2 ročného syna (2r. a 4 mesiace), a máva často každý deň, amoky, záchvaty zúrivosti. Niekedy aj 3 - 4 krát za deň. Som tak v tejto poradni pozrela aj pár odpovedí, ktoré ste odpovedali iným maminám s týmto istým problémom s deťmi. Najčastejšie tam bolo, nehať záchvat u dieťaťa odoznieť, dať pozor aby si neublížilo a že s toho vekom vyrastie, že sa učí pracovať s emóciami. Som fakt bezradná, pri tom keď má môj syn takýto záchvat, amok, pre banalitu, napr. ideme už domov, vonku sa už schladilo a bude sa stmievať, a keď mu to nie je povôli to je ake cirkus, rev, amoky, nedávno mal na čele otlačky kamienkov čo boli na ceste, čo si čelo búchal o zem pri záchvate zúrivosti. A ak sú nablízku nejaký okoloidúci často sa stáva, že sa hlavne starší ľudia pohoršujú: no to dieťa ale vyvádza, aké rozmaznané, to my sme si v časoch keď sme boli my malý nemohli ani dovoliť, tak vystrájať, museli sme poslúchať. No popritom si ja myslým, že ho, nerozmaznávam, proste je taký, že si vynucuje svoje, a keď nie je po jeho, tak amoky a zúrivosť. Mám neterku, ktorá je rovnako stará ako môj syn, a ona odmala, bola kludnejšie, pokojnejšia, a menej výbušnejšia. Aj ona má niekedy svoju "náladičku" ale až takto nevystrája, nevzdoruje sa až tak, to môžem potvrdiť. Chcem sa teda spýtať, čo pomáha na prevenciu vzniku amokového záchvatu, lebo len prečkávať záchvaty a čakať kým dieťa s toho vyrtastie je málo efektívne. To je potom skôr na pomoc psychológa rodičovi a nie pomoc psychológa dieťaťu. Ďakujem, maťa

Dobry den,

chcela by som poprosit o radu s mojou takmer 3-rocnou dcerou. Pred takmer 2 mesiacmi nastupila do skolky a 4 dni tam uz aj po obede odpociva. Rano chodi obvykle do skolky pekne, aj ked casto hovori, ze tam nechce ist. Zachvat hnevu mala rano len jedenkrat. Co ma vsak znepokojuje je jej hnev pri odchode zo skolky. Nerobi to kazdy den, ale pomerne casto a hoci to nie vzdy vyusti do zurivosti, uz niekolkokrat mala viac ako hodinovy zachvat hnevu (bez ohladu na to, ci odchadzala domov hned poobede alebo az po odpocinku). Niekedy sa najprv nepritomne pozera, ked sedi v satni, inokedy so mnou odmieta ist domov. Sedi na stolicke v triede, place, chce ma drzat za ruku, ale nechce odist. Ked sa jej pani ucitelka pyta, ci tam chce zostat, odpoveda, ze nie alebo vobec nereaguje. Skusala som cakat ju v satni, inokedy tam zostanem s nou a drzim ju za ruku. Kym sa odtial pohne prejde vela casu a potom v satni sa hodi o zem a krici a krici. Ked sa na zemi odgula, alebo ja sa od nej na kusok pohnem, krici akoby v panike na mna: "mami, mami". Ked ju objimem, zakloni sa a za chvilu je zase na zemi.
Snazim sa jej kludne vysvetlovat, ze som tam, ze ju cakam a lubim, ale nepaci sa mi, ako sa sprava. To uz sa do toho zapletie nejaka ucitelka, upratovacka alebo riaditelka. Dvakrat ju skusali odniest a zapasili s nou, ze ju pustia za mnou, az prestane plakat. Vysvetlovali jej, ze su silnejsie a ona nevyhra. Ale vzdy vyhrala. Nevydrzali to oni a vratili mi ju po dost dlhom case rovnako kriciacu za mnou.
Ked ju obliekam strhava zo seba veci, vala sa po zemi, krici a place. Riaditelka nasej skolky povedala, ze take nieco este nevidela. Vsetci mi radia, ze ju mam ignorovat. Ale niekedy z tej skolky musime odist... Teraz je zima a nemozem ju zobrat len tak von v pancuskach. Tiez mi mnohi radia, aby som odisla do inej miestnosti, ale dcerka za mnou bezi a z jej hlasu je citit panika. Ked to vsetko pominie, tuli sa ku mne, domov sa chce niest na rukach. Je to riadny kus a ked jej vysvetlujem, ze nevladzem, hadze sa o zem kludne do blata a krici celu cestu.
Niekedy mi sama od seba po niekolkych hodinach povie prepac, uz to nebudem robit.
Skolka je velmi dobra, pani ucitelky su velmi prijemne, mile a obetave. Ked dcerka rozprava o skolke, vzdy su to mile veci. Myslim, ze problem je, ze si na skolku potrebuje zvyknut, ale ja tieto viac ako hodinove odchody zo skolky potrebujem nejako zvladnut, pretoze niekedy sa bojim, ze vybuchnem. Ale hlavne jej chcem pomoct, aby netrpela.
Zachvaty zurivosti mavala dcerka aj predtym, ale nikdy to nebolo take dlhe a srdcervuce ako toto.
Prosim, odpovedzte mi na tieto moje otazky:
Ako ju mam zobrat z triedy, ked nechce odist? Mam cakat v satni alebo s nou? Mam ju odniest nasilu? (To by vsak zrejme hned vyustilo do zachvatu zurivosti.) Ako ju mam v takejto situacii ignorovat?
Ked uz ma zachvat hnevu, mam pri nej revucej len sediet a cakat, kedy to prejde? Alebo sa mam snazit na nu aktivne posobit? Vobec netusim, ci ma vnima...
Je uz takto skoro potrebne navstivit s dcerkou psychologa, alebo jej len mam nechat viac casu, aby sa v skolke adaptovala?

Dobry den pani doktorka.
Citam tu, ze je vela matiek s podobnymi problemami ako mam ja. Takze mozno mi odpoviete podobnym sposobom a ponuknete rovnake riesenia. Ratam s tym a vyberiem si teda to, co bude pre nas lepsie.
Moja 2,5 rocna dcera je sikovne, aktivne, energicke a temperamentne dieta. A ako som citala, tak takych je dnes neurekom. Kazde ma problemy so spankom, pozornostou a posluchanim. Ta nasa je na tom podobne. Ano, ma asi tiez obdobie vzdoru. No ja ako pedagog, sa priznam, ze uz ani sama neviem toto spravanie pomenovat a mam pochybnosti. K nim prispieva aj moj amamka, ktora mi uz dlho huci , ze ju mam dat vysetrit neurologom, lebo "aby som nieco nepresvihla!.Lebo, ze ak ma take zachvaty zurivosti a nocneho kriku, tak ze mi moze az odpadnut. No ja mam nazor taky, ze je to len vysledkom vzdoru, jej temperamentu a mozno aj nasej vychovy. Nechcem ju zbytocne traumatizovat lekarmi, aj tak mame problem, ked k nim musime, vtedy som hotova, mala reve, hadze sa, nedovoli lekarke ani sa jej dotknut. No a nieze este ist na neurolog. vysetrenia. Nechecla by som aby ju napchavali sedativami a pod. Mohlo by jej to predsa aj uskodit. Ja jej davam len homeopat. sirup, ked zle spi a jej nervozna. Snazim sa zvladat jej prejavy zlosti, placu, hadzania sa a nocneho kriku a budenia. No s manzelom sa obcas aj pochytime, ze musime byt na nu tvrdi, podla neho. No bitka to zhorsuje a to dovravanie je zbytocne, tresty a zakazy su malo efektivne. Tak neviem co dalej. Vsimla som si, ked pozera telku alebo v aute ma stale ruku v puse, hryzie si nechty. Mam pocit ze je to uz dosledok nasho kriku na nu a sem-tam facky po zadku. Nechcem mat z nej neurotika. no neviem co dalej. Fakt mam zajst za neurologom, ci pockat a pripisovat vsetko vzdoru? Nasa doktorka vravi, ze je to vsetko odraz nasho rodinneho zivota a ona to emocionalne preziva, No tazke casy pominuli, mame vlastne byvanie, sme na nu dvaja, vladne pohoda. Absolvovali sme kineziologiu, no nemam pocit, ze to zabralo. Ako mame na nu ist?

Dobrý deň pani doktorka. Mám dvoj ročnú dcérku, ktorá je veľmi šikovná, vnímavá a na svoj vek podľa mňa veľmi komunikatívna, ale ako väčšina detičiek v jej veku práve prežívame obdobie vzdoru.záchvaty zúrivosti ju chytajú niekoľkokrát denne, strašne kričí, a cápe s ručičkou. snaším sa ju nevšímať, ale to sa nedá, ked mi stojí pri nohách a búcha do mňa. zbytočne jej chytím ručičku a vysvetlím, že to robiť nesmie, lebo ma to bolí, robí to ďalej. už som jej párkrát po ručičke capla, ked mi praskli nervy, ale potom to vždy lutujem. ako mám na toto reagovať, ked nevšímať sa ju nedá. ked ju chytí veľký záchvat a bojím sa aby si neublížila, tak ju zvykneme dať do cestovnej postielky, tak zúri asi 20 min, háďže sa v nej a kope a ked sa ukludní, tak zahlási že sa ukludnila a môžme ju vybrať. potom sa polúbime a je dobre. myslíte si, že jej to môže nejako na psychike ublížiť, ak ju dávame do tej postielky (naozaj len v tých najhorších prípadoch), môže mať pocit, že ju nemáme radi? ako sa s týmto obdobím popasovať, aby sme neprišli o nervy ani my a aby aj dcérka cítila, že napriek jej zúrivým záchvatom ju milujeme a tým že si ju nevšímame jej nechceme dať najavo, že ju vtedy nemáme radi.
a čo by ma ešte veľmi zaujímalo, aj v noci sa malá často budí s takýmito záchvatmi. ešte ju kojím, asi trikrát za noc, ked sa zobudí a vypýta si cicík, tak jej dám, napapá sa a spinká dalej. s týmto problém nemám, ale často sa budí tak, že nás kope a búcha a nevieme ju ukludniť.spinká s nami v posteli. vyžaduje aby som ju zakryla, ked ju zakryjem tak aby som ju odokryla, pohladkala, nepohladkala a tak dalej. nedovolí ani aby som sa k nej pritúlila a ukludnila ju, lebo kričí a kope. takže vtedy väčšinou zaberá, ked zvýšime hlas a až potom sa ako tak ukludní a prijme prsník a zaspí. je to naozaj tažké, hlavne večer, cítim sa ako klbko nervov, ktoré každú chvílu vybuchne, nakoľko od jej narodenia sme nemali ani jednu prespatú noc a mám pocit že to už nezvládam.prosím poradte mi, ako na moju dcérku.veľmi pekne dakujem a prajem pekný deň.

Dobrý deň. Prosím o radu.
Mám 2,5 ročného syna. Je veľmi šikovný, vie počítať do 15, pozná farby, je schopný naučiť sa text pesničky naspamäť po niekoľkých vypočutiach, pozná celý text niekoľkých knižiek naspamäť.
Problém je v tom, že stále chodí hore dolu, alebo niekam lezie, prelieza, vylieza, skáče - je stále v pohybe. Každý deň s ním idem aspoň na 2 hodiny von. Nikdy nejde so mnou za ruku - beží predomnou a nepočúva, keď na neho zavolám aby zastavil. Začalo sa to, keď začal chodiť a odvtedy sa nezastavil, nikdy si nesadne a nehrá sa s hračkami, väčšinou ich len rozhádže a odíde. Sadnem si k nemu, že sa ideme hrať a on odíde preč. Nevie sa sústrediť na nijakú aktivitu, je veľmi netrpezlivý, keď sa mu nedarí, hneď má záchvaty plaču a jeduje sa. Od dvoch rokov sa mi začal hádzať o zem a má záchvaty zúrivosti, občas búcha hlavou o zem. Keď som ho začala trestať bitkou - začal byť agresívny a útočil na mňa aj niekoľkokrát za deň, takže od bitky som ustúpila a agresivita poľavila tiež. Keď sa mu prihováram, nikdy sa ku mne neotočí, nijako nezareaguje, ako by ma stále ignoroval. Zistila som ale, že ma počúva, vie čo mu hovorím. Dlho som si myslela, že mi nerozumie (že je ešte malý), lebo nijako nereagoval na moje otázky. Ako by si žil vo svojom vlastnom svete. Každé ráno sa zobudí a povie mi niekoľko viet z rozprávky, ktorú mesiac nevidel a každé ráno je to iný text - on to vie naspamäť. Aj keď sa mu prihovorí niekto iný, nezareaguje, ignoruje ho. A od malička pôsobí dojmom, že nemá čas sa najesť, sedieť, počúvať, len stále beží. Pre svoju netrpezlivosť pôsobí ako veľmi nevychované dieťa.
Všetky choré deti v čakárni u lekára sedia a držia v ruke kartu poistenca. Moje choré dieťa prečíta 2 knižky niekoľkokrát, povie 8 básničiek, zje celé chrumky, vypije vodu, štuchá do otecka vedľa, stáva na lavicu, behá po čakárni, vylieza na všetky voľné stoličky hore dolu - toto všetko za 10 minút čakania. Potom sa začne nudiť, hádže sa o zem medzi dverami do čakárne a keď ho zdvihnem, začne vrieskať, potom výjde sestrička, a prednostne nás zavolá do vnútra.
Inak je veľmi dobrý a milý chlapček. Som na neho sama 6 dní v týždni, otec pracuje mimo mesta, starý rodičia nemajú čas. Poraďte mi prosím, je hyperaktívny? Čo mám robiť? Ako ho mám vychovávať. Ďakujem