Zúfala

Dobrý deň.Prosím Vás o radu.Mám 38 mesačného syna je strašne aktívny vždy robí to čo nema a keď ho aj upozornim 3 krát aj tak to robi.Ako mu vysvetliť ža to nemá robiť?Niekedy sú dni keď už je taký aktívny že sa mu niečo stane aj 3 krát za deň má nejaký banalný úraz.Celý deň je von,behá po záhrade, vozí sa na motorke proste je stále v pohybe nemôžem ho nechať ani chvíľu sameho lebo vždy niečo vyvedie.Cez deň nespí ani keď si ľahnem s ním ale večer chodí spať o 18:00.Je takato aktivita dočasná alebo trvala?Ako to riešiť?Ďakujem

Dobrý deň. Neviem si rady so synom. Som z jeho správania zúfalá. Má 16 rokov. Po skončení deviatej triedy sa prihlásil na strednú školu mimo bydliska, musel bývať na internáte. V škole od začiatku si na neho "sadla" učiteľka matematiky. Až tak, že na neho skoro na každej hodine vykrikovala, že čo tam chce, že tam nepatrí, že ho tam nechce vidieť, že čo iné on chce dostať ako päťku atd. atd. Správala sa vulgárne aj k iným. Doma mi o tom rozprával, ale nechcel aby som do toho zasiahla, mal strach, že to bude ešte horšie. Došlo k tomu, že sa syn posťažoval na internáte vychovávateľovi a ten začala vybavovať v škole, učiteľka bola upozornená na svoje správanie. Môj syn pred polročnou písomkou si sadol so spolužiakom, prebrali si učivo, napísal polročnú písomku na 3, napriek tomu na polroka prepadol. V druhom polroku som mu našla doučovateľa matematiky, odmietol k nemu chodiť, vraj on neprepadne. Prepadol. Napriek tomu, že bol na školskej matematickej súťaži, kde z 20 skončil ôsmy.Opravné skúšky robiť nechce, vraj ho táto škola (elektrotechnická) aj tak nebaví. Vybavila som mu prestup na inú školu, kde musí samozrejme začať od prvého ročníka, ale už aspoň sa bude učiť to, čo ho baví. Táto nová škola však nemá internát, tak sme sa dohodli s dcérou, ktorá pracuje v tom istom meste kde je jeho škola, že si zoberú spolu podnájom a budú bývať spolu. Našli sme jeden byt od 1.7. Nasťahovali sa tam. Kedže si chcel nájsť brigádu na leto, súhlasila som, že môže cez týždeň bývať tam a domou bude chodiť na víkendy. Do dnešného dňa brigádu nenašiel.Viem, že si nájsť prácu nie je ľahké, ale on ani nehľadal. celé dni sa fláka s kamarátmi (jeden má 21 rokov, má auto, vraj to chodí opravovať - to je jeho hobby. Keď mu poviem, aby bol doma do pol deviatej, tak sa stále nájde výhovorka, prečo nemohol byť. Zmeškal autobus, pokazilo sa kamarátovi auto a musel mu s tým pomôcť atd. atd. Snažím sa mu vyjsť v ústrety. Nedávno sme sa presťahovali na iné miesto, nemá tu ešte kamarátov, ja chápem, že sa cíti lepšie v mieste školy, lebo tam má kopu kamarátov. Lenže on nedodrží ani jednu našu dohodu! Nerozpráva sa so mnou, len áno, nie, jasné, dobre a tak.... rozhovor so mnou začne len keď niečo potrebuje, alebo si uvedomí, že urobil niečo zle a ospravedlní sa. Bojím sa byť k nemu veľmi "tvrdá" lebo mám strach, že by urobil niečo zlé. Ale takto to ďalej nepôjde. Neviem, či ho mám zobrať domou na prázdniny, alebo ho prinútiť ísť na brigádu (čo myslím si nemá veľký význam, lebo keď nechce, aj tak tam chodiť nebude - alebo áno?) Už sme sa x krát rozprávali, sľuboval, jasné mami, samozrejme mami, dobre mami. Ale nič nerobí. Potom sa mi prizná, že on je veľmi lenivý ale sa snaží nebyť. Čo s ním mám robiť??? Prosím poradte mi. Ďakujem.

Dobrý deň, prosila by som o radu, moja dcéra Sarah (5,5roka) je veľmi vnímavé, šikovné a pomerne poslušné dieťa (sme zásadoví rodičia) ale je neskutočné motovidlo. Už sa mi na to sťažovali aj učiteľky v škôlke. Už mi dochádza inšpirácia. Všetko jej treba pripomenúť, Sarah poď, obleč sa, jedz už.....Stále je akoby zasnívaná, ale pritom je dosť živá, pri jedle sa vkuse vrtí, no namiesto toho aby sa šikovne najedla (obliekla) diriguje mladšiu sestru, pozerá sa von oknom, alebo len tak do vetra, hrá sa, spieva si, či len tak robí obrovské množstvo zbytočných pohybov - napr. kým sa obuje tak prejde aj tri-štyrikrát po predsieni. Už som skúšala nevšímať si to, ale to sa potom zabudla úplne, motivácia hračkou, výletom, tanečnou tiež nezabrala a tak žiaľ v poslednom čase už veľa kričím. Tak až keď ju poriadne zhučím, tak sa zobudí a fičí jak hodinky. Ja som bola ako dieťa tiež taká a žiaľ ani moji rodičia, hoci mama je učiteľka si s tým akosi neporadili. Ale "vyrástla" som z toho. No mám ich pred očami, ako ich to hnevalo a ako to mne samej vadilo, keď sa s tým pokúšali niečo urobiť. Poraďte mi prosím, som z toho zúfalá a len sa to zhoršuje. Najhoršie je to s jedlom. je schopná stráviť nad ním aj pol hodinu aj viac, keby som ju nechala. pritom zje máličko a je chudučká - no je zdravá a plná energie a my sme tiež chudí, takže toto už rieši u nás len babka :) Ďakujem, Martina

Dobry den, mala by som este jednu otazku. Moja dcera ma od malicka problem s jedenim. Este ked som ju dojcila, stale sa odtahovala, kricala, plakala, neskor tak isto aj s prikrmami. Teraz ma 2 roky a neustale ked vidi akekolvek jedlo, ju napina. Krmenie u nas vyzera asi tak, ze si ju posadim na kolena a pustam jej v telke jej oblubene zvucky a rozpravky, len aby nevnimala, ze nieco je. Viem, ze to nie je spravne, ale ked som prisla na to, ze takto aspon nieco zje, bola som neskutocne stastna, kedze dovtedy nejedla takmer nic a nevedela som ani po akychkolvek pokusoch do nej nic dostat. Ale aj ked jej jedlo podavam takto, nemoze tam byt ziadna hrudka, nic. Vsetko doteraz mixujem, kedze ako som uz spominala stale ju napina a ked je nejaka hrudka, hned zvracia. Uz som z toho zufala a neviem, ako sa z toho kolotoca okolo jedenia dostat. Existuje na to nejaka rada?
Dakujem

Dobry deň, pani doktorka,
chcela by som sa vas spytať na, podla mňa, dosť važny problem s naším 3 ročným synom. Doma je velmi živý, bije sa s nami (zo srandy), blázni sa, nevydrží na mieste, stále potrebuje vymýšlať, cez obed nespáva. Vonku, pri iných deťoch je utiahnutý, ak niektoré dieťa prejaví záujem o jeho hračku (hračky, bicykel...), tak ju hodi na zem a utečie, alebo ju poda dieťaťu, a príde ku mne, bud sa rozplače alebo len tak stojí, potom hračku vôbec nechce, vôbec nie je pribeojný (my s manželom tiež nie sme priebojní, len pri ňom ma to mrzí). A čo ma trápi najviec je, že ked niekto zakričí (zvýši hlas - a to nemusí byť ani na neho, len pri nom), tak sa strašne rozplače, bojí sa kriku. Ked sa asi pred 5 mesiacmi odnaúčal od plienok, tak som strašne, strašne po nom kričala (nikdy som ho neudrela, len som nakričala) a dodnes ked si na svoje hlupe správanie spomeniem, tak mi je to strašne luto, mam pocit, že som to u neho vyvolala ja (ten strach z kriku) a teraz neviem ako ho posmeliť a vysvetliť mu, že sa nema bať, nekričím na neho a upozornujem aj iných, aby po nom nekričali. Prosím, poradte čo mam robiť, som z toho zufala. Nechcem aby sa bal. Ako ho podporiť, ako mu to vysvetliť? Velmi pekne dakujem

Dobrý den,prosím Vás poradte mi ako mám odnaučit svojho 9-mesačného syna od plúvania.Pravidelne pri každom jedle,nič nechce,len mi pluje.som stoho zúfala.

Vopred dakujem a prajem krásny den.

S pozdravom Šuríkova Olga.