Poslusnost

Je možné, že ju tlačí a ťahá, to s obliekaním a obúvaním súvisí, no nie každý je na to citlivý. Niektorí ľudia si oveľa viac uvedomujú, čo majú oblečené a obuté, kde ich to tlačí, omína, kde im to nesedí. Pokúste sa vysledovať, či má nejaké veci, s ktorými nemá problém pri obliekaní alebo obúvaní, nesťažuje sa na ne alebo sa sťažuje oveľa menej. Potom by mohla byť chyba aj vo veľkosti či šírke oblečenia či topánok alebo v materiále, z ktorého sú vyrobené.
Ak nepočúva, že sa má obliekať či obúvať, pomôžte jej. Prípadne jej nehovorte vôbec, že sa má obliecť, obuť, ale jej rovno povedzte, že sa idete obliekať a hneď od začiatku jej pomáhajte. Nikedy stačí, ak rodič začne s dieťaťom robiť nejakú činnosť a dieťa ju niekedy samo dokončí bez väčších ťažkostí.

Môže byť, že ak budete pokojnejšia vy, bude pokojnejšia aj ona. Problém ale môže byť v tom, že pokoj budete len predstierať, lebo pokojná vydržíte len do určitej miery "neposlušnosti" (ako väčšina z nás rodičov).
Čo sa deje, keď dcéra neurobí, čo jej hovoríte, čo od nej očakávate alebo chcete? Zvyčajne sa začneme hnevať na dieťa už oveľa skôr, ako začneme kričať. Je preto vhodné trénovať svoju pozornosť a všímať si už slabé signály nášho tela o tom, že sa začína objavovať hnev. Čím skôr si všimneme, že sa hneváme, tým viac možností budeme mať, ako z hnevom naložíme. Ak si ho totiž všímame až keď nám adrenalín tečie ušami, už nie sme až takí silní voči tomu pocitu a on ovláda viac nás ako my jeho.
Ak dieťa neposlúchne, postupne v nás môže rásť aj bezmocnosť a ako rodičia si myslíme, že by sme mali v každej situácii vedieť dieťa ovplyvňovať, že by sme nad ním mali mať moc. Len tak môžeme byť dobrými rodičmi (to si myslíme). No nie je to celkom tak. Sú situácie a s rastom dieťaťa ich pribúda, nad ktorými moc nemáme. A preto je dôležité zaoberať sa nielen skúmaním vlastného hnevu, ale aj bezmocnosti.
Rodičia si tiež zvyčajne myslia, že pred dieťaťom nemôžu priznať svoj hnev alebo bezmocnosť. No zvyčajne ak povedia, ako sa v tejto situácii cítia, atmosféra medzi dieťaťom a rodičom sa zvyčajne zmení.
Ak máte dojem, že by vám dobre urobilo priebežne konzultovať svoj výchovný postup a skúmať svoje pocity okolo výchovy a rodičovstva so psychológom, vyhľadajte ho. Môže vás podporiť vo vašom rozvoji a v hľadaní riešení.

Samozrejme, že by dieťa malo "poslúchať", no možno ak mu to hovoríme pri rozlúčke, dá sa to považovať aj za prejav toho, na čom nám najviac záleží, čo je pre nás dôležité. Ak je pre nás poslušnosť či podriadenosť dieťaťa to najdôležitejšie, nemusí to byť pre dieťa a jeho vývin to pravé orechové. Alebo aj keď prídeme pre dieťa do škôlky alebo školy či k príbuzným alebo kamarátom, u ktorých trávilo čas a prvé, čo nás zaujíma je, či dieťa poslúchalo, vysielame tým určite nejakú správu. A ak dieťa má ako svoju métu poslušnosť, môže to byť v mnohých situáciách v živote pre neho nevýhoda. Niekedy je dôležité ísť svojou cestou, nepodriadiť sa autorite alebo očakávaniam iných, robiť, čo je pre nás dôležité a nášmu srdcu blízke...
Ak vás zaujíma, či dieťa poslúchalo, spýtajte sa na to bez jeho prítomnosti a keď sa s ním lúčite, môžete si vyberať z mnohých ďalších "príkazov" a striedať ich. Napríklad "Užite si to tu", "Dobre sa bavte", "Ľúbim ťa"... a občas môžete zaradiť aj poslúchaj, asi každý desiaty raz...

Myslím, že je málo detí, ktoré poslúchnu na prvý raz (alebo prvé razy). Pre rodiča je to zložitá situácia, lebo očakáva, že dieťa bude dobre spolupracovaž, a ak a to nedarí, zvyčajne sa pýta sám seba, či je to jeho chyba, čo robí zle, nesprávne, že to nefunguje podľa jeho predstáv, môže cítiť bezmocnosť, hnev, pocity viny, zvyšuje sa tlak na rodiča aj dieťa. Ak navyše partner alebo druhý rodič tiež očakáva, že by to malo ísť a že matka je zodpovedná za výchovu dieťaťa, situácia sa ešte viac komplikuje. A ak sa ešte stretávajú dva odlišné prístupy, vo vašom prípade váš a starkého, nie je to jednoduchá situácia.
Pokúste sa stanoviť si najprv len maličký cieľ. Napríklad v situáciách, kedy budete mať dostatok času, nenechajte syna robiť si, čo sa mu zachce, ale pokúste sa vyvodiť dôsledky. To znamená, že mu poviete, čo má urobiť (prezleč sa). Ak nereaguje, spýtajte sa ho, či sa prezlečie sám alebo by bol rád, keby ste mu pomohli. Ak si vyberie vašu pomoc, trochu mu pomôžte a nechajte ho, aby sa doprezliekal sám alebo aby si aspoň odložil veci. Pochváľte ho. Ak nereaguje ani na takú ponuku, opýtajte sa ho, či sa prezlečie alebo nie, či urobí, čo treba alebo nie. Ak povie nie, predstavte mu dôsledok - napríklad, je mi to ľúto, že to musím urobiť, no kým sa neprezlečieš, budeš sedieť tu na stoličke. O pár minút sa ho spýtate, či sa teda prezlečie alebo nie a ak áno a naozaj to urobí, pochváľte ho a ak nie, nechajte ho ešte jednu-dve minúty sedieť atď. Kým sedí na stoličke, nemal by sa hrať, pozerať telku, knižku, jesť, piť...
a dôležité je, aby ste sa pokúsili povedať starkému, že vám nepomáha svojou bezhraničnou povoľnosťou. Pokúste sa s ním dohovoriť na tom, že ak sú sami dvaja, môže mu dovoľovať, čo one chce, no ak ste spolu a vy niečo poviete, nech do toho nezasahuje a nerobí opak. Uvedomujem si, že to nie je zrejme jednoduché sa s ním na tom dohodnúť (tiež si asi vlastne robí, čo sa mu zachce...), no aspoň sa o to pokúste )tati, pomohlo by mi, keby si...).

Trojročné deti často ešte nefungujú na slovné podnety a preto treba konať- vydeliť jej pár čipsov do malej mištičky a povedať, že tieto sú jej a ostatné sú pre dospelých (a ak nerešpektuje a berie aj z tých ostatných, pokojne ich odložte z jej dosahu). Alebo ak uteká a nepočúva vás, nabudúce ju nepustiť a držať za ruku.
Niekedy je "nedostatok" len v tom, že rodič nevie použiť jednoznačný a prísny tón hlasu. Čo sa zvyčajne deje, že rodič niečo opakovane hovorí a hovorí a hovorí a dieťa nič a potom nasleduje krik, teda hlučný vysoký hlas. Dieťaťu treba pozrieť do očí veľmi priamo, chytiť ho prípadne (jemne a pevne) za ruku či zápästie, nakloniť sa k nemu a použiť jednoznačný, strohý hlas a povedať stručne, čo od nej chcete (nie to, čo nechcete!)- napríklad: prestaň behať, poď ku mne a chyť sa ma za ruku, prestaň brať tie čipsy, zlez z toho stola...

Váš mladší syn si zrejme overuje, že má určité schopnosti, že vie ovplyvňovať veci a ľudí okolo seba, že má nejakú moc. To samo o sebe nie je nič zlé, je to normálna vývinová fáza a dieťa v nej zisťuje, ako chutí moc. To je pre ďalší život rovnako dôležité, ako naučiť sa s tou mocou zaobchádzať tak, aby to nebolo na úkor druhých ľudí. A to je vaša úloha - rešpektovať na jednej strane jeho moc a jej skúmanie, na druhej strane ho učiť, že sú isté pravidlá, limity, hranice, ktoré treba rešpektovať.
V jeho nízkom veku je najlepšie zapojiť fantáziu a hravou formou ho viesť k spolupráci a rešpektu voči iným ľuďom a ich potrebám. Ak napríkad Lackovi vezme hračky, môžete ho pochváliť, ako pekne ich preniesol a vyzvať ho, aby ich rovnako pekne doniesol zase naspäť, aby ste sa mohli všetci traja zahrať nejakú veselú hru (alebo odmenou môže byť akákoľvek iná aktivita, ktorú má veľmi rád - čítanie, zápasenie, naháňačka s vami...).
Hľadajte tiež spôsoby, ako z toho urobiť súčasť nejakej hry - ak vie Lacko napríklad hádzať, nech hračky mladšiemu bratovi začne hádzať vždy, keď mu ich on začne odnášať preč... Využite skrátka schopnosti oboch chlapcov a svoju fantáziu a vymyslite si vždy nejakú hru, v ktorej jedna časť bude odnášanie hračiek - či už Lackových alebo hračiek iných detí.