výchova dieťaťa

Keď si dieťa ublíži, vystraší sa a podobne, je úplne namieste byť mu k dispozícii, postarať sa o neho v takej miere, v akej to dieťa potrebuje. Ak dieťa dostane od rodiča "hubovú polievku" namiesto podpory, rodič ho tým vedie k tomu, aby svoje ublíženia a zranenia skrývalo, aby sa za ne hanbilo a nehľadalo pomoc a aby si ju ani samo nedoprialo (od seba). To je pre budúci vývin a život nevhodné, lebo je veľa situácií v našom živote, kedy podporu a pomoc potrebujeme, prípadne je aj mnoho situácií, kedy sa potrebujeme podporiť sami, lebo nemáme nikoho blízkeho po ruke.

Učiť dieťa na nočník alebo záchod je vhodné najmä vtedy, keď dieťa spolupracuje (je schopné chvíľku na nočníku obsedieť), keď viete takmer presne, kedy bude cikať alebo kakať (a keď ho posadíte na nočník, urobí, čo treba a môžete ho ihneď pochváliť). Nútiť dieťa sedieť na nočníku nemá veľký zmysel a vyvoláva to skôr odpor u dieťaťa a pocity viny či neschopnosti u rodiča, keď sa to nedarí. Výchova má podporovať to, čo sa dieťaťu darí, má hľadať primerané spôsoby, ako dieťa získať a motivovať pre rozvoj schopností, zručností a podobne. Najmä v útlom veku by mala výchova dieťa rešpektovať v jeho vývinovom tempe, v už dosiahnutých schopnostiach a mala by prihliadať na ochotu či schopnosť dieťaťa spolupracovať.

Čo sa týka odsávania soplíkov, je zrozumiteľné, že dieťa pri tom plače a bráni sa. Vy ste ale matka a ak je pre vás dôležité, aby malo dieťa soplíky odsaté (čo je často aj nevyhnutné zo zdravotného hľadiska), nemal by sa vám do toho nikto miešať. Pre vašu babku je zrejme na nevydržanie počúvať plač dieťaťa, no v žiadnom prípade by nemala zhadzovať to, čo pre dieťa robíte, aj keď to je nepríjemné (ku chirurgovi tiež neprídeme s tým, že je to sadista a týra nás alebo dieťa, keď ho ide operovať...). Porozprávajte sa s ňou o tom, dovoľte jej, aby ho potom čičíkala a pomojkala, ale mala by rešpektovať, že si neželáte, aby vás pred dieťaťom zhadzovala či osočovala, pretože tým deformuje váš vzťah a pestuje nedôveru vášho dieťaťa voči vám.

Farby dieťa má poznať pri nástupe do školy. Ak ich pozná skôr, je to fajn, ale nemusí, až okolo toho piateho-šiesteho roka. Pri zápise do školy sa na to pýtajú, malo by to teda dieťa vedieť.
Dvojitá výchova alebo výchova, kde starí rodičia zasahujú do výchovy rodičov pred deťmi alebo zhadzujú rodičovský prístup pred dieťaťom je náročná a nie je možné docieliť, aby dieťa poslúchalo viac. Treba sa dohodnúť so starými rodičmi, že budú rešpektovať vašu výchovu, váš prístup a nebudú pred dieťaťom zasahovať do toho, čo robíte. Nevadí, ak oni budú mať iný prístup, vadí, keď znehodnocujú ten váš (alebo vy ten ich).

Prejavy obdobia vzdoru sa u detí vyskytujú v rôznej miere, forme, rôzne dlho atď. Kým u niektorých detí si ani nevšimnete, že nejakým obdobím vzdoru prechádzajú, u väčšiny detí sú prítomné aspoň mierne prejavy.
Rovnako je to s aktivitou a potrebou pohybu. Zvyčajne deti najmä v predškolskom veku potrebujú z pohľadu dospelého naozaj veľa pohybu. Nie je to nič výnimočné aj počas mladšieho školského veku, kedy je pohyb dôležitou súčasťou každodenného života dieťaťa a jeho chýbanie môže mať rôzne nežiadúce vplyvy - dieťa môže byť agresívnejšie, podráždenejšie, nesústredené...
Pre posúdenie "normálnosti" prejavov u vašej dcérky je dôležité uvedomiť si, ako dlho tieto prejavy trvajú, či sa začali objavovať postupne alebo sa len zvýraznili zvyčajné prejavy z predchádzajúceho obdobia. Dôležité je, aké bolo tehotenstvo, pôrod, prvé týždne a mesiace - závažné komplikácie v týchto obdobiach síce nepotvrdzujú, že negatívne ovplyvnili vývin dieťaťa, ale o určitých odchýlkach sa dá uvažovať. Ďalšou významnou oblasťou je výchova dieťaťa a vplyv rodičov (či iných dospelých, ktorí sú v častom kontakte s dieťaťom) - nedôslednosť, uprednostňovanie trestov pred uplatňovaním dôsledkov, zahanbovanie, ponižovanie (aj neúmyselné) dieťaťa, nedostatok času venovaného dieťaťu (neznamená hodiny a hodiny strávené len s dieťaťom, ale čas, kedy sme dieťaťu plne k dispozícii a počúvame ho, rozprávame sa, zdieľame, čo sme zažili, robíme niečo spolu...) a ďalšie faktory môžu podporovať nežiadúce prejavy správania sa dieťaťa.
Jednou z možností je aj tá, že je to dynamické obdobie, ktoré samozrejme rodičov vyčerpáva, neustále alebo časté "boje" oberajú rodičov o sily, trpezlivosť a chuť riešiť to stále dookola. Preto je dôležitá aj psychohygiena rodičov - čas, ktorý venujú sebe ako páru, čas ktorý venujú len sami sebe ako jednotlivcovi. Hľadajte možnosti, ako v určitých pravidelných intervaloch môžete pestovať váš partnerský vzťah a kedy môžete pestovať vaše priateľské vzťahy, koníčky, kedy sa môžete poriadne vyspať atď.

Dvojmesačné dieťa si samo reguluje režim dňa - jedenie, spinkanie a najlepšie je tento režim rešpektovať. Neskôr sa môže stávať, že nebude chcieť ísť spinkať cez deň, prípadne aj večer, lebo bude zaujímavejšie zaoberať sa vecami, ktoré sú naokolo a byť s ľuďmi, ktorí sú pri ňom, no bude umrnčané a nespokojné od únavy a vtedy je dobré ho usmerniť.
Inak dieťa sa postupne samo naladí na nejaký režim, keď ho budete sledovať, určite zistíte, aké sú jeho potreby a z toho vyplývajúci režim. Veď to už dva mesiace aj robíte, takže nejakú skúsenosti už máte. Nedoporučovala by som násilné nastavovanie dieťaťa na režim, ktorý vyhovuje nám, lebo tým dieťaťu bránime orientovať sa podľa jeho vlastného tela, čo je veľmi dôležitá schopnosť v celom živote.

Výchova dieťaťa začína už veľmi skoro, avšak nejaké zákazy či usmernenia prídu na rad zrejme hlavne vtedy, keď sa začne odvážnejšie zmocňovať sveta okolo seba - začne dočahovať, sťahovať, strkať, ochutnávať... všeličo, aj čo nemá.
S plakaním by som bola opatrná najmä v dojčenskom veku - myslím tým, že nie je vhodné nechať dieťa napríklad v postieľke dlho (viac ako pár minút) plakať len preto, lebo máme predstavu, že by malo zaspať samé. Neznamená to ale ani to, že keď bude chcieť niečo, čo je preň nebezpečné (keď bude o niečo staršie), že mu to dáme, len aby neplakalo. V tom prípade sa budeme snažiť zaujať ho niečím iným, odpútať pozornosť.

V tomto najútlejšom veku potrebuje, aby sme mu prejavovali svoju lásku tým, že budeme napĺňať jeho potreby, či už je to papanie, spinkanie, prebaľovanie, túlenie, prihováranie sa, jemné cvičenie a tak ďalej, podľa toho , ako sa bude postupne vyvíjať.