Naviazanosť či nie?

Dobrý deň. Mám 2,5r syna, ktorý sa správa v poslednom čase veľmi zvláštne, kt.si nevieme vysvetliť. Je veľmi spoločenský, vyhľadáva spoločnosť malých detí ako aj dospelých. Samozrejme zo začiatku bol stále iba so mnou a to sa aj v istom čase prejavilo,kt.sme ale úspešne prekonali. Keď mal 2roky aj 2mesiace,tak som nastúpila do roboty a on išiel do škôlky. Veľmi som sa bála, že odlúčenie bude ťažké a nakoľko bol /a stále je/ veľmi naviazaný na mňa bude plakať. Ale prekvapujúco ani raz neplakal a v škôlke ho tak motivovali, že tam veľmi rád chodil. Po 2mesiacoch manžel prišiel o robotu,takže s ním zostal doma on a syn prestal chodiť do škôlky. Nevadilo mu to, s ockom si veľmi dobre rozumie. Niekedy ho strážia aj starí rodičia a veľmi dobre si vychádzajú, žiadny plač a pod. Problém je v tom, že keď prídem domou, zrazu prestane každého odmietať /ocka, starých rodičov/ a už je iba maminka, maminka. Je to síce milé ale u mňa sa z neho stáva uplakané dieťa. Snažím sa mu čas, kt.nie sme spolu plnohodnotne vynahradiť, ale on len "visí" na mne. Prac.cas mám upravený tak, že začínam veľmi skoro ráno, syn sa zobudí, keď ja už nie som doma, prakticky je bezo mňa iba doobeda, ide spinkať a keď sa zobudí okolo 14 tak ja som už doma. Chodí veľmi neskoro spávať, aj okolo 22, takže nie sme málo spolu. Keď sme niekde v spoločnosti a hrá sa s deťmi, je všetko OK. Ale keď sa k nemu priblížia a chcú ho zdvyhnúť, tak to nezvláda a uteká ku mne, že on chce iba maminku. Doma, keď mu nevyplním každú jeho sekundu nejakou hrou, či zábavou...tak sa nudí. Dlho som si to nechcela pripúšťať, ale keď je so mnou, stále si vyžaduje pozornosť a musím sa mu venovať. V opačnom prípade chce ísť na ruky. Pritom, keď tam nie som, viem že sa zahrá aj sám, vie si sám vybrať hračky, jednoducho zahrať sa aj sám.
Čím to je spôsobené? Prečo sa správa ako keby bol odo mňa až tak závislý, keď v skutočnosti nie je?
Dokáže sa sám obliecť, obuť, ísť na nočník, najesť sa... je na svôj vek veľmi dobre mentálne vyspelý, dokáže už zarecitovať básničky, poskladať puzzle, zaspievať krátke piesne... Venujem sa mu naozaj veľa, ale na úkor toho že sa z neho stáva nesamostatný "mamičkin maznáčik"? Neviem či robím niečo zle, ale niekedy varím tak, že na jednej ruke 2,5ročný syn a druhou miešam jedlo...
To je takto naozaj veľmi náročné. Je to v tomto období normálne?