Diskusie

Bútľavá vŕba

anonym, 29.03.2010 21:30

Prosim maminky o pomoc - tie ktore su po preruseni tehu

Maminky, chcem poprosit maminky, ktore su po preruseni tehu, ci uz po spontannom potrate alebo po preruseni z dovodu poskodenia plodu.

Som takmer v 20.tt. mali by sme ist na prerusenie, prosim vas, ako prebiehalo prerusenie?

uspali vas, alebo ako sa to robi. lebo mna strasia s vyvolanim porodu. ja si to neviem predstavit, ze ten drobcek zije a ja ho mam porodit aby som hozabila. ako ste to znasali, alebo ako sa vam to podarilo prezit, pripadne sa rozhodntu. ja som uz hadam na dnes.

a dalsia otazka aky cas ste potrebovali, alebo vam odporucil lekar na zregenerovanie a zotavenie, kym ste mohli bezpecne pomoct.

 

vsetkym ktore si na mna najdu trosku casu vopred zo srdca dakujem. potrebujem pomoct od niekoho kto to prezil...... prosiiiiiiiim

  • anonym
    29.03.2010, 22:40

    Zazila som nieco podobne v 18.tt, najskor mi podavali vyvolavacky pre normalny porod, mala som 33 hodin bolesti, nechcelo sa to rozbehnut a po tom vsetkom ma uspali, aby skontrolovali a docistili maternicu. nic moc, hlavne na psychiku, ale do buducna je lepsi porod ako operacne zasahy, na to treba mysliet.

  • anonym
    29.03.2010, 22:43

    ... ak sa ešte môžeš rozhodnúť, tak to skús odmietnuť...
    dieťa v 20tt už je hotový človiečik... http://img.cas.sk/img/8/article/335358_tehotenstvo-plod-vyvoj-plodu-19-tyzden-tehotenstva.jpg
    to, čo si prežila, prežila moja kamarátka a naozaj jej vyvolali pôrod... musela dieťatko porodiť a potom ho tam nechali, nech dožije, pretože sa narodilo živé a nemohlo také maličké prežiť bez mamy...
    neviem tvoje dôvody, ale budem na teba silno myslieť!!!

  • anonym
    30.03.2010, 00:16

    ved prave to je to. uvedom si to vsetko a o to je to tazsie. Mala uz kope, pocuje ma, a si neviem predstavit tu chvilu, ze kym je u mna, tak zije a je jej relativne dobre a ja ju mam ist porodit a nechat zomriet??? ako to mozem? ved to je ako by som zabila hociktore z mojich deti. obe dcery ked som rodila, tak som vedela, ze ich rodim preto, aby zili a nie preto aby som ich zabila. mozno je to pre niekoho drasticky vyraz, ale ja to tak beriem. dozivotne budem mat na rukach jej krv a na svedomi jej smrt.

    Nevedia jej presne diagnostikovat diagnozu. ma nador, ktory jej vychadza z poza mocoveho mechura. nikto mi nevie povedat, ci sa to bude dat operovat, nevedia ci tam nie je razstep a aby nestacilo tak mame aj dvojcievny pupocnik.

    Mam dve babulky a ak by bola tato postihnuta telesne, dajme tomu, ale ak by bola postihnuta mentalne, neviem ako by to bolo. keby mi aspon vedeli povedat co s nou presne je.......

    stale ma muci myslienka, ze co ak sa narodi a bude sa to dat zoperovat. ale co ak nie a bude trpiet. pri tejto diagnoze niekedy deti zomieraju do dvoch rokov a ziju vo velkych bolestiach. toto jej mozem spravit??? boze, taketo situacie by nikdy ziadna matka nemala riesit. :*-( :*-( :*-(  dala by som moj zivot za to aby bola zdrava.

  • anonym
    30.03.2010, 07:57

    si ma rozplakala, keď som to prečítala, ja naozaj neviem, čo by som urobila, som proti potratom, ale toto je horzné, hrozné bolestivé.:*-( :*-( :*-(  neviem skutočne čo by som urobila, predstava, že by pri mne zomieralo moje nenarodené dieťa je hrozná...nechceš si to rozmyslieť? Ak zomrie neskôr, tak nie z tvojho rozhodnutia, ale je to na tebe. Prajem ti len tie najlepšie kroky!!!

     

  • anonym
    30.03.2010, 07:59

    Neviem ti poradiť, ale silno ti držím palce, akokoľvek sa rozhodneš... Máš pravdu je to ťažké rozhodnutie tak či onak. Ale akákoľvek bude tvoja voľba už si to potom nevyčítaj, nikto ti nemá právo siahať do tvojho svedomia, robíš čo musíš. Ale nemala by si v tom ostávať sama, zájdi za psychologičkou, možno ti  pomôže zorientovať sa.

  • anonym
    30.03.2010, 08:03

    ahoj, ja osobne som na UPT nebola, ale doktor sa ma na to snazil nahovorit. mojej tiez nevedeli diagnostikovat, co presne jej bude, nakoniec to nebolo take strasne, da sa so vsetkym zit. a tiez uz mam starsiu dcerku. o malu sa s laskou starame a je nase velke slniecko. ten maly cloviecik nemoze za to, ze je chore, ale som presvedcena, ze si nezasluzi, aby bolo kvoli svojmu postihnutiu odmietnute a odsudene na smrt. da sa zit aj so zdravotnym postihnutim, chce to sice vela vela obety, prisposobivosti, ale aj to dieta je tvoje
    prosim, daj tej malinkej osobke sancu prezit.... mozno sa jej zdravotny stav bude dat riesit aspon ciastocne a mozno sa z nej budete tesit dlhsie ako dva roky....
    myslim na teba :-)

  • anonym
    30.03.2010, 08:06

    práve pretoto som ja pri oboch deťoch odmietla všetky testy, radšej sa modlím aby bolo aj druhé zdravé ako riešiť takúto strašnú dilemu. Je mi to hrozne ľúto, aj preto že asi viem kto túto tému založil.  neviem ako by som sa rozhodovala ja. Držím palce a nech sa už rozhodneš akokoľvek veľa síl

  • anonym
    30.03.2010, 08:46

    ja som bola po potrate, ale to sa neda porovnat, pretoze ma uspali a vycistili. tiez som to tazko znasala, bolo to prve tehotenstvo. ale toto je ine. mam kamaratku, ktora to prezila uz 3x, dietatko bolo postihnute a vlastne umrelo a potom jej vyvolavali porod. neviem, kde na to berie silu.
    takze neviem ti poradit, len ti chcem zazelat strasne vela sily a podpory tvojich najblizsich. ja som tu riesila temu UPT a v konecnom dosledku som rada, ze som nakoniec nemusela podstupit tento zakrok, lebo sa to vyriesilo samo. fakt neprajem nikomu byt v situacii, ze musi rozhodovat o tak hroznej veci. ver tomu, ze kto toto cita citi s tebou. takze este raz vela sily.

  • anonym
    30.03.2010, 09:08

    Ak este je sanca, ze sa mozes rozhodnut, odmietni potrat, je to nezvratne rozhodnutie. Poznam vela pripadov, ked lekari tvrdili, ze dietatko je vazne poskodene a nakoniec sa narodila krasna zdrava babulka. Ak je tvoje dietatko chore, priroda to rozhodne za teba a vo svojom okoli uzrcite najdes pomoc, len sa treba zaujimat a hladat. Drzim palce a myslim na teba.

  • anonym
    30.03.2010, 09:26

    ahoj. no slzičky sa tlačili do očí aj mne. ja som tiež pred nedávnom prežila potrat, ale bolo to ešte v 8 tt, potom výškrab ale bola som zničená, takže to čo prežívaš musí byť niečo strašné. predstava jedného aj druhého rozhodnutia je strašná, ale pri tom druhom prípade, ak by si si dieťatko nechala, je tam vždy tá šanca, že sa to bude dať operovať, liečiť a môžeš dať svojmu dieťatku šancu, aby ti dokázalo, že chce žiť. ked sa rozhodneš pre potrat, možno si to budeš stále vyčítať, že čo ak bolo zdravé.... ale nikto sa nemôže rozhodnúť za teba ani ti nič vyčítať, ty musíš najlepšie vedieť, čo bude lepšie.

    ale tiež poznám prípady, ked mamička do poslednej chvíle bojovala s otázkou potratu a teraz má krásne zdravé detičky.

    prajem ti veľa síl a počúvaj svoje srdiečko.

  • anonym
    30.03.2010, 09:28

    Súhlasím s predchádzajúcim príspevkom,tiež poznám vela takýchto prípadov od susedov v našej dedine. Daj mu šancu. Ak nevedia čo mu je,čas rozhodne za všetkých. Ak je postihnutie privelké samo umrie,ale nebudeš si nič vyčítať. A možno bude nakoniec zdravé a sama budeš prekvapená. Aj nám pri tretej dcérke diagnostikovali pravdepodobný raštep chrbtice a nič jej nie je. Spravila by som všetko pre svoje dieťa. Ja ich mám tiež 3 a to posledné má nakoniec len epilepsiu od polroka. Viem, že je to neporovnatelné s diagnózami, ktorými ťa strašia, ale aj staršie detičky ti pomôžu, ak naozaj bude postihnuté, určite vám nebude na príťaž. Porodiť živé nedonosené dieťatko a nechať ho umrieť je strašne ťažké na psychiku. Vrátiť sa to už nebude dať a ten pocit si ponesieš po celý život. Mne moja malinká takmer umrela v náručí pri prvom epileptickom záchvate (prestala dýchať a zapadol jej jazyk, bola celá sinavá a všetky žilky mala čierne) a tá chvíla ma straší skoro každú noc. Aj postihnuté dieťa vie naplniť radosťou rodinu, obohatiť človeka.

    Držím palce, nech sa rozhodneš nakoniec akokolvek. Nikoho by som za takýto čin neodsúdila a ani ním neopovrhovala. Vela síl v každom prípade. A dobré rodinné zázemie, ktoré ťa pri ktorejkolvek volbe podporí a pochopí.

  • anonym
    30.03.2010, 09:29

    Tiez zastavam nazor, neber na seba rozhodnutie za jej zivot :s
    Z tvojich slov je zrejme, ze sa s tym nevysporiadas, citis, ze nemas pravo ani silu rozhodnut o predcasnej smrti svojho dietatka. Tak posluchni instinkt. Ten nas nesklame.

    Spolocnost nam nanutila nejake predstavy o dokonalom dietati, snazia sa o selekciu len tych najlepsich a vsetko ostatne davat prec. Vraj taky clovek nema ziadnu hodnotu a prezije zivot v trapeni. Ale to nie je pravda! Skus sa porozhliadnut, opytat sa ludi, ktori maju nejaky hendikep, ci su stastni alebo by sa radsej nenarodili. Ja ich poznam teda dost, niektori su len telesne, niektori mentalne postihnuti.

    Vychovavam mentalne postihnute dieta, vobec to nie je katastrofa, je to uzasny cloviecik, plny prekvapeni, plny citov a lasky. Dava mne aj svojmu okoliu velmi vela, neviem si predstavit, ze by som JA rozhodla o jeho predcasnej smrti, az ma mrazi.....
    Ak sa niekto rozhodne pre potrat, je to samozrejme jeho zivot, jeho vec. Ale ja by som s tym pocitom zit nevedela a myslim, ze ty tiez nie, podla toho co pises. Ty vlastne nie si pre potrat rozhodnuta. Mozno okolie na teba tlaci, ale tvoje vnutro krici NIE.

    Mame modernu diagnostiku a to nam umoznuje staviat sa do pozicie ROZHODOVATELA. Ale je to spravne? Opravnuje nas vynalez nejakeho diagnostickeho pristroja rozhodovat o zivote a smrti ineho cloveka?

  • anonym
    30.03.2010, 10:13

    :*-(  Jaaaj, mne je az do placu, ked citam tieto prispevky. Preco je zivot taky kruty? Ved tie deticky nikomu nic nurobili. Ja som sice nezazila ziaden potrat (a dufam, ze ani nezazijem), ale az mi je tak tazko pri srdci, ked to citam. Je mi to hrozne luto, ze si sa ocitla v takej hrozostrasnej situacii. To rozhodovanie ti teda nezavidim. Ale suhlasim s predchadzajucimi prispevkami, ze ak sa to este da zmenit, tak si to babenko nedaj vziat. Ale to uz je len a len na tebe, ako sa rozhodnes. Viem, ze to nemas lahke, ale zivot nam stale dava nejake nove skusky, ktore musime zvladat. Ci uz su prijemne alebo nie. Viem, ze ti tymito prispevkami vsetko asi len stazujeme. Ale treba mysliet len na to najkrajsie, co nas s detickami caka. Ci uz su uplne zdrave, alebo nie. Ja by som si to zrejme nechala. Ved su v dnesnej dome aj rozne ustavy, ktore pomozu takymto detickam. A to neznamena, ze ho pohodis do ustavu. Mozes sa pokojne starat aj ty, no ustav ti pomoze vsetko zvladnut. Strasne moc ti drzim palce. Budem na teba myslie, ci uz sa rozhodnes tak alebo onak.

  • anonym
    30.03.2010, 11:57

    Ja som prežívala niečo podobné, ako Ty, len som v tej dobe nemala na výber. To, že sa môjmu dieťatku zväčšuje mozgová aj srdcová komora, som sa dozvedela až príliš neskoro a dnes som za to vďačná. Do pôrodu to bolo nekonečné obdobie strachu, avšak narodila sa mi úplne zdravá dcérka, ktorá už bude mať 19 rokov a chystá sa na vysokú školu. Keď si pomyslím, čo všetko mi navraveli (dieťa s ťažkou srdcovou vadou, mentálne postihnuté), koľko sonografií som absolvovala. Keď sa narodila, hneď s ňou bežali na sono a výsledok nagatívny. Dodnes to nechápem a po tejto skúsenosti by mi už mohli hororiť hocičo, aj tak neuverím.

  • anonym
    30.03.2010, 12:04



    :tup: :tup: :tup: :tup: :tup:  súhlasím s týmto krásne napísaným článkom, hlavne s posledným odstavcom, lekári z nás robia "kusy" a nepodarky, čo s nimi?:s  pre nich je  najlepšie povedať ti, že sa toho zbaviť. oni výčitky nemajú. ale tvoja láska k tomu dieťatku s akou si ho nosila a očakávala ho, myslím nedovolí urobiť tento horzný krok s ešte hroznejším priebehom.

    Držím palčeky!!!

+ -
Príspevkov: 418