Veronika Cifrová Ostrihoňová: Matej je fantastický otec, ale ja som nič iné ani nečakala
Na stretnutie prišla dokonale upravená s trojmesačnou Sárou v kočíku. Veronika priznala, že ju zbožňuje, ale jej život sa nezastavil a netočí sa iba okolo šesťdesiatcentimetrového bábätka. Keď má možnosť, odskočí si do práce alebo moderuje svoju talkšou. Najšťastnejšia je, keď vidí svoju dcéru s otcom Maťom „Sajfom“ Cifrom. Neverili by ste, čo s ňou dokáže stvárať.
Veronika Cifrová Ostrihoňová ako mama
Ako sa cítite v úlohe mamy?
Prekvapivo dobre (smiech). Je to zmena, ale nie až taká veľká, ako som si myslela. Nemusím teraz dramaticky prehodnotiť celý život, nie je zo mňa ani iný človek, ako často počúvam od mamičiek. Ja som stále tá istá žena, len o niečo šťastnejšia. Malá Sárinka je veľmi zlatá, rýchlo sme sa zohrali, užívam si to. Po 6. týždňoch sa pomaly vraciam aj k pracovným aktivitám... V úlohe mamy sa zatiaľ cítim veľmi dobre.
Boli ste vždy verejne aktívna. Aj teraz, na materskej dovolenke, nie je vám ľahostajný osud ľudí po tragédii v Prešove, na sociálnych sieťach ste podporili zbierku. Patríte k ženám, ktoré sledujú dianie okolo seba a nesústreďujú sa iba na svoj mikrosvet?
Každá mamička to má asi inak, ale pre mňa je to niečo prirodzené, mentálna hygiena, keď sa môžem aspoň na chvíľku zamerať aj na niečo iné, ako je moja dcérka, hoci ju nesmierne ľúbim. Svet nezastal, stále ide ďalej a ja chcem byť jeho súčasťou, aj keď som momentálne mama na plný úväzok.
Podľa najnovších štatistík majú mamičky novorodencov na seba čas v priemere 10 minút. Aj vám ubehne deň tak rýchlo, že si niekedy nestihnete ani umyť zuby a vyzliecť pyžamo?
Áno, toto je jedna z najväčších zmien, na ktorú som hneď prišla – čas plynie inak. Niekedy mám pocit, že deň trvá 60 hodín a inokedy si nestihnem ani umyť zuby a už je večer a ideme zase spať. Ale ja si úprimne myslím, že mám na seba viac času ako len 10 minút. Zatiaľ malá dobre spí, stihnem si aj vlasy umyť. (smiech) To je ďalší problematický moment, čo počúvam od mamičiek – umyť sa, najesť sa, obliecť... Nemám ani nútenú diétu, ani nútený oddych od hygieny. Sama som prekvapená. Som typ, ktorý sa vždy pripraví na najhorší možný variant. Ako aj pred pôrodom: Všetko sa skončí, môj život sa bude točiť len okolo 60-centimetrového drobca. Ale nie je to zatiaľ tak. Mám čas občas si aj niečo prečítať alebo napísať, nežijem len dieťaťom.
Prispôsobil sa novej situácii aj váš manžel, Matej Sajfa Cifra? Dokáže skĺbiť rodinný a pracovný život? Máte aj vďaka nemu viac času na seba?
Je veľmi nápomocný, vie si prispôsobiť čas a veľa sa malej venuje. Keď príde domov, prebalí ju a hrá sa s ňou. Dokáže sa o dcérku plnohodnotne postarať, len dojčiť nemôže (smiech). Krásne im to spolu ide, keď odídem z domu, nemám žiadne hysterické telefonáty a SMS ako: „Kedy prídeš domov?“, „Ešte koľko?“. Prispôsobil sa a užíva si to rovnako ako ja. Máme aj dve babky, ktoré sú v Bratislave, sú rady, keď môžu pomôcť, u mňa je spokojnosť produktom aj môjho okolia.
Mária Bartalos: Veľmi si to užívam a chcem veľkú rodinu
Vaša mama je detská neurologička. Môžete konzultovať rovno doma...
To hej, ale občas mi neunikne, ako si malú chytí na ruky a začne ju vyšetrovať. A ja len tŕpnem, na čo príde, čo teraz zistí... Chytí si ju a tvrdí, že nič nerobí, ale ja dobre viem, že ju vyšetruje. (smiech) Ale aj ona ako lekárka je prekvapená z niektorých rád, čo mi dá pediatrička. Mnohé sa zmenilo. Predsa len, môj najmladší brat má už 19 rokov, ja mám 30, utieklo veľa času...
Ktoré rady ju prekvapili?
Napríklad, že netreba kúpať dieťa každý deň a veľmi ho mastiť, pokožka sa sama nastaví. Z toho bola moja mama prekvapená, lebo za jej čias to bol rituál, ktorý sa každý večer opakoval. Moja mama, našťastie, nie je typ, že by trvala na svojom a radila mi, nechá to na mňa a našu pediatričku. Samozrejme, keď sa na niečo opýtam, rada mi povie svoju skúsenosť.
Zmenila sa aj rola otcov – kedysi a dnes? Staral sa aj váš otec tak intenzívne a užíval si prebaľovanie ako Sajfa?
Je to neporovnateľné. Keď som sa narodila, moja mama končila posledný ročník medicíny a môj otec, ktorý mal vtedy 22 rokov, bol na vojne. Tam nebol veľmi priestor na vytváranie si vzťahovej väzby (smiech), napriek tomu mám dnes s otcom fantastický vzťah. Nepoznačilo ma to. Nie som typ, ktorý je presvedčený, že s dieťaťom musíte tráviť 24 hodín denne, inak sa bude zajakávať v puberte... Môj muž je celkom iný. Otcom sa stal v štyridsiatke, všetko si užíva...
Z kočíka sa ozve malá Sárinka, ktorá sa práve prebudila... „Aj ona sa chce zapojiť do rozhovoru,“ povie Veronika a zoberie si ju do náručia. Všimneme si podobnosť so Sajfom, oči má celkom po ňom. Veronika súhlasí. „Keď si ju dá k tvári, sú úplne identickí... Ale dúfam, že ostatné už podedila po maminke,“ zavtipkuje.
Dcérka vyzerá ako pokojné dieťa, stále sa smeje...
Je skvelá, naozaj sa stále usmieva, myslím si, že podedila po nás dvoch to najlepšie. Ráno sa zobudí, otvorí tie svoje oči a hneď sa smeje, žiadne mrnčanie, plač, to musí byť veľmveľmi hladná. Moja mama hovorí, že si ju nezaslúžime. Ja som bola ako dieťa 12-krát v noci hore. Ona spí od polnoci do 7.00. Ale ako hovorím, sme pripravení na všetko, možno to príde...
Ktoré vaše povahové črty by ste jej dopriali?
Po Maťovi ľahkosť bytia, ja som viac analytickejší typ, všetko prežívam a zbytočne sa stresujem, aj keď vekom to už badám aj na ňom a ja sa zase dávam do väčšej pohody. Odovzdali sme si to. Ale vedieť si zo seba urobiť srandu a nebrať sa príliš vážne, to je nám blízke obom. Už len keď si predstavím, ako ju oslovujeme... Vymýšľame si pre ňu bláznivé mená. Keď raz začne rozprávať a niekto sa jej opýta, ako sa volá, budeme obaja prekvapení, čo povie. Zatiaľ reaguje na Prďolín, Grgofón. Sajfa ju volá Jonatán, obávam sa, aby nebola zmätená zo svojho pohlavia. (smiech). Keď bude len z 50 % po Sajfovi, bude v škôlke na koberčeku každý tretí deň.
Ľahkosť bytia začína byť vzácnosť, za všetkým hneď vidíme problémy...
Aj deťom vštepujeme – len nespadni, len nespadni! Len sa nezašpiň. Taká je doba, ktorú teraz žijeme, sme úzkostliví. Kedysi sa veciam nechával prirodzený priebeh...
Pôsobíte veľmi spokojne a vyrovnane. Prišlo dieťa v pravý čas? Bol pre vás potrebný pocit istoty vo vzťahu i v práci?
Áno, musela som sa vnútorne nastaviť, byť vyrovnaná, pracovne spokojná, aby mohol prísť tento dôležitý krok. Chcela som sa zastabilizovať, mať svoje zázemie a meno, aby som neskôr mohla byť plnohodnotnejšia a pokojnejšia mama. Teraz sa môžem k pracovným výzvam rýchlo vrátiť, niečo odmoderovať, pripravujem tiež svoju talkšou Sit Down, kde nemusím byť od rána do večera. Ako mama som sa naučila efektívnejšie pracovať s časom. To, čo som pripravovala dlhé hodiny, musím teraz zvládnuť oveľa skôr, ale nemám pocit, že by tým niečo utrpelo...
Majú aj Sajfovi bratia už deti? Stretávate sa?
Áno, máme o štyri mesiace staršiu neter a tiež sa volá Sára. (smiech)
Pri rodinných stretnutiach to bude veselé. Sára 1, Sára 2...
Svokra minule prosila: Ak by ste mali ešte niekto ďalšie dieťa, prosím, len nie Sáru... Teraz riešia dilemu, ako ich rozlíšiť. A ešte máme 4-ročnú Elišku. Svokra si vždy želala dievčatko, ale mala troch chlapcov – vrátilo sa jej to aspoň pri vnučkách...
Zaviedli ste nejaké rodinné tradície pri narodení dieťaťa?
Poprosila som na Vianoce celú rodinu, aby Sárinke napísali listy. Odložila som ich a dám jej ich prečítať. Uvidíme, či v 15 alebo v 18 rokoch... Navrhla som to už pri štvorročnej neterke, začína to byť pekný zvyk.
Mali ste už slabšiu chvíľku, keď ste prepadli miernej panike?
Asi dva týždne som malú pozorovala a mala pocit, že má všetky choroby, ktoré som našla. A to vôbec nie som hypochonder. (smiech).
Čo to vyvolalo?
Asi sa mi zbláznili hormóny (smiech), prvý raz som sa o niekoho takto bála. Napokon som si povedala, že s tým musím skončiť, lebo sa zbláznim.
Kamarátky vás nevystríhali, že bude aj horšie?
Vždy je niečo. Ja som mala úplne pohodové tehotenstvo, ešte deň pred pôrodom som cvičila jogu. Počúvala som – dobre, tehotenstvo je teraz v poriadku, ale uvidíš pôrod – to bude najhoršia bolesť, akú v živote zažiješ...
A aký ste mali pôrod?
Môj pôrod bol pekný, mám naň len dobré spomienky. Kamarátky nechápu, hovoria, že ja som pre nich reklama na materstvo... Žiadne problémy. A to nie som veru hrdinka, keď ide o bolesť. Vidím nemocnicu a začnem sa triasť. Ale na svoj pôrod som sa tešila. Myslela som si, že príde strach, u mňa ešte znásobený prácou – čo všetko sa môže stať, bola som svedkom toľkých situácií. Bol to silný zážitok, žiadne peklo. S Matejom a Sárinkou nás nechali dve hodiny spolu a my sme si to vychutnávali. On už pochrapkával, rodila som v noci, a ja som nedokázala zaspať.
Ani šestonedelie nebolo peklo?
Naopak, až je to čudné. V noci sa budím s tým, že kedy už začne to peklo, nech už ho mám za sebou (smiech). Mentálne som pripravená, že teraz to príde. A nič. Malá ma 3 mesiace a ja stále neviem, aké to je. (smiech). Som pripravená na čokoľvek, ale tieto mesiace boli veľmi pekné a pokojné. Som presvedčená, že dieťa cíti rodičov a ich nastavenie. Keď som nervózna, prenášam to na malú, aj ona začne mrnčať. Vedome sa snažím byť dobre naladená a v pohode.
Keď je spokojná mama, je aj dieťa.
Pre mňa je duševnou hygienou aj práca. Kolegyne sa občas čudujú, čo som tak skoro prišla do roboty – ale veď ja som si len prišla oddýchnuť. (smiech)
Čo ešte pre to robíte, aby ste boli v pohode? Vrátili ste sa k joge?
Áno, joga je veľká pomoc, chodíme tiež na prechádzky s kamarátkami, veľa sa hýbem a trošku sa snažím cvičiť, aj keď dnes som zaspala na tréning (smiech). Išiel môj muž...
Máte spoločného trénera?
Máme, chodíme spolu cvičiť. Je to veľmi fajn mať aktivitu, kde trávime spolu čas – len my dvaja. Jedna z najlepších rád bola: Nezabúdajte na to, že ste aj partneri. A tak sa snažíme na to myslieť.
Ako sa zmenil váš vzťah po narodení malej?
Každý sa ma pýta, aký je Matej otec. Matej je fantastický otec, ale ja som nič iné ani nečakala. Vedela som, že taký bude, pre mňa to nie je prekvapenie. Teraz si ho o to viac vážim a obdivujem. Som prekvapená skôr z toho, ako to obaja pokojne zvládame. Samozrejme, boli aj momenty, keď malá revala a ja som myslela, že sa zavriem do kúpeľne. Akurát som sa pripravovala na svoju talkšou...
To sú tie skúšky trpezlivosti...
... a úžasný tréning ega. Musíme sa prispôsobiť a prijať fakt, že veci už nie sú tak, ako si povieme. Všímam si aj na Matejovi, ako veľmi so sebou bojuje, keď Sárinka plače. Berie to ako osobné zlyhanie. (smiech)
Študuje knihy o výchove?
Nie. Poslala som mu dve videá, ale podľa mňa si ich ani nepozrel. Oni sú traja bratia a všetci sú veľmi rodinne založení. Aj keď ide pracovne mimo Bratislavu, vždy sa snaží ešte v ten večer k nám vrátiť. Nemám z neho pocit, že si potrebuje od nás oddýchnuť. Je s nami rád a rodičovstvo si užíva.
Aký spôsob výchovy je vám blízky?
Chcem ju vychovať tak, aby bola spokojná a šťastná, nie ustráchaná. Aby sa vedela presadiť, urobiť si zo seba srandu. Mám rada samostatnejšie deti, okolo ktorých netreba lietať. Ani okolo mňa a môjho muža sa nikdy nelietalo, obaja sme z troch detí a intenzívne nám bolo už odmalička vštepované – je to tvoja zodpovednosť, ty sa o to postaraj... Nemám pocit, že dieťaťu je potrebné všetko od A po Z nalinajkovať, aby bolo dokonale pripravené. Chceme, aby boli naše deti šťastné a zabúdame na seba. Dieťa cíti, keď je jeho mama nešťastná... Dieťa má veľkú prispôsobivosť, rýchlo sa zžije s rodinou, nemusí sa ona pretransformovať, aby dieťa fungovalo... Uvidíme, čo bude, možno Sára všetko zmení.
DOROTA NVOTOVÁ: Mám v živote veľké ŠŤASTIE
Budete diktovať pravidlá babičkám – čo môžu a čo nie?
To by bolo trúfalé, obe vychovali tri deti. V nejakých veciach ich ale určite nastavím. Babičky budú musieť dodržiavať pravidlá pri stravovaní a prvých príkrmoch, tam budem striktnejšia. Ale myslím si, že máme podobné pohľady, nebude musieť veľmi obrusovať hrany.
Máte už prvé skúsenosti ako matka. Ktorá téma je pre vás – novinárku teraz najsilnejšia? O ktorej sa málo hovorí?
Podpora dojčenia. Rozprávam sa o tom s mamičkami naprieč všetkými pôrodnicami a mnohé museli problémy s dojčením riešiť svojpomocne, kým sa dostali k laktačnej poradkyni. Aj ja som si zavolala po dvoch dňoch známu, malá sa nevedela prisať, hoci som to všetko mala naštudované. Naozaj si myslím, že podpora dojčenia je u nás veľmi zanedbaná.
Píšete Sáre denník?
Zatiaľ nie, dostala som knižku Som nový človiečik, ale ešte som ju ani neotvorila. Musíme si na to s Matejom nájsť čas...
ROZHOVOR vyšiel vo februárovom vydaní Mama a ja 2/2020
Fotogaléria