Mária Bartalos: Veľmi si to užívam a chcem veľkú rodinu
Mária sa stala v 25 mamou. Stačila, aby stretla toho pravého muža. Čo nám ešte sympatická herečka prezradila?
„Keď si niekedy predstavím, kde som bola pred dvomi rokmi, a kde som dnes, nedá sa to porovnať. Vtedy som bola sama, nemala som vyhliadky do života. Mala som len svoje sny. Vedela som, čo chcem, po čom túžim. Vždy bola pre mňa dôležitá istota a pred dvomi rokmi som ju nemala. Odvtedy, čo sme s Adim spolu, dal mi absolútnu istotu. Keď máte pri sebe takého človeka, neváhate sa pustiť do ničoho. Istota je v živote veľmi dôležitá, je to hybná sila všetkého. Keď som si istá, dokážem spraviť aj odvážne rozhodnutie,“ priznáva obľúbená herečka, ktorá sa ako 25-ročná stala mamou. Stačilo, aby stretla toho pravého muža.
Mária Bartalos: Som rodinný typ
Aká ste mama? Úzkostlivá, vývoj dieťaťa máte dopredu naštudovaný a len si robíte čiarky, alebo dáte na svoj inštinkt?
Na veľa vecí reagujem inštinktívne, aj keď do veľkej miery na to, že nie som ustráchaná mama, mali vplyv moje skúsenosti. Keď som mala 15 rokov, sestre sa narodilo bábätko. Dva mesiace žili s nami v dome, pomáhala som jej starať sa o malého. Vlastne som bola pri všetkom, čo teraz potrebujem. Prebaľovala som, kúpala, kočíkovala, všetko to pozorovala, a to mi dosť pomohlo. Ale už vtedy mi sestra nemusela nič hovoriť, išlo to samo. Som veľmi rodinný typ, mám v sebe zakorenenú starostlivosť.
Život jednej mamy: ÁNO, MÁM OSEM DETÍ
To bola dobrá škola života. Mnohé do toho spadneme a ani netušíme, o čom materstvo skutočne je...
Ale aj to má svoje čaro. Stať sa mamou, keď to najmenej čakáme.
Na vyrovnanie sa s novou situáciou máme 9 mesiacov, v tom je príroda skvelá, že to tak zariadila... Ako to bolo u vás? Vyľakali vás dve čiarky na tehotenskom teste alebo naopak, potešili ste sa?
Nevyľakali, my sme bábätko plánovali. Nemali sme presný dátum, to nie, povedali sme si – kedy príde, vtedy príde... Ale veľmi sme sa tešili.
Museli ste mať istotu v partnerovi Adrianovi, boli ste spolu pomerne krátko.
Boli sme spolu sedem mesiacov, keď som otehotnela.
Žena vie rýchlo vycítiť, ktorý muž bude dobrým otcom. Opäť ten náš inštinkt...
Áno, žena musí v prvom rade cítiť, že má v mužovi oporu, že keď sa dieťa narodí, tak sa na ňu nevykašle a neostane s ním sama.
Bol starostlivý už počas tehotenstva? Čo všetko bol ochotný pre vás urobiť, keď prišli tehotenské chute?
Zvláštne, ale ja som nemala žiadne. Prvé mesiace mi bolo veľmi zle. Vtedy mi chutili len zemiaky. To bolo jediné, čo som dokázala zjesť. Potom mi moja mama prezradila, že keď ma čakala, prvé štyri mesiace jedla iba zemiaky (smiech). A hoci mám veľmi rada sladké, v tehotenstve mi nechutilo.
Šťastná to žena...
... no neviem, aj napriek tomu, že mi nechutilo sladké, pribrala som 16 kíl. (smiech) Asi to bude genetikou.
Pribrali toľko aj sestry a mama?
Áno, aj mamina, aj moje tri sestry pri všetkých deťoch pribrali podobne. V našej rodine veľa priberieme, ale aj tie kilá veľmi rýchlo dáme dole. Už keď som odchádzala z pôrodnice, mala som o 10 kg menej.
Po pôrode rýchlo vo forme
Po pôrode ste veľmi rýchlo začali aj s pohybovými aktivitami. Asi to nebolo len kvôli hmotnosti... Pohyb je váš životný štýl?
Rada sa hýbem. Začala som po piatich týždňoch. Čakala som len na to, kedy už môžem.
Dokonca ste trénovali a pripravovali náročnú tanečnú choreografiu. S partnerom účinkujete v klipe kamarátky, speváčky Veroniky Strapkovej, kde ste krátko po pôrode ukázali dokonalé krivky.
Áno, bol to prvý dlhší projekt, dovtedy – a ani potom – som neprijímala žiadne pracovné ponuky. Veronika je moja veľmi dobrá kamarátka, preto sme súhlasili a išli do toho... Keď Noel doobeda zaspal, využili sme čas a skúšali dve hodinky, nakrúcanie bolo v októbri, s tréningami sme začali oveľa skôr. Malý bol celý čas s nami, v Bratislave nemáme nikoho, kto by nám ho postrážil. Ja som veľmi „pohybu chtivá“. Pred pôrodom som sa už nehýbala, napriek tomu, že som bola plná energie a mala som dobrú kondíciu, preto som sa v tejto úlohe cítila veľmi dobre.
Máte len 25 rokov. Boli ste vždy nastavená tak, že chcete dieťa v mladom veku?
Áno, vždy som si hovorila, že taký rok po vysokej škole by som už chcela byť mamou. A tak sa mi to aj splnilo, dieťa som mala do roka po ukončení VŠMU.
Mnohé vaše kolegyne uprednostnia kariéru, materstvo odsúvajú na obdobie po tridsiatke. Účinkovali ste v dennom seriáli, nebáli ste sa vystúpiť z rozbehnutého vlaku?
Podľa mňa je to tak prirodzenejšie, aj moja mama a sestra mali prvé dieťa v dvadsiatke, Adiho mamina mala v dvadsiatke hneď dve deti. Bolo to tak aj v minulosti, ženy rodili v mladšom veku, až teraz sa hranica posúva vyššie, a potom je to ťažšie. Už od 16 som vedela, že chcem mať skoro dieťa, som materský typ. Keby sme sa s Adrianom poznali skôr, som už skúsenou mamou (smiech). Noel je štvrté dieťa v našej rodine, piate sa narodilo v septembri. Máme skúsenosti a vieme si so sestrami poradiť alebo sa radíme s maminou.
Roman JURAŠKO: Vďaka dcére som citlivka
S Adrianom ste stále spolu, často aj vtedy, keď pracuje. Tak ste si to od začiatku nastavili?
Áno, sme často spolu, naše štúdio máme 20 minút pešo od domu. Niekedy si urobíme s Noelom prechádzku tým smerom. Ady nám otvorí dvere a aj napriek tomu, že sme stále spolu, poteší sa, že sme prišli na návštevu, že nás vidí. Radi spolu trávime čas. Stále je to pre nás vzácne. Noel sa každý deň niečo nové naučí, teraz všetko vníma, vidí, robí pokroky, obaja chceme byť pri ňom, aby sme niečo nezmeškali.
Môj chlap je skvelý otec
Z vášho rozprávania je cítiť, že Adrian je nielen skvelý partner, ale aj otec. Keď sme prišli, mal malého v nosiči. Je mu prirodzená starostlivosť o malé bábätko? Mnohí muži tvrdia, že ich čas prichádza až po roku dieťaťa, keď už chodí a chápe...
My s Adrianom zastávame druhú teóriu, že otec je od začiatku rovnako dôležitý ako mama. Už keď bol Noel v brušku, obaja sme sa mu prihovárali, aby spoznal naše hlasy, keď príde na svet. Hneď po narodení si vytvorili krásny vzťah, Ady ho začal nosiť. Už po pôrode bol synček chvíľu na mne a potom ležal na ňom. Koľkokrát ich vidím – telo na telo, ako spolu oddychujú. Vtedy sú obaja najšťastnejší.
Noel má 5 mesiacov. Veľa s ním tancujete, hýbete sa. Pomáha to? Vidieť to na jeho motorickom vývine? Aké pokroky robí?
Noel má veľmi rád hudbu a pohyb... Už v 5. mesiacoch sa plazí ako vojak, veľmi ma to odbremenilo, nemusím ho nosiť, páči sa mu na zemi, už sa vie pretáčať a dostať sa k hračke. Môže objavovať, teší sa a je šťastnejší.
Priznali ste, že máte za sebou ťažkú noc, Noelovi idú zúbky, do tretej ráno ste nespali. Napriek tomu z vás necítiť nervozitu, ale nesmiernu pohodu a spokojnosť... Kde beriete energiu?
Zúbky ho teraz naozaj trápia, je nervózny, drie si ďasná a nemôže spávať, prispôsobujem sa jeho režimu. V noci vstal o jednej a do tretej bol hore, obrátil sa na bruško a hral sa. Nechala som ho, a hoci som cítila vnútornú nervozitu, bola som veľmi unavená a nevyspatá, vždy, keď padne 8. hodina a začína nový deň, zistím, že mám v sebe skrytú energiu a môžem začať odznova.
Naozaj vás ešte nič nezaskočilo, nevystrašilo, všetko zvládate s úsmevom?
Možno je to tými skúsenosťami, ale ja naozaj nie som prestrašená mama, som pokojná, vyrovnaná a veľmi si to užívam. Už v tehotenstve som bola pozitívne nastavená, vedela som, že sa nebudem ničoho báť. Cítila som v sebe pokoj. Aj teraz. Noel je už veľký objaviteľ, koľkokrát sa udrie, ale ja z toho nerobím vedu, nereagujem hystericky, neutekáme po každej malej nehode na röntgen, viem, čo mám robiť, v rodine sme zažili už všeličo. Aj situáciu, keď dieťa omodrelo a nevedelo sa nadýchnuť... Nemám v sebe strach, dokonca sme nekupovali ani monitor dychu. Zažila som ho v pôrodnici a bola som z toho vystresovaná.
Máte svoju obľúbenú činnosť, keď Noel cez deň zaspí?
Keď som unavená, spím s ním a keď mi je dobre, čítam knihy. Snažím sa veľa čítať, lebo sledujem u mamičiek, ktoré sú už nejaké tie dva roky na materskej, že im vypadávajú banálne slová. Je to celom prirodzené, mamička sa doma s dieťaťom rozpráva veľmi jednoducho, prestáva používať zložitejšie súvetia. Je to rovnaké ako pri učení. Niečo nové sa naučíte, ale keď to ďalej nevyužívate, tak to zabudnete. A tak si slovnú zásobu udržujem čítaním. (smiech)
Čo máte rozčítané?
Je toho veľa. Vždy si prinesiem na stôl riadnu kôpku, z každej oblasti chcem niečo pochytiť. Keďže sme veriaci, čítam aj náboženskú literatúru, venujem sa apologetike, ale teraz čítam aj knižku o prvých príkrmoch, popri tom angličtinu, aby som z nej nevypadla... A dokonca mám na stole knihu o manželstve (smiech). Niekedy sa mi stane, že som dva dni dozadu riešila nejakú dilemu, zachovala som sa inštinktívne a v knihe sa mi to potvrdí. Veľakrát som si takto overila, že keď počúvnem vnútorný hlas, urobím lepšie, ako keď si nechám poradiť od druhých alebo začnem „googliť“.
Spomenuli ste, že ste veriaci. Nedávno ste vyvolali veľkú diskusiu, keď ste priznali, že Noela nedáte pokrstiť, chcete, aby k tomu dospel raz sám. Nezmenili ste názor?
Názory iných ma nepresvedčia. Rozhodla som sa verejne prezentovať svoj názor. Ja nie som debatné fórum, nepýtam sa iných, či robím niečo správne, je to môj postoj. Buď ho niekto prijme alebo neprijme. A možno to niekomu aj pomôže...
Detstvo som prežila vonku a vážila si každý darček
Z vášho rozprávania cítiť, že je vám materstvo prirodzené, k ničomu sa nenútite. Ako to bude s výchovou? V súčasnosti je veľmi populárny trend, že dieťa je osobnosť, ktorú treba rešpektovať. Rodičia ho obskakujú, vychovávajú ako v bavlnke, dokonca sa boja, že mu nevyhovejú. Aké výchovné metódy sú blízke vám?
Nie som toho zástancom, nebola som tak vychovávaná. Dostala som veľa lásky, ale rodičia boli aj prísni, vedela som, kde sú hranice. Nemala som všetko, čo som chcela – sladkosť i hračka boli za zásluhy. Vtedy bola taká doba, nedalo sa rozhadzovať peniazmi. Rodičia, ktorí majú peniaze, chcú svojim deťom dopriať – najjednoduchšie je kúpiť im dary.
Mnohí známi hovoria – my sme to v detstve nemali, chceme to dať aspoň svojim deťom. Sama viem, že keď som niečo dostala po zásluhe, a nie automaticky, viac som si to dokázala vážiť. Vedela som, že nemôžem mať všetko... Zažila som aj deti, ktoré mohli mať, a videla som ten rozdiel v správaní, v prístupe, nič si nevážili, z ničoho sa netešili. Keď som vyhrala súťaž, mama povedala – ideme do hračkárstva. Nesmierne som sa tešila. Bol to pre mňa malý sviatok... Dnešné deti sú hračkami obsypané. Nudia ich. Rodičia im už nedokážu vyhovieť. Dajú im milión nápadov, čo by mohli robiť, ako spoločne stráviť čas a ony sú znudené, idú sa radšej hrať na playstation. Tomuto sa chcem vyhnúť.
Moje detstvo som prežila vonku. Prišla som domov večer – špinavá, hladná, ale vyšantená a šťastná, vnútri ma to nudilo... A toto chcem docieliť aj u svojich detí. Chcem im dopriať najmä zážitky, veľa s nimi cestovať a spoznávať nové prostredie a ľudí, rozšíriť im obzory, stimulovať myseľ a predstavivosť. S Noelom sme boli v Slovinsku, keď mal dva mesiace. Je zvyknutý, že sme stále na cestách, rád cestuje a nebojí sa nových ľudí. Je prispôsobivý odmalička. Zastávam teóriu, že ako si to rodičia zariadia, tak to majú...
Páči sa mi, ako už teraz hovoríte v množnom čísle... Pomaly sa v trojici nudíte.
(smiech) Včera sme sa o tom bavili s jedným pánom, že majú len dve deti a veľmi ľutujú, že nemali tri... My chceme aspoň štyri. Adrian je z troch detí, ja som zo štyroch, máme radi veľkú rodinu. Keď sa zídeme, je to silná energia a radosť...