Oli Beštändig, naša najúspešnejšia krasokorčuliarka: Strach je vo výchove najväčšia brzda

Alexandra Okálová | 8. Apr 2019
Oli Beštändig, naša najúspešnejšia krasokorčuliarka: Strach je vo výchove najväčšia brzda
foto: Jana Lištiaková, archív O. B.

Oli Beständig, jednej z našich najúspešnejších krasokorčuliarok posledných rokov, by ste ani náhodou nehádali 39 rokov. Mladistvo pôsobiaca, útla a energická mama 15-mesačného Liama to však nemala v živote jednoduché. Krasokorčuľovanie je drina, tvrdý režim a rozhodne nie je pre slabé povahy. Oli však prinieslo úspech, radosť a na pár rokov aj životného partnera. Dnes je všetko inak...

Na naše stretnutie prišla ako vysmiata drobná tínedžerka. Dievčatko. Ale ako sme sa rozhovorili o jej víťazstvách a pádoch, cítila som, ako sa v mojich očiach mení na skúsenú ženu. Ženu, ktorá vie, čo chce, je skvelou matkou a ktorá má viac sily, ako by sa mohlo zdať. A nemyslím len tú fyzickú. 

Keď sa postavíš na ľad ako 3-ročná a vieš, že toto bude tvoj život, je jasné, že tvoje detstvo nebude úplne štandardné. Ako si naň spomínaš? Mala si vôbec možnosť vnímať svet tak ako iné deti?

Ja som so svojím detstvom spokojná. Prvýkrát som na ľade skutočne stála už v troch rokoch, môj brat v štyroch a bola to vraj láska na prvý pohľad. A istotne, bola to drina, ale moje detstvo bolo krásne. Museli sme síce vstávať okolo štvrtej, piatej ráno a víkendy sme tiež často trávili na tréningoch, ale možno aj práve vďaka tomu sme sa nedostali do sídliskových skupín, ktoré v tej dobe holdovali drogám. A keďže nás to bavilo, boli sme šťastné deti.

Ako prebiehal váš deň?

Ráno tréning, potom škola, potom znova tréning, po tréningu ešte tanečná príprava a podobne, takže večer sme prišli domov totálne vyšťavení, ale spokojní. Čakali nás ešte domáce úlohy, samozrejme. Čo najviac oceňujem, že sme sa vďaka športu naučili režimu, vedeli sme si zorganizovať čas a do dnešného dňa mi to pomáha. Stále som ranostaj a aj môj syn sa tomu priučil, ale na druhej strane sme veľmi skoro v posteli. Totálna súhra. 

Spomínaš si na svoje prvé očarenie krasokorčuľovaním?

Mala som tri roky, tak na to si veľmi nespomínam. Čo si však pamätám, je moment, keď mne a môjmu bratovi postavili tréneri prvú jazdu a mohla som sa predviesť v krásnom kostýme a s mejkapom, čo si iné dievčatá v mojom veku nemohli dovoliť. Mala som vtedy asi sedem rokov. 

Pred rokom sa ti narodil syn. V pomerne vysokom veku. Necítiš sa vyčerpaná?

Vôbec, skôr naopak, som tak energeticky „našliapaná“, že si neustále musím hľadať nejaké spôsoby, kam tú energiu dať. Samozrejme, večer som unavená, aby som materstvo nestavala do polohy „je to brnkačka”. Lebo ozaj nie je a ja sama som viac unavená mentálne ako fyzicky. Takmer každý deň posilňujem, strečujem, behám, keď sa dá a začala som chodiť na pole dance, vediem cvičenia pre detičky s mamičkami (babyball) a gymnastiku pre deti od 3 –6 rokov.

Krasokorčuľovaniu som stále verná a vždy, keď je možnosť, tak trénujem aj to. A behám okolo dieťaťa, takže pohybu mám dosť. Ja vlastne nerozumiem tomuto škatuľkovaniu – mladá matka, stará matka. Žena, pokiaľ jej to dovolí zdravotný stav, môže mať dieťa kedykoľvek. A faktorov, ktoré ovplyvňujú počatie, je množstvo, nielen vek. Pre mňa je materstvo úplne prirodzené, no nie samozrejmé. Byť mamou je úžasný dar. 

Čo považuješ za svoj najväčší úspech, ak nerátame účasť na Olympiáde v Salt Lake City v roku 2002 a 7. miesto na ME v Bratislave rok predtým?

Pre mňa je najväčší úspech môj syn. Ale, samozrejme, byť na olympiáde, to je niečo, čo človek nezažije každý deň. A súťažiť pred svojím domácim publikom, čo sa nám podarilo na Majstrovstvách Európy v Bratislave, je bomba. Odrazu ma ľudia spoznávali na ulici, moje vtedy ohnivočervené vlasy boli neprehliadnuteľné. Bol to krásny pocit. Ale ak niečo môžem v rámci svojej kariéry považovať za úspech, tak je to fakt, že som dokázala prerobiť futbalistu na krasokorčuliara.

Presne na to som sa ťa chcela spýtať. Priznám sa, že som netušila, že si reprezentovala jeden čas aj Turecko a ešte k tomu s partnerom, ktorý vlastne vôbec nebol krasokorčuliar. To už je aká romantika! Ako sa to stalo?

No, až taká romantika to nebola, ale príbeh je to pekný.  Fascinujúce na Ilhanovi bolo, že napriek tomu, že bolo cítiť, že nie je rodený krasokorčuliar, bol enormne šikovný a aj v hlave to mal v poriadku. Veľmi rýchlo sa učil. V podstate jediným problémom pri tréningoch bola jeho ťažká povaha a emotívnosť, ale aj tie sme dokázali ustáť.

Ako si sa s Ilhanom zoznámila?

Cez produkčné spoločnosti sa mi podarilo získať v roku 2007 angažmán v tureckej verzii šou Hviezdy na ľade. Prvú som síce nevyhrala (skončila som so svojím hereckým partnerom na treťom mieste), ale keď ma obsadzovali do druhej, majiteľ produkčnej firmy, ktorá program vyrábala, si ma zavolal a povedal mi, že keď ma zavolajú do druhej šou, dostanem partnera, s ktorým vyhráme. To bol Ilhan. A vyhrali sme! 

A keby len to, vy ste spolu dokonca žili osem rokov. Predpokladám, že aj keď vám to vydržalo dlho, ľahké to asi nebolo. Predsa len, dve rozdielne kultúry... Aký bol vzťah s Ilhanom Mansizom?

S Ilhanom to bolo krásne, ale náročné. Ak sa pýtaš na rozdiel kultúr, keďže sme žili v Nemecku a potom v USA, až tak veľmi som to nepociťovala. Nebol nikdy ortodoxný moslim, ale na druhej strane, nezaprel ho v sebe. Bolo to cítiť pri takých bežných veciach v domácnosti. A ešte keď k tomu pridáme fakt, že Ilhan bol úspešný futbalista, čo je v podstate poloboh a v Turecku určite, „je vymaľované“. Keď sme tam prišli, bolo to pre mňa vždy extrémne náročné.

Poviem len taký príklad: Prišli sme do hotela a portier vzal Ilhanovu batožinu, ale moju nie. Takmer mi zabuchol dvere pred nosom. Každý národ má jednoducho svoje zvyklosti, náboženstvo, kultúru a príde ku stretom a nezhodám. Turci sú iní, inak vyrastali a je pre nich normálne čosi iné ako pre nás Európanov.

Bol to dôvod vášho rozchodu?

Bolo to síce ťažké, ale hlavný problém bol inde. Trávili sme spolu 24 hodín denne, všetko sme robili spolu a neostával priestor na to, aby sme sa rozprávali o svojich zážitkoch.

Po takmer 10 rokoch strávených v zahraničí si sa vrátila na Slovensko. Bolo to pre teba náročné?

Ešte stále je to pomerne náročné, pretože som sa ešte úplne nevysporiadala s minulosťou a stále veľmi túžim po tom, aby som ešte mohla zažiť jednu súťaž alebo aspoň šou na ľade. Keď som sem pred piatimi rokmi prišla, musela som začať odznova. Krachlo mi úplne všetko – vzťah, kariéra, prišla som o domov. Vrátila som sa teda k rodičom a prvé štyri mesiace to bolo naozaj veľmi ťažké. Odrazu som nemala svoj režim.

Potom sme sa za nejaký čas dali s Ilhanom znova dohromady, ale trvalo to len rok. Keď som sa vrátila domov druhýkrát, povedala som si, že musím začať vedome pracovať na tom, aby som žila, lebo ten čas mi nikto nevráti. A tak som sa vrhla na veci, ktoré ma bavia  a veľmi mi pomohli aj moji blízki. 

V istom rozhovore si naznačila, že máš pocit, že mamy sú voči svojim deťom príliš precitlivené a benevolentné. Ako to teda vnímaš? Aký je tvoj pohľad na dnešnú výchovu?

Verím tomu, že každá mama chce pre svoje dieťa to najlepšie, ale netreba to asi príliš preháňať s obozretnosťou a úzkostlivosťou. Keď niekam spolu s Liamkom ideme, nesnažím sa ho držať nakrátko, lebo „on je len môj”, a už vôbec sa neobávam, že by ma preto prestal milovať. Moje dieťa ma predsa bude milovať nie na základe toho, čo mu beriem, ale na základe toho, čo mu dávam. Učím ho socializácii, láske k zvieratám, neživím jeho a ani seba strachom.

Strach je vo výchove najväčšia brzda. A zároveň sa mu snažím ukázať hranice, určité mantinely. Nie som totiž zástanca výchovy spôsobom, že sa vždy podriaďujem potrebám dieťaťa. V živote sú aj veci, ktoré musíme robiť, nielen tie, ktoré robiť chceme, a to sa dieťa naučí do troch rokov najlepšie. 

A čo biomaterstvo? Ako vnímaš tento fenomén?

Tento výraz fakt nemám rada. Čo to vlastne znamená? Sama jem kvalitné jedlo, žiadne polotovary, či spracované potraviny, pozerám na zloženie a vyhýbam sa konzervantom, ktoré sú pre zdravie nebezpečné. Svojmu synovi dávam na tanier prirodzene to najlepšie, čo môžem. Všetko mu varím a pripravujem doma.

Takisto používam netoxickú kozmetiku a drogériu. Už roky som fanúšikom prírodnej kozmetiky, čo sa mi mimoriadne osvedčilo a k synovi pristupujem rovnako. Na malinkého mi stačia štyri veci: voda, mydielko, levanduľový olej a plienky. Mám aj látkové aj jednorazové, samozrejme, v netoxickej kvalite. Občas som zvykla Liamka dávať do šatky, bolo to príjemné a niekedy aj veľmi praktické, no on to veľmi neobľuboval a teraz je už na to aj ťažký. A aby som nezabudla, môj syn sa nehrá s telefónom, či ovládačom a ani nepozerá televízor, má na to, myslím, dosť času. Som pre toto všetko šialená biomatka? Ak áno, tak som teda na to veľmi hrdá, no ubezpečujem tých, čo vytvorili názov tejto „škatuľky“, že ani ja, ani väčšina z nás, ktorým záleží na zdraví našich detí, nie sme žiadne neupravené hippie divožienky s mastnými vlasmi.  

Čo ťa naučilo tvoje dieťa?

Radovať sa z maličkostí. Napríklad, keď sa Liam prvýkrát vykakal do nočníka. Je to úplná banalita, no ja som sa tešila, ako keby som si práve rozbalila darček pod vianočným stromčekom. Vďaka nemu som sa začala zaujímať viac o zdravie.

Začala som sa venovať aj výžive podľa piatich elementov, ktorá vychádza z tradičnej čínskej medicíny a musím povedať, že mi to dáva najväčší zmysel zo všetkých princípov zdravej výživy a nádherne funguje na nás oboch.  Liam ma naučil ešte väčšej disciplíne a režimu a vážiť si čas, ktorý môžem mať iba pre seba. Aj tento rozhovor je pre mňa úžasná psychohygiena. Tá je veľmi dôležitá. Spokojná mama, spokojné bábätko.

Ako vychovávaš malého Liama? 

Som milujúca matka, dávam malinkému pocit bezpečia, bozkávam ho, no stanovujem mantinely primerane jeho veku. Mám filozofiu, že najlepšou výchovou je ukážka. Dieťa robí len to, čo mu rodič ukáže. A presne o to sa snažím. Deti sú úžasné a vnímavé stvorenia a rady opakujú po druhých, tak prečo to nevyužiť pri výchove? Ukáž dieťaťu, ako chceš, aby sa správalo, a ono ťa bude nasledovať.

Si jednou z mála športovkýň, ktoré sa nebáli rozprávať o svojej bulímii. Čo sa vlastne stalo?

Krasokorčuľovanie je estetický šport, kde veľmi záleží na vizáži a v konečnom dôsledku, skáče sa nám ľahšie, keď sme ľahučké. V športových dvojiciach obzvlášť. Ako dievča som bola veľmi malinká, štíhla, mohla som čokoľvek zjesť. Zlom nastal až v šestnástich rokoch, keď som dostala menštruáciu, dospievala som a zaguľacovala sa. V sedemnástich som začala robiť športové dvojice a tam to malo svoj počiatok.

Okolo osemnástky do mňa začali zo všetkých strán hustiť, že som tučná, mám zadok ako lodná náprava a nemám toľko „žrať“. Dostala som pokyny na chudnutie od zväzu, ktoré bolo treba overiť na telovýchovnom lekárstve, všetko som vždy splnila, no zároveň som prestala menštruovať. Z  antikoncepcie, ktorú mi predpísal doktor, som za mesiac pribrala 7 kíl a môj metabolizmus sa doslova zbláznil. Diéty od výmyslu sveta nezaberali a nemala som nikoho, kto by mi s tým pomohol. Vrcholom všetkého bola rada, že ak mám príliš prázdny žalúdok a pocit na vracanie, mám sa vyvracať! A to bol pravdepodobne hlavný spúšťač, táto „rada nad zlato“. A moje tortúra s bulímiou trvala takmer osem rokov.  

A ako si z toho začarovaného kruhu vykorčuľovala? 

Absolútne jednoducho a prozaicky. Zo dňa na deň. Už som bola z toho celého procesu a logistiky unavená,  stále premýšľať o jedle a podriaďovať sa mu, najesť sa do bezvedomia a premýšľať, kde to dať von, pokiaľ som nebola doma. Jednoducho som s tým prestala a som na seba hrdá, že som to zvládla. Sama, bez doktorov, psychológov, psychiatrov, liečby.

Je úžasné, že si nezanevrela na šport, ktorý ťa vlastne k takému zúfalstvu dotlačil... Ako táto skúsenosť zmenila tvoj pohľad na život a seba?

V konečnom dôsledku mi to dalo množstvo poznatkov a skúseností, hoci niektoré veľmi negatívne. No ako tréner teraz viem, ako pristupovať k dievčatám (aj chlapcom) vo vývoji, viem, ako im pomôcť zdravo schudnúť a správne sa stravovať. Hlavne sa z pozície trénera vyhýbam konaniu, ktoré mne ako zverencovi veľmi ubližovalo. Beriem to ako vždy, pozitívne. Moju lásku ku krasokorčuľovaniu to nijak neovplyvnilo.

ROZHOVOR: Už nie som zranená
Prečítajte si tiež:

ROZHOVOR: Už nie som zranená 

Fotogaléria

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: