ROZHOVOR: Už nie som zranená
Každý z jej troch synov jej vraj dal dôležitú životnú lekciu, ktorá ju posunula ďalej. O svojej ceste od zakomplexovaného dievčaťa s bulímiou k sebavedomej šťastnej mame troch detí napísala knihu Prostor pro duši.
VLASTINA KOUNICKÁ SVÁTKOVÁ: Už nie som zranená
Je to kniha až nečakane otvorená a nemôže byť viac osobná. Vlastina v nej píše o svojich najhorších traumách aj bolestiach, aj o tom, ako sa jej podarilo ich prekonať. O zlých vzťahoch so zlými mužmi, aj komplikovaných a nevypovedaných vzťahoch s vlastnými rodičmi.
Ukazuje nielen svoje jazvy a zranenia, ale aj cestu k tomu, ako sa z nich dostať. Herečka, mama, autorka silných kníh a nežných šperkov – Vlastina Kounická Svátková.
Komu ste knihu Prostor pro duši vlastne písali. Bola to vaša osobná terapia?
Táto kniha už ani nie. Už som sa nepotrebovala vypísať zo svojich tráum. Veľa vecí som pochopila, zmierila sa s nimi, odpustila, prijala. Mnohé ženy mi písali a pýtali sa, ako to, že som sa z toho dostala. Ako sa mi podarilo odísť zo zlého vzťahu, ako je možné, že som teraz šťastná a mám veľkú šťastnú rodinu. Aby som nemusela písať každej zvlášť, napísala som im všetkým knihu. Je pre nich.
Aby som im otvorila oči, aby som im ukázala, že sú skvelé, že je v poriadku byť nedokonalá, a že dokážu všetko, ak sa nenechajú položiť. Ale kupujú si ju aj muži. Jeden mi dokonca napísal, že sa zdesil, že mu pri čítaní tiekli slzy. Na úplnom začiatku som neočakávala, že bude mať kniha taký úspech. To, že bude do mesiaca vypredaná a stane sa bestsellerom. Má veľmi silnú energiu, ktorá sa nedá naplánovať ani strategicky vymyslieť. Je to zázrak...
DEDINSKÁ mať: Som biomatka a je nám dobre!
Rozprávali ste sa pri písaní knihy so svojou mamou o veciach, ktoré vás v súvislosti s vašim vzájomným vzťahom trápia a o ktorých v knihe píšete až prekvapivo otvorene?
Nerozprávala. My sa o takých veciach nerozprávame, hoci ja by som veľmi chcela. Myslím, že je tam nejaká skrytá bolesť, ktorá jej zabraňuje citlivé osobné veci riešiť. Je to také „zahrabávanie pod koberec“, aby to škaredé nebolo vidieť. Ja som ale niekde inde a viem, aké je dôležité sa o takých veciach rozprávať, alebo si aspoň povedať, ako to cítime, objať sa a povedať si, že sa máme radi.
Strašne mi to chýbalo a chýba, bohužiaľ, dodnes a tak vytváram enormný tlak na svojich partnerov a priateľov.
To je asi príčina, prečo vy potrebujete veci vyrozprávať, hoci aj verejne.
Som typ človeka, ktorý povie všetkým všetko. Nerozmýšľam, čo môžem povedať, netaktizujem, nedávam si pozor. Som otvorená, autentická, úprimná. Ale dnes už zranená nie som, neviním svojich rodičov z ničoho. Naopak, dnes chápem omnoho viac, ako keď som bola v puberte. Prežívam tie isté pocity ako mala moja mama. Aj ona má tri deti, aj ja mám tri deti.
Človek niekedy nevládze ani rozprávať, nie to sa usmievať, objímať a chváliť. Možno sa tiež necítila dostatočne dobrá, nevedela si často rady s výchovou. Hovorila mi, že som bola od narodenia zvláštna, doslova povedala „divná“, že som veľa plakala a ona nevedela prečo... A pre rodiča je strašne náročné, keď dieťa plače a nevieme mu pomôcť, často stráca sebadôveru a reaguje zle. Mama ma mala v devätnástich, bola veľmi mladá a asi bola pri mne často bezradná. Čo úplne chápem. V takom skoro veku je málokto dostatočne duševne zrelý byť rodičom.
A vás ako mamu to poučilo? Dokážete, keď ste bezradná, reagovať inak, alebo je to tak, že chyby vlastných rodičov opakujeme, hoci nás zranili?
Často reagujem podobne, ale snažím si to uvedomovať. Je dôležité vedieť zastaviť zlé reakcie skôr, než tá emócia naplno prepukne. Nezlyhať, nezachovať sa tak, že ublížim. A je to teda veľmi ťažké. Učíme sa neopakovať zlé vzorce správania, ktoré nám ako deťom prekážali. To je základný krok, ako sa môžem zmeniť a neopakovať chyby svojich rodičov. Neostávať v tom, že my sme to prežili, tak je to v poriadku a správne. Možno sa to desaťkrát nepodarí, ale raz áno a to je dôležité.
V knihe Prostor pro duši píšete aj o tom, že ste pri prekonávaní vlastných trápení absolvovali rôzne terapie, študovali množstvo psychologických teórií a smerov. Riešite to tak aj pri materstve? Ste typ mamy, ktorá hľadá oporu v literatúre, alebo sa riadite intuíciou?
To sú jednoduché a prirodzené veci, ktoré nemusíme študovať. Ale aj tak si myslím, že vychovávať dieťa je to najťažšie, čo môže byť. Sami nie sme dokonalí a nereagujeme v každej situácii správne. Často aj nevinná poznámka myslená dobre, alebo s humorom, môže dieťa zraniť a spôsobiť mu zbytočný komplex. Myslím, že rodičovstvo treba prijať s tým, že robíme aj chyby, zmieriť sa s tým, že nie sme ako rodičia dokonalí a ani to nie je možné. Neklásť privysoké nároky na deti, ale ani na seba.
Máte troch synov a každý vás vraj v živote niečo dôležité naučil a niekam posunul. Povedzte mi o tom viac.
Často hovorím, že môj najstarší syn mi zachránil život a keď mu to poviem, tak je strašne dojatý a má slzy v očiach. S ním som sa, skrátka, úplne ponorila do materstva a bolo to pre mňa to najdôležitejšie na svete. Postarať sa o svoje dieťa a milovať ho všetkou láskou, čo v sebe mám. Od samého začiatku som si to užívala, aj tehotenstvo – zrazu som milovala svoje telo, hoci nikdy predtým nebolo také veľké. S príchodom materstva som zrazu bola naozaj šťastná.
Ale idylka vo vašom osobnom živote netrvala dlho a opäť prišli veľmi ťažké roky a nové lekcie. A druhý syn.
Zato Adam má veľmi citlivú dušu a všetko veľmi prežíva, berie si osobne, pochybuje o sebe. Určite za to môžem aj ja...
O tomto období píšete v knihe, že ste boli v tom čase veľmi slabá a nesebavedomá. Ale ja si myslím, že nikto slabý by nenašiel odvahu rozviesť sa s dvomi malými deťmi. Mnohým ženám to trvá roky, niektoré tú silu nenájdu celý život.
Nakoniec som si vybrala asi to najhoršie obdobie, keď malý bol fakt malý a ja som mala veľmi málo možností zarábať a uživiť sa. Dnes to vidím ako také testovacie obdobie, či to ustojím a zvládnem a či sa nebudem chcieť vrátiť do tej starej známej istoty, kde ale nie som sama sebou.
Vďaka čomu ste to ustáli?
Otvárali mi pomaličky oči a dodávali silu, že z každej ťažkej situácie sa nejako dostanem. Napríklad sa mi na ulici zamklo auto, v ktorom bol v sedačke malý syn a nijako som sa k nemu nevedela dostať. Okolo išiel nejaký pán, ktorý sa pýtal, čo sa stalo. Tak som mu vysvetlila, že jedny kľúče mám zamknuté v kabelke v aute a druhé zamknuté v byte na šiestom poschodí. A on sa ponúkol, že robí výškové práce a tie kľúče mi z bytu donesie.
Dodnes neviem, ako sa dostal do bytu cez balkón, kde bola len otvorená vetračka, ale tie kľúče mi doniesol. Odišiel a už som ho nikdy nevidela. Nie, nič mi neukradol. Vraj išiel okolo iba náhodou. A takéto „náhody“ sa mi diali každý deň.
A čo Matyáš? Je to konečne to vytúžené dieťa, ktoré sa narodilo do ideálnej milujúcej rodiny?
Ako vyzerá vaša materská dovolenka?
Ako teda vyzerá váš bežný denný režim?
Najprv som proti tomu strašne protestovala, lebo som mala pocit, že musíme byť rodina, ktorá všetko robí spoločne a všade chodí spolu. Ale nakoniec sa to ukázalo ako super nápad. Lebo žiaden z nás nie je frustrovaný tým, že nemá čas na svoje vlastné veci, alebo že je zatvorený doma, zatiaľ čo ten druhý sa realizuje.
V čase, keď ste boli nešťastná, rozvedená a zúfalá ste, ako to býva, navštívili nejakého kartára – veštca, ktorý vám vraj povedal, že teraz ste síce na dne, ale keď budete mať 36 rokov, budete mať všetko. Mal pravdu?
Nemyslím si, že naozajstným šťastím je mať všetko. Alebo nemať žiadny problém. Rozhodne mám všetko, čo potrebujem. Všetko, po čom som túžila. A som šťastná. Ako som ešte nikdy nebola. To neznamená, že všetky naše dni sú slnečné a že neprežívame žiadne starosti a krízy. Osobné, partnerské, detské, rodičovské. To je normálny kolobeh života.
Raz lepšie, raz ťažšie. Raz hole, raz dole. Už to rozhodne nie sú žiadne prepady na dno a do depresií. Veľmi na sebe pracujem, prijímam život, so všetkým, čo ponúka, deti aj svojho muža takých, akí sú. Ale bola to drina, než som sa k takémuto vedomému rozhodnutiu dopracovala. Pretože láska je vedomé rozhodnutie a žiadna náhoda...
Vizitka: Vlastina Kounická Svátková (36)
Pochádza z Myjavy, narodila sa do česko-slovenskej rodiny. Na Slovensku vyštudovala dve vysoké školy, v Čechách sa stala herečkou a s rodinou žije v Prahe. Má troch synov, druhého manžela, napísala tri knihy, robí si päťročný terapeutický výcvik, aby mohla ľuďom radiť aj profesionálne. S kamarátkou, slovenskou herečkou Zuzanou Šulajovou majú vlastnú značku ručne robených šperkov z neopracovaných drahých kameňov Adore. A okrem toho sa práve pripravuje na nakrúcanie svojej prvej hlavnej filmovej úlohy.
