ROZHOVOR: Už nie som zranená

Adriana Forgáčová | 17. december 2018
ROZHOVOR: Už nie som zranená
foto: Archív autorky

Každý z jej troch synov jej vraj dal dôležitú životnú lekciu, ktorá ju posunula ďalej. O svojej ceste od zakomplexovaného dievčaťa s bulímiou k sebavedomej šťastnej mame troch detí napísala knihu Prostor pro duši.

VLASTINA KOUNICKÁ SVÁTKOVÁ: Už nie som zranená

Je to kniha až nečakane otvorená a nemôže byť viac osobná. Vlastina v nej píše o svojich najhorších traumách aj bolestiach, aj o tom, ako sa jej podarilo ich prekonať. O zlých vzťahoch so zlými mužmi, aj komplikovaných a nevypovedaných vzťahoch s vlastnými rodičmi.

Ukazuje nielen svoje jazvy a zranenia, ale aj cestu k tomu, ako sa z nich dostať. Herečka, mama, autorka silných kníh a nežných šperkov – Vlastina Kounická Svátková.

Komu ste knihu Prostor pro duši vlastne písali. Bola to vaša osobná terapia?

Táto kniha už ani nie. Už som sa nepotrebovala vypísať zo svojich tráum. Veľa vecí som pochopila, zmierila sa s nimi, odpustila, prijala. Mnohé ženy mi písali a pýtali sa, ako to, že som sa z toho dostala. Ako sa mi podarilo odísť zo zlého vzťahu, ako je možné, že som teraz šťastná a mám veľkú šťastnú rodinu. Aby som nemusela písať každej zvlášť, napísala som im všetkým knihu. Je pre nich.

Aby som im otvorila oči, aby som im ukázala, že sú skvelé, že je v poriadku byť nedokonalá, a že dokážu všetko, ak sa nenechajú položiť. Ale kupujú si ju aj muži. Jeden mi dokonca napísal, že sa zdesil, že mu pri čítaní tiekli slzy. Na úplnom začiatku som neočakávala, že bude mať kniha taký úspech. To, že bude do mesiaca vypredaná a stane sa bestsellerom. Má veľmi silnú energiu, ktorá sa nedá naplánovať ani strategicky vymyslieť. Je to zázrak...

Rozprávali ste sa pri písaní knihy so svojou mamou o veciach, ktoré vás v súvislosti s vašim vzájomným vzťahom trápia a o ktorých v knihe píšete až prekvapivo otvorene?

Nerozprávala. My sa o takých veciach nerozprávame, hoci ja by som veľmi chcela. Myslím, že je tam nejaká skrytá bolesť, ktorá jej zabraňuje citlivé osobné veci riešiť. Je to také „zahrabávanie pod koberec“, aby to škaredé nebolo vidieť. Ja som ale niekde inde a viem, aké je dôležité sa o takých veciach rozprávať, alebo si aspoň povedať, ako to cítime, objať sa a povedať si, že sa máme radi.

Strašne mi to chýbalo a chýba, bohužiaľ, dodnes a tak vytváram enormný tlak na svojich partnerov a priateľov. 

To je asi príčina, prečo vy potrebujete veci vyrozprávať, hoci aj verejne.

Som typ človeka, ktorý povie všetkým všetko. Nerozmýšľam, čo môžem povedať, netaktizujem, nedávam si pozor. Som otvorená, autentická, úprimná. Ale dnes už zranená nie som, neviním svojich rodičov z ničoho. Naopak, dnes chápem omnoho viac, ako keď som bola v puberte. Prežívam tie isté pocity ako mala moja mama. Aj ona má tri deti, aj ja mám tri deti.

Človek niekedy nevládze ani rozprávať, nie to sa usmievať, objímať a chváliť.  Možno sa tiež necítila dostatočne dobrá, nevedela si často rady s výchovou. Hovorila mi, že som bola od narodenia zvláštna, doslova povedala „divná“, že som veľa plakala a ona nevedela prečo... A pre rodiča je strašne náročné, keď dieťa plače a nevieme mu pomôcť, často stráca sebadôveru a reaguje zle. Mama ma mala v devätnástich, bola veľmi mladá a asi bola pri mne často bezradná. Čo úplne chápem. V takom skoro veku je málokto dostatočne duševne zrelý byť rodičom.

A vás ako mamu to poučilo? Dokážete, keď ste bezradná, reagovať inak, alebo je to tak, že chyby vlastných rodičov opakujeme, hoci nás zranili?

Často reagujem podobne, ale snažím si to uvedomovať. Je dôležité vedieť zastaviť zlé reakcie skôr, než tá emócia naplno prepukne. Nezlyhať, nezachovať sa tak, že ublížim. A je to teda veľmi ťažké. Učíme sa neopakovať  zlé vzorce správania, ktoré nám ako deťom prekážali.  To je základný krok, ako sa môžem zmeniť a neopakovať chyby svojich rodičov. Neostávať v tom, že my sme to prežili, tak je to v poriadku a správne. Možno sa to desaťkrát nepodarí, ale raz áno a to je dôležité.

V knihe Prostor pro duši píšete aj o tom, že ste pri prekonávaní vlastných trápení absolvovali rôzne terapie, študovali množstvo psychologických teórií a smerov. Riešite to tak aj pri materstve? Ste typ mamy, ktorá hľadá oporu v literatúre, alebo sa riadite intuíciou?

Pri prvom synovi som všetko riešila intuitívne, možno som nakúpila nejaké knihy o deťoch a výchove, ale pri každej som skončila po pár stránkach. Zdá sa mi to zvláštne a nedokážem to, najprv si niečo naštudovať a potom to žiť. Sama prirodzene cítim, že na deti nemáme kričať, nemáme ich biť a trestať, máme ich rešpektovať ako osobnosti s tým, že každé je iné.

To sú jednoduché a prirodzené veci, ktoré nemusíme študovať. Ale aj tak si myslím, že vychovávať dieťa je to najťažšie, čo môže byť. Sami nie sme dokonalí a nereagujeme v každej situácii správne. Často aj nevinná poznámka myslená dobre, alebo s humorom, môže dieťa zraniť a spôsobiť mu zbytočný komplex. Myslím, že rodičovstvo treba prijať s tým, že robíme aj chyby, zmieriť sa s tým, že nie sme ako rodičia dokonalí a ani to nie je možné. Neklásť privysoké nároky na deti, ale ani na seba. 

svetina

Máte troch synov a každý vás vraj v živote niečo dôležité naučil a niekam posunul. Povedzte mi o tom viac.

Každé moje dieťa prišlo v inej životnej fáze. Prvý Adam sa narodil, keď som mala 24 rokov a bola som niekto úplne iný, než som dnes. Dovtedy som neriešila nič iné, iba samu seba a svoje sebecké problémy ako svoj výzor, postavu. V tom čase som trpela bulímiou a točila som sa v kolotoči váženia sa, prejedania a zvracania. Zrazu som zistila, že som tehotná a prestala som zo dňa na deň. Už som sa k tomu nikdy nevrátila.

Často hovorím, že môj najstarší syn mi zachránil život a keď mu to poviem, tak je strašne dojatý a má slzy v očiach. S ním som sa, skrátka, úplne ponorila do materstva a bolo to pre mňa to najdôležitejšie na svete. Postarať sa o svoje dieťa a milovať ho všetkou láskou, čo v sebe mám. Od samého začiatku som si to užívala, aj tehotenstvo – zrazu som milovala svoje telo, hoci nikdy predtým nebolo také veľké. S príchodom materstva som zrazu bola naozaj šťastná.

Ale idylka vo vašom osobnom živote netrvala dlho a opäť prišli veľmi ťažké roky a nové lekcie. A druhý syn. 

Áno, prostredný Kryštof, to bola taká rýchlovka. Narodil sa v období, keď sa moje manželstvo rozpadalo a keď mal rok, tak sme sa rozviedli. Bolo to náročné obdobie: byť sama na dve malé deti, uživiť ich, platiť hypotéku. Kryštof je taký samorast. Nemala som naňho tak veľa času ako na prvého syna, musel sa prispôsobiť a učiť za pochodu. Takže starší Adam už v piatich rokoch čítal a písal, Kryštof sa s tým ešte aj v druhej triede stále trochu trápi. Ale to sú aj gény. Kryštof je úplne pohodový, nič ho netrápi, nič si nenosí v sebe. Šťastný chlapec. Možno aj preto, že ho nikto veľmi netvaroval a nevychovával.
 Zato Adam má veľmi citlivú dušu a všetko veľmi prežíva, berie si osobne, pochybuje o sebe. Určite za to môžem aj ja...

O tomto období píšete v knihe, že ste boli v tom čase veľmi slabá a nesebavedomá. Ale ja si myslím, že nikto slabý by nenašiel odvahu rozviesť sa s dvomi malými deťmi. Mnohým ženám to trvá roky, niektoré tú silu nenájdu celý život.

To, samozrejme, nebolo zo dňa na deň. Už dlhšie som vedela, že naše manželstvo nefunguje, ale trvalo mi niekoľko rokov, kým som sa definitívne rozhodla a  to rozhodnutie urobila. Aj žiadosť o rozvod som stiahla asi trikrát. Aj právničku som vymenila, lebo sa mi zdala strašne drsná a ja som sa so svojím mužom chcela rozísť ako kamoška. Taká som bola naivná. Nechcela som ísť do súboja.

Nakoniec som si vybrala asi to najhoršie obdobie, keď malý bol fakt malý a ja som mala veľmi málo možností zarábať a uživiť sa. Dnes to vidím ako také testovacie obdobie, či to ustojím a zvládnem a či sa nebudem chcieť vrátiť do tej starej známej istoty, kde ale nie som sama sebou. 

Vďaka čomu ste to ustáli?

Ani neviem. Začala som si uvedomovať, že sa mi začína úplne nový život a hoci je to strašne ťažké, tak ak to teraz zvládnem, už nikdy sa nebudem musieť tak trápiť, ako som sa trápila doteraz. Mala som pocit, že nemám na výber, ale strach a zvyk ma neustále presvedčovali o tom, že to sama nezvládnem.  A diali sa mi také zvláštne veci, ktoré som brala ako znamenia.

Otvárali mi pomaličky oči a dodávali silu, že z každej ťažkej situácie sa nejako dostanem. Napríklad sa mi na ulici zamklo auto, v ktorom bol v sedačke malý syn a nijako som sa k nemu nevedela dostať. Okolo išiel nejaký pán, ktorý sa pýtal, čo sa stalo. Tak som mu vysvetlila, že jedny kľúče mám zamknuté v kabelke v aute a druhé zamknuté v byte na šiestom poschodí. A on sa ponúkol, že robí výškové práce a  tie kľúče mi z bytu donesie.

Dodnes neviem, ako sa dostal do bytu cez balkón, kde bola len otvorená vetračka, ale tie kľúče mi doniesol. Odišiel a už som ho nikdy nevidela. Nie, nič mi neukradol. Vraj išiel okolo iba náhodou. A takéto „náhody“ sa mi diali každý deň.

A čo Matyáš? Je to konečne to vytúžené dieťa, ktoré sa narodilo do ideálnej milujúcej rodiny?

Matyáška sme veľmi chceli a tým, že som o desať rokov staršia ako pri prvom synovi, tak som aj oveľa trpezlivejšia, ešte viac si to užívam, lebo si uvedomujem, ako rýchlo to utečie. Takže ho oveľa viac „rozmaznávam“ – hoci rozmaznávaním to nechcem nazývať, lebo je to presne to, čo dieťa potrebuje. 

svetina

Ako vyzerá vaša materská dovolenka?

Sme na nej tak trochu dvaja, hoci úplne na plný úväzok ani jeden. Obaja s manželom máme slobodné povolanie, môj muž je filmový produkčný, takže sa snažíme zladiť svoje projekty a práce tak, aby jeden z nás mal vždy voľno a bol s deťmi. Ale také jednoduché to nie je, pretože pri tejto práci príde niekedy zo dňa na deň ponuka  s projektom na pol roka. Takže sa vždy radíme, čo zobrať a čo radšej nie. Pretože ak jeden zoberie projekt na pol roka, druhý by bol pol roka doma bez práce. Takže sa striedame a vzájomne podporujeme.

Ako teda vyzerá váš bežný denný režim?

No, môj muž vymyslel, že sa pri Matyášovi budeme každý deň striedať. Takže máme vlastne striedavú starostlivosť, napríklad viem, že ja sa starám v pondelok, stredu a v piatok a na utorok a štvrtok si môžem naplánovať niečo len svoje – vtedy robím rozhovory, riešim si účtovníctvo, alebo fotenie, môžem písať, alebo môžem celý deň ležať v posteli. Je to len môj deň.

Najprv som proti tomu strašne protestovala, lebo som mala pocit, že musíme byť rodina, ktorá všetko robí spoločne a všade chodí spolu. Ale nakoniec sa to ukázalo ako super nápad. Lebo žiaden z nás nie je frustrovaný tým, že nemá čas na svoje vlastné veci, alebo  že je zatvorený doma, zatiaľ čo ten druhý sa realizuje.

V čase, keď ste boli nešťastná, rozvedená a zúfalá ste, ako to býva, navštívili nejakého kartára – veštca, ktorý vám vraj povedal, že teraz ste síce na dne, ale keď budete mať 36 rokov, budete mať všetko. Mal pravdu? 

Nemyslím si, že naozajstným šťastím je mať všetko. Alebo nemať žiadny problém. Rozhodne mám všetko, čo potrebujem. Všetko, po čom som túžila. A som šťastná. Ako som ešte nikdy nebola. To neznamená, že všetky naše dni sú slnečné a že neprežívame žiadne starosti a krízy. Osobné, partnerské, detské, rodičovské. To je normálny kolobeh života.

Raz lepšie, raz ťažšie. Raz hole, raz dole. Už to rozhodne nie sú žiadne prepady na dno a do depresií. Veľmi na sebe pracujem, prijímam život, so všetkým, čo ponúka, deti aj svojho muža takých, akí sú. Ale bola to drina, než som sa k takémuto vedomému rozhodnutiu dopracovala. Pretože láska je vedomé rozhodnutie a žiadna náhoda...

Vizitka: Vlastina Kounická Svátková (36)

Pochádza z Myjavy, narodila sa do česko-slovenskej rodiny. Na Slovensku vyštudovala dve vysoké školy, v Čechách sa stala herečkou a s rodinou žije v Prahe. Má troch synov, druhého manžela, napísala tri knihy, robí si päťročný terapeutický výcvik, aby mohla ľuďom radiť aj profesionálne. S kamarátkou, slovenskou herečkou Zuzanou Šulajovou majú vlastnú značku ručne robených šperkov z neopracovaných drahých kameňov Adore. A okrem toho sa práve pripravuje na nakrúcanie svojej prvej hlavnej filmovej úlohy.

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: