DEDINSKÁ mať: Som biomatka a je nám dobre!
Nikoho nepresviedča a neagituje. Žije život tak, ako to cíti a ako to jej a rodine vyhovuje. Svoj vidiecky spôsob života zachytáva na krásnych fotografiách a zdieľa na sociálnych sieťach. Fotografka a blogerka Katarína Filová. Dedinská mať.
„Charakterizovala by som sa ako „premúdrená internetová biomatka, ktorá už z princípu robí všetko opačne než väčšina. Lebo mám rada pohoršené pohľady okoloidúcich, a to ich neveriacke ťukanie si na čelo. Ale nie, žartujem. Skutočnosť je úplne iná.
Inšpiratívne príbehy: Vinárova žena
Katka alias „Dedinská mať“
Rady ani diskusie na internete nečítam, aj na knihy som lenivá, a takisto sa nenechávam manipulovať ani reklamou či mainstreamom. Vo všetkom sa vždy a všade riadim iba sama sebou a svojou vnútornou intuíciou.“ Hovorí o sebe Katka alias „Dedinská mať“, ktorá žije v malej dedinke pri Košiciach.
Je mamou dvoch krásnych synov (3 roky, 3 mesiace) a spolu s manželom „Dedinským tatom“ a psom nazývaným „Dedinská ozruta“ sa rozhodli pre život na slovenskej dedine vedome a dobrovoľne pred štyrmi rokmi. Pozývame vás na náhľad do ich dedinskej rozprávky, v ktorej hlavnú úlohu hrá rodina, návrat k tradičným prístupom a zdravému sedliackemu rozumu.
Ako sa vlastne zrodila „Dedinská mať“?
„Dedinskou maťou som sa stala úplnou náhodou. A ani vo sne by mi nenapadlo, že táto pseudoosôbka bude mať časom takýto dosah. Dedinská mať vznikla vlastne úplne z recesie, keď mi počas nonstop „kýbličkovania“ a dojčenia prvého Dedinského dieťaťa chýbal aj nejaký spôsob sebarealizácie smerom von do sveta.
Vždy som totiž bola kreatívna duša – fotila som a písala, a dokonca som mala aj svoj vlastný foodblog zameraný na zdravú stravu. Lenže na materskej zrazu zistíte, že tej kreativity v kuchyni je stále menej a menej a priority sú kdesi úplne inde. Navyše, môj spôsob starostlivosti o dieťa bol tak trošku (dobre no, tak úplne) odlišný, než to bolo všade navôkol. A to so sebou, pochopiteľne, nieslo aj obrovskú hromadu nevyžiadaných rád zo strany rodiny a okolia.
A tak som si len chcela trošku úsmevne vyventilovať svoje myšlienky a pretlak. Zdala sa mi to byť lepšia cesta ako boxovanie do vankúša. Dedinská mať proste vznikla pre mňa. Pre moje dobré duševné zdravie. Je to miesto, kde môžem byť naozaj sama sebou – sebecká, ironická a niekedy až cez čiaru vtipná (ako mi môj Dedinský tata s obľubou pripomína).“
A čo sa výchovy týka? Riadiš sa nejakou filozofiou alebo špeciálnymi princípmi?
„Nuž, pre niekoho špeciálne, pre mňa prirodzené. Svoje deti nosím v šatke, bezplienkujem, dojčím na požiadanie a „bosonohovo” barefoot obúvam. Nevlastníme detskú postieľku, namiesto nej máme závesnú kolísku, nepoužívame cumlík a v noci spíme spolu s deťmi. Žijeme kontaktnou výchovou a snažím sa aplikovať už aj prvé začiatky domáceho vzdelávania.
U nás doma by ste márne hľadali televízor a naše trojročné Dedinské dieťa doteraz neochutnalo bežné sladkosti. Namiesto toho mu radšej na cestu zabalím sušené ovocné šupky alebo sušené jabĺčka. Alebo mu v obchode za odmenu kúpim nejakú raw tyčinku. Je síce 4-krát drahšia ako bežný keksík, ale veď nedostáva to každý deň, tak prečo nie? Vždy je všetko len o uhle pohľadu a o poznaní.
Všetky tieto vyššie spomenuté veci sa našim rodinám pri prvom Dedinskom dieťati zdali, nazvime to mierne, neštandardné, a ťažko a dlho si na ne zvykali. Ja to beriem. Nič z toho nepoznali. Bola som pre nich ako Majka z Gurunu. Pri druhorodenom Dedinskom bábe však už tieto postupy mali naučené, videli, že sa osvedčili, a tak im prišli úplne prirodzené. Bez akýchkoľvek diskusií a vysvetľovania.
Uvediem príklad – napríklad taká bezplienková komunikačná metóda, alebo ako ju ja nazývam – kýbličkovanie. Ľudia mimo mňa nerozumeli, prečo jednoducho na svoje bábätko nenalepím „pampersku”, tak ako každá normálna matka, ale namiesto toho ho každú chvíľu dávam vylučovať jeho potreby do „kýblička”. A potom si to zasa skomplikujem tým, že v dnešnej modernej dobe ho balím do látkových plienok, ktoré potom musím prať.
Nevideli to, čo som videla a cítila ja – že z môjho uhla pohľadu mi prišlo úplne nelogické najprv naučiť bábätko vylučovať do svojho hviezda – plienky (hoci pre každé mláďa je to neprirodzené, nikto si nechce špiniť do svojho, a tak sa aj novorodeniatka prirodzene rozplačú ešte predtým, než sa majú vycikať), a potom ho v 20. mesiacoch zasa učiť pravý opak a vysvetľovať im, že toto sa zrazu nesmie.
Najprv ich naučíme nosiť si svoj záchod nonstop na zadku a zrazu sa rozhodneme, že sa to už nepatrí.
Namiesto toho sa mi zdala oveľa logickejšia myšlienka podporiť prirodzené vylučovanie novorodencov a bábätiek mimo svojho priestoru hneď od začiatku. Bodka. Žiadna veda. No a presne takto by som sa vedela rozpísať o každej jednej veci.“
Deň (NE)obyčajnej mamy: SLÁVKA HALČÁKOVÁ
Čo pre teba znamená označenie „biomatka“, ktorým sa občas označuješ? Viem, že mnohé mamy takto označujú skôr hanlivo iné mamy, ktoré sa vo výchove vracajú späť k prírode a prirodzeným spôsobom pri starostlivosti aj výchove dieťaťa. Ako je to v skutočnosti? Sú naozaj hlavné výsady biomatiek bezplienkové metódy, barefoot topánky, šatkovanie, domáca strava v bio kvalite a prirodzené pôrody, podľa možnosti najlepšie v domácom prostredí?
„Áno, máš pravdu. U nás má pojem biomatka zväčša negatívny, hanlivý charakter, kedy sa tak označujú matky, ktoré sa svojou výchovou odkláňajú od väčšiny. Verejnosť ich považuje za premúdrené internetové matky a vyšinuté hipisáčky, ale opak je pravdou.
Zväčša sú to totiž veľmi inteligentné a vzdelané ženy, ktoré sa na výchovu svojich detí nedívajú prvoplánovo, ale nad každým svojim rozhodnutím uvažujú v širších súvislostiach. Nerobia niečo len pre to, že to tak robí každá jedna mama a veľakrát už ani nevedia prečo. Biomatky, práve naopak, majú odvahu vystúpiť z davu a sú schopné si každý svoj krok vysvetliť a obhájiť.
Súčasne však netvrdím, že len toto je tá správna cesta na výchovu. Taká podľa mňa ani neexistuje, pretože všetci sme iní. A tak ako niečo vyhovuje mne, nemusí inému. Preto neustále zdôrazňujem – nie som tu na to, aby som šírila „svoje múdrosti” do sveta.
Každá mamka si to musí robiť a zariadiť tak, aby sa vo svojej úlohe matky cítila sama komfortne a plnohodnotne. Aby to bola ona. Darmo sa tu totiž niekto bude hrať na biomatku, keď ju to vnútorne radšej ťahá ku kočíku, cumlíku, jasličkám, na manikúru a úpravu obočia. A tak je to správne. Každá mamka nech je svoja a svojská, a nech sa cíti sama sebou.“
Celý rozhovor si môžete prečítať v novembrovom vydaní Mama a ja.
Fotogaléria
