Psychológ Tibor Hrozáň: Dieťa vníma otca cez pocity matky

Kristina Böhmer | 11. Feb 2020
Psychológ Tibor Hrozáň: Dieťa vníma otca cez pocity matky

Klinický psychológ a psychoterapeut PhDr. Tibor Hrozáň v rozhovore pre MAMA a ja odporúča, aby sa rodičia naučili reagovať na potreby dieťaťa, a nie na vlastné pocity. Až vtedy sa dospelý dostane s dieťaťom do skutočného vzťahu.

Dieťa do jedného roka preferuje jedného rodiča

Batoľatá sú často veľmi naviazané na jedného rodiča, pričom ten druhý je v úzadí. Je to v poriadku, alebo s tým treba niečo robiť?

Ak vychádzame z toho, že dieťa je normálne narodené, normálne vynosené, v normálnej vzťahovej a rodinnej atmosfére, potom výraznejšie naviazanie sa na jedného z rodičov je správne a je znakom zdravej situácie. Ak by bola predstava či požiadavka, aby bol vzťah dieťaťa k obom rodičom rovnako silný, pokladal by som túto požiadavku za nesprávnu. Jednoducho jeden z rodičov je a má byť pre nula až jednoročné dieťa z hľadiska väzby dieťaťa na neho dominantný. 

Ak bola atmosféra a podmienky, v ktorých sa dieťa vyvíjalo bez extrémností – potom si dieťa svoj prvý vzťah úplne prirodzene vytvorí k tomu, s kým bolo. S kým bolo najčastejšie, najdlhšie, s kým bolo spojené najtesnejšie. A tou osobou je jednoznačne a úplne prirodzene jeho mama.

Bavíme sa teraz o úplných začiatkoch, niekedy po narodení?

Ak dieťa otca, respektíve druhého rodiča vôbec nevníma v malom veku 2 až 3 mesiacov, tak je to úplne prirodzené, z hľadiska stopercentného, deväť mesiacov trvajúceho spojenia dieťaťa s mamou. Ak chce otec, aby bol dieťaťom vnímaný, nemôže on a ani druhí od dieťaťa chcieť, aby preukazovalo známky reagovania na otca a jeho rozpoznávania, keď dovtedy otec, resp. druhý rodič nebol s dieťaťom v primeranom a intenzívnom styku. 

Otcovia by sa mali na dieťa "napojiť" už keď je v brušku

Akú má otec šancu vytvoriť si dieťaťom silný vzťah, ak je ešte len v maminom brušku?

Reálne môže otec dosť veľa. Napríklad môže dieťa v partnerkinom brušku hladkať, spievať mu, prihovárať sa mu. Mal by teda realizovať vzťah k nemu, keď dieťa ešte ani nie je narodené, lebo vieme z mnohých výskumov, že aj nenarodené dieťa vníma a prežíva, čo sa okolo neho deje, čo sa deje s jeho mamou a ako sa ona cíti. Teda ak sa bude otec takto k dieťaťu správať počas tehotenstva, až potom môžeme očakávať, že dieťa po narodení bude vykazovať nejaké znaky, že toho človeka spoznáva – jeho tón hlasu, jeho pesničku, jeho rytmus a pod. 

Spomenuli ste, že nenarodené dieťa vníma, ako sa cíti mama. Ako sa toto prejavuje vo vzťahu s otcom?

Ak sa otec podobne s láskou a pozornosťou bude správať počas tehotnosti aj k matke noseného dieťaťa a ak sa matka bude cítiť vedľa svojho partnera spokojná a akceptovaná, potom dieťa, ktoré je svojou psychikou plne napojené na prežívanie a emocionálne stavy matky – aj po narodení sa, bude prítomnosť otca identifikovať podľa toho, čo mu prežívanie matky sprostredkuje.

Teda ak bude v blízkosti matky a narodeného dieťaťa otec, ktorý sa predtým k matke a ešte nenarodenému dieťaťu správal pozorne a uspokojujúco – na dieťati budeme pozorovať reakciu pozitívnej známosti a záujmu o jeho osobu.

Dieťa vníma otca cez pocity matky

Ak je to naopak? Môžu sa cez matku dostať na dieťa aj negatívne dojmy z otca, prípadne akási ľahostajnosť?

Ak je otec na matku a dieťa agresívny už i počas tehotnosti – teda jeho realizovaný vzťah je voči matke a dieťaťu negatívny a matka má v jeho prítomnosti strach a úzkosť, potom bude reakcia matky a dieťaťa v nej poplachová, sťahujúca sa, otcovi vyhýbajúca sa – chrániaca sa pred ním a unikajúca pred ním.

Ak je otec neutrálny, či neprítomný, bez pozitívneho či negatívneho záujmu, a matka na neho nereaguje, potom aj vzťah voči tejto osobe nebude mať dieťa žiadny. Preto, ak chceme riešiť, či a ako dieťa reaguje na druhého rodiča, musíme sa vždy pýtať, ako dlhodobo a ako emočne sa ten druhý rodič do vzťahu s dieťaťom dostával.

Odmietnutý rodič

Nadviazanie vzťahu je teda dlhodobým procesom?

Nič nejde v dieťati nastoliť či korigovať rýchlou zmenou. Ak má prísť k akceptácii a vnímaniu druhého rodiča, musí tento po X-krát, počas X týždňov a mesiacov sa k dieťaťu primerane jeho veku, potrebám a schopnostiam, pozitívne a podnetne vzťahovať. Až potom je možné sa pýtať –  či a ako prejavuje dieťa o otca záujem.

Pre odmietnutého rodiča to však býva ťažké a frustrujúce, preto často reaguje podráždene až nahnevane. Ako by sa však mal zachovať, aby sa dieťa ešte viac nevzdialilo, napríklad aj v trošku vyššom veku?

Podľa veľmi dobrej knihy Vychovávame deti a rastieme s nimi od autorky Naomi Aldortovej rodič často vlastne nereaguje na dieťa, ale podľa svojich pocitov, ktoré v ňom dieťa vyvolalo. Prínos tejto autorky je v tom, že jednoznačne nabáda rodiča, aby sa naučil rozpoznať, čo sú jeho pocity a čo sú dieťaťom prejavené jeho potreby. Ak sa naučí dospelý rodič reagovať podľa toho, čo mu odkomunikovalo o svojich potrebách a pocitoch dieťa a nie podľa toho, ako dospelý sám spontánne reaguje – až potom sa dostáva dospelý do skutočného vzťahu s dieťaťom. 

Ako sa to prejavuje, ak rodič reaguje podľa seba?

Ak dospelý uviazne iba na riadení sa svojimi reakciami, tak sa k jeho dieťaťu vlastne ani nepribližuje, nezblíži sa s ním a nevzniká medzi medzi nimi dobrý vzťah. Dieťa zaplače, chce pozornosť, pohladenie, prikrytie, potrebuje pomôcť s naplnením nejakej svojej potreby – a ak rodič zareaguje, že je unavený, podráždený, nemá na dieťa energiu, potom sú tí dvaja od seba tak ďaleko, ako ďaleko sú dva kontinenty, medzi ktorými je oceán.

Môže dieťaťom prijímaný rodič nejako pomôcť tomu odmietnutému?

Rodič, ktorý je v intenzívnejšom vzťahu s dieťaťom, môže učiť „nevnímaného“ rodiča, aké sú signály, potreby a prejavy ich dieťaťa, na ktoré má dospelý saturujúcim spôsobom reagovať. Netreba to hneď dramatizovať, ak sa to tomu druhému nedarí. Nemusí to byť totiž pre neho vôbec jednoduché. Žijeme totiž v divnom modernom svete unavení, unaháňaní a neustále sa zaoberajúci inými podnetmi, ako sú podnety prichádzajúce od malého dieťaťa. A tiež je pravdou, že často rodič sám takúto pozornosť vo svojom detstve nedostával, a teda ani on preto dnes nevie na takúto komunikáciu reagovať.

Môže mať takáto situácia, keď dieťa odmieta jedného z rodičov, negatívny dopad aj na vzťah medzi jednotlivými rodičmi?

Takáto situácia určite môže mať dopad aj na vzťah rodičov dieťaťa. Hlavne vtedy, ak sa napríklad ten rodič bez vzťahu prejavuje aj naďalej tak, že mu na budovaní si vzťahu s dieťaťom podľa pravidiel detskej psychiky nezáleží, alebo nie je schopný sa týmto pravidlám učiť.

Negatívny dopad týchto problémov na vzťah sa môže stupňovať aj tým, že napr. matka, ktorá je v intenzívnom kontakte s dieťaťom, partnera opakovane obviňuje, uráža, znehodnocuje ho. Potom sa stupňuje aj izolácia medzi partnermi. A podobných negatívnych vývojov situácie je určite veľa variant.

                                   Klinický psychológ a psychoterapeut PhDr. Tibor Hrozáň 

                                                

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: