Príliš skoro začal sa príbeh tvoj...
Pieseň pre predčastniatka.
Pieseň „VERÍM“
Príliš skoro začal sa príbeh tvoj.
A ty musíš viesť ten najťažší boj.
Boh zoslal anjela na našu zem.
Pieseň ti zaspievam, lebo ťa milujem.Ukrytý v jednej dlani.
Tíško spíš u svojej mamy.
Pozerám do tvojich očí.
Ty stále len spíš, no mne to stačí.Chcem za teba dýchať a z prachu ťa dvíhať.
O všetkom snívať, prosím nebo.
Chcem za teba dýchať a z prachu ťa dvíhať.
Všetko pokorne prijímať spolu s tebou.Lebo stále verím, že sa všetko zmení,
že budeš mať dosť síl, aby si všetko zlé na dobré obrátil.
Stále verím, že sa všetko zmení,
že budeš mať dosť síl, aby si žil.„Mami, ja viem, že si tu,
cítim, keď ma držíš za ruku,
chcem ťa mať blízko každý deň a snívať svoj sen.“Nádej, tá je v nás,
tak skúsme s ňou tiež rásť.
Monika Ližbetin pozná cestu, ktorou si musia rodičia predčasniatok prejsť, keďže aj jej deti sa narodili pred termínom. V rovnošate praktickej sestry pomáha priamo na oddelení deťom po predčasnom a komplikovanom pôrode a je pri ich mamách v náročných chvíľach, ktoré sa s nimi spájajú.
Pieseň „Verím” sa stala na Slovensku už akousi hymnou rodičov predčasne narodených detí, ktorá im dáva nádej, že netreba strácať vieru a aj oni sa dočkajú svojho vytúženého dieťatka a spoločného odchodu z nemocnice domov. Čo vás inšpirovalo k jej zloženiu?
Napísala som ju ako darček k prvým narodeninám svojmu synovi. Jeho narodenie bolo také čarovné a úžasné, že to vo mne zanechalo veľkú stopu a ako hudobníčka som ju potrebovala zhmotniť, ako inak piesňou. Bolo to pre mňa prirodzené a vzhľadom k tomu, že som sa aj predtým venovala predčasne narodeným deťom, venovala som ju všetkým týmto deťom.
Vaše deti sa narodili predčasne. Čím všetkým ste si prešli?
Všetky sa narodili pred termínom a boli zaradené do skupiny hranične donosených, keďže sa narodili okolo 36. – 37. týždňa tehotenstva. Našťastie, narodili sa úplne zdravé. Najstaršia Nelka, ktorá bude mať 11 rokov, mala silnú žltačku, ale ostatné nemali okrem nižšej pôrodnej hmotnosti žiadne ťažkosti.
Keď na obdobie pôrodov pozerám s odstupom času, najťažšie bolo asi to, že všetky tri sa narodili sekciou z dôvodu mojich zdravotných komplikácií. Pri Nelke som mala skrytú preeklampsiu, Ninka, ktorá má teraz 7 rokov a náš trojročný Noel sa narodili pred termínom v dôsledku stenčenia pooperačnej jazvy a hroziacej ruptúry maternice.
Ľubica Kaiserová: BÁBÄTKÁ DO DLANE sú najväčší bojovníci
Ktoré momenty predčasných pôrodov hodnotíte ako najviac náročné?
Najťažším bol pre mňa pôrod ako taký, keďže na ten operačný vás nikto vopred nepripraví, všetky predpôrodné prípravy sú venované prirodzenému pôrodu, aké sú doby, ako má žena dýchať, ako sa po pôrode zotavuje a pod., ale operačný priebeh prichádza náhle a ja som absolútne netušila, čo sa bude diať. Všetko sa zbehlo rýchlo, nevedela som, čo ma čaká, ako prebieha spinálna anestézia, čo bolo pre mňa úplne najťažšie.
Keďže som mala bezproblémové tehotenstvo, očakávala som aj bezproblémový prirodzený pôrod. Jeden deň sa však objavila preeklampsia, nasledovala hospitalizácia a druhý deň ma čakala akútna sekcia. Fyzicky sa náročnosť od pôrodu k pôrodu stupňovala, pričom tretí bol pre mňa na hrane, hoci osobne si myslím, že znesiem veľa, pridružili sa aj pooperačné komplikácie.
Pri prvých dvoch pôrodoch, keď mi deti ukázali niekoľko hodín po pôrode, mi chýbal moment „zrodenia“, keď bezprostredne po operácii nedokážete vnímať pocit, že ste sa stali mamou z dôvodu odlúčenia.
Rozpätie predčasných pôrodov býva veľké, od 24. do 36. týždňa tehotenstva, od čoho sa odvíja aj rôzna cesta rodičov a ich detí. Ako ste zvládali čas v nemocnici, čo alebo kto vám najviac pomohol?
Môj prvý pôrod bol mojou prvou hospitalizáciou a sekcia ma „položila“ na lopatky. Tretí pôrod bol pre mňa zlomový, až Noelovým príchodom na svet som naozaj precítila chvíľu „stať sa mamou“, keďže som ho mohla mať hneď na svojej hrudi a nešiel do inkubátora, ale do manželovho náručia a tak sme si obaja mohli vychutnať moment prvých chvíľ, aké prežívajú rodičia donosených detí.
V tomto období mi pomohli najmä Mgr. Ľubica Kaiserová, staničná sestra na oddelení, kde pôsobím, a zakladateľka OZ Malíček, doc. MUDr. Darina Chovancová, CSc., prednostka Novorodeneckej kliniky M. Rusnáka LF SZU a UNB, Bratislava a môj pôrodník doc. MUDr, Miroslav Korbeľ, CSc.
Silná spoveď jednej z nás: Osud mi nič nedaroval
Váš súkromný život sa neodzrkadľuje iba vo vašich piesňach, ale životný príbeh, ktorým ste si s manželom Michalom prešli, má „na svedomí” aj to, že vaša pracovná kariéra smerovala na oddelenie, kde sa zachraňujú tie najzraniteľnejšie deti. Ako ste sa stali praktickou sestrou?
Moji rodičia sú lekári, mama pediatrička a otec detský chirurg, čiže som so zdravotníctvom spätá. Vždy som chcela pracovať s malými deťmi, no zároveň som sa nechcela vzdať ani hudby. Preto som šla študovať na UK odbor liečebná pedagogika, kde bolo možné sa v rámci terapií venovať aj deťom – muzikoterapia, dramatoterapia a prišlo mi to ako pekné skĺbenie. Popri tom som si paralelne spravila aj konzervatórium, kde som študovala hudobno-dramatický odbor a muzikál.
Neskôr ma to veľmi ťahalo na oddelenie patologických novorodencov. Vďaka otcovi som sa zoznámila s Ľubkou Kaiserovou a s jej prácou pre predčasniatka, čo bolo pre mňa zlomové. Dorobila som si zdravotnícku školu a počas môjho tretieho tehotenstva som na tomto oddelení praxovala, zároveň som sa stala dobrovoľníčkou OZ Malíček a chodila som tu vypomáhať. Aktuálne tu pracujem ako praktická sestra, je to moja vysnívaná práca a teším sa, že sa popri tomu môžem venovať aj svojej druhej srdcovke – hudbe.
Ako sa pasujete vo svojej práci s osudmi detí a ich rodičov, ktorí prechádzajú situáciami, akými ste si prešli vy?
Pozícia praktickej sestry ide ruka v ruke aj s mojou profesiou liečebnej pedagogičky, lebo často je to o rozhovoroch, aktívnom počúvaní, dialógu, zdieľaní pocitov. Stretávam sa rôznymi rodičmi, deťmi, osudmi, sú príbehy, ktoré ma veľmi zasahujú, vidím aj silnú paralelu s naším životným príbehom. Je to pre mňa veľmi obohacujúce, že mám na oddelení možnosť pracovať, okrem úkonov s bábätkami ako praktická sestra, aj s rodičmi.
Je mi to veľmi blízke aj preto, že sama som mama, mnohokrát sú to dlhé rozhovory s inými mamami a veľmi sa teším, že môžem intervenovať aj ako človek, ktorý ich aktívne počúva, rozumie im, zdieľa ich pocity, keďže som si nimi prešla. A často toto stačí.
Kde čerpáte silu zladiť náročnú prácu, byť manželkou, mamou aj speváčkou?
Tri nevyčerpateľné zdroje energie mám doma. (smiech) Za naše deti sme s manželom Bohu nesmierne vďační. Dávam si však pozor, aby som mala čas pre seba, čas vypnúť, urobiť reštart a nedospieť k vnútornému vyhoreniu. V mojom prípade je to práve hudba a keď som úplne unavená, dám si slúchadlá, sadnem ku klavíru a hrám, tvorím. Druhá vec, ktorá ma dobíja, je spoločný čas s manželom osamote bez detí. Myslím si, že pre udržanie zdravého vzťahu je veľmi dôležité, aby dvaja rodičia, ktorí majú rodinu, si v rámci možností našli čas vo dvojici.
V našom prípade sú nápomocní starí rodičia z oboch strán i moja sestra. O deti je výborne postarané a spoločné chvíle si s manželom niekedy spájame počas víkendov, keď mám hudobné vystúpenia na svadbách.
Aké posolstvo zasielate našim čitateľkám, mamám predčasniatok, ale zároveň všetkým mamám?
Už je to 11 rokov, čo som mamou, určite to nie je jednoduché. Jeden veľmi múdry kňaz, s ktorým sa poznám už od detstva, mi raz povedal: Žiaden titul ťa nikdy neurobí šťastnejšou ako titul MAMA. A ja si plnosť a vážnosť týchto slov uvedomujem a úplne sa mi to potvrdilo.
Byť mamou a mať dieťa je obrovská vec, je to zodpovednosť, radosť, starosť, strach a často neistota, ale pre mňa je to niečo, čo pochopí len niekto, kto to prežíva. Preto by som chcela povzbudiť všetky mamy, aby pamätali na to, že nebo nám zoslalo tieto naše deti a verím, že nám zároveň dáva silu sa o ne spolu s ich otcami starať.
Deti sú darom a hoci prídu ťažkosti, krízy, budeme stále ich rodičmi, stále to budú naše deti. Treba si udržiavať aj svoje vnútro v harmónii a keď vidím, že som so silami na dne, treba dobiť baterky, detičky zveriť do dobrých rúk. Každej mame želám, aby si našla svoj zdroj energie (príroda, priatelia, rodičia, záľuby, špeciálne miesto), treba si dávať pozor, aby sme sa udržiavali v dobrej duševnej kondícii, lebo keď budeme my v pohode, tak sa to prenesie aj na naše deti a rodinu.
Želám si, aby si každá mama vedela povedať na sklonku dňa, že ďakuje za svoje deti. Sú to naše poklady. Držím palce, aby sa vám podarilo pripraviť ich na život, aby z nich boli hlavne dobrí ľudia a aby ste aj vy z toho mali radosť.